Stanislav Kropilák, kapitán čs. reprezentačného družstva, v medzištátnom zápase proti Taliansku v roku 1981.
Reč bude o mužovi, ktorý oslávi 10. júna päťdesiať rokov. Narodil sa v lone krásnej prírody v Kremnici, no od troch rokov je dieťaťom Bratislavy. Pozoruhodný tým, že má výnimočnú športovú vizitku, čo si možno neuvedomujú ani tí, čo ho dobre poznajú. Ide o 208 cm vysokého svetového basketbalového pivota Stanislava Kropiláka, ktorý reaguje na prezývku Killy, ktorú dostal po slávnom francúzskom lyžiarovi. Teda Killy, bývalý hráč Slávie SVŠT a Interu Bratislava, bol účastníkom dvoch olympijských hier (1976 a 80) v Montreale a v Moskve. Dvakrát štartoval na MS na Filipínach i v Kolumbii a trikrát na ME (1971, 81 a 85). V prvom prípade získal bronzovú medailu, v treťom striebornú. Bol členom výberov Európy. Už ako junior sa zúčastnil (1975) dvojtýždňového zájazdu do Severnej Ameriky. Zahral si v New Yorku, Washingtone i Detroite. Vo veľkom basketbale pôsobil od roku 1975. S Interom získal štyri tituly majstra ČSSR (prvý 1979), keď sa hrávalo pred 3-4-tisícovými návštevami. Potom strávil jedenásť rokov v Belgicku a Luxembursku ako hráč i tréner.
Dobrý hráč i študent
Ako sa zrodí taký hráč? Odmalička musí mať talent a v srdci veľkú lásku k športu. Stano lyžoval (ako jeho otec), hrával hokej, stolný tenis, robil atletiku (skok do výšky) a bol aj brankárom futbalistov výberu Bratislavy. Basketbalistom sa stal akoby z núdze, lebo ho na Kvačalovej ulici hrali všetci chlapci. Tam ho oslovil tréner M. Mižičko: "Hej, ty dlháň, príď si niekedy zatrénovať k nám do Slávie." Prišiel a basketbal ho opantal natrvalo. Na štúdium však nezabúdal. Prešiel cez strednú grafickú priemyslovku a potom aj cez univerzitu, kde vyštudoval právo. Nijaké prekvapenie, veď basketbal je inteligentný šport. Čo teda vedel Kropilák lepšie než iní? Najmä zásluhou trénerov M. Reháka, K. Klementisa a R. Stančeka prekonal takmer všetkých všestrannosťou a tvorivosťou. Bol neobyčajne obratný so skokanskými predpokladmi a technikou. Mal úžasný zmysel pre improvizáciu v hre. Sršalo z neho vnútorné zaujatie. Najradšej by bol hral vždy celý deň a zabával seba i divákov stále niečím novým. V útoku i v obrane, to sa cenilo najviac. Sám sa priznával: "Krása basketbalu je úžasná. Každej akcii, z ktorej padne kôš, predchádza myšlienka. Musí sa to aj divákom páčiť."
Keď zradili kolená
Škoda, že vysoký hráč, tenký ako prútik, nemal silnejšie kolená. Zrádzali ho prakticky až do konca kariéry, niekoľkokrát reparované, vždy s kolenačkami. Keby nie, bol by isto dosiahol viac. Po návrate z Belgicka sa ešte pripomenul divákom v drese Interu. Čoskoro však zranenia zavelili, aby sa stal asistentom trénera a generálnym manažérom. Pravdaže, v Interi. Funkcionárske schopnosti si vyskúšal aj v komisii Slovenského olympijského výboru, teraz zasadne aj do poslaneckého kresla.
Autor: IGOR MRÁZ
