|
Krehký vzťah medzi tvorcom a divákom pretavený do podoby pingpongovej hry. Igor Adamec a Martin Vanek, herci Divadla GUnaGU a známi kakaovníci, si ho skúšajú pred svojím vystúpením v sprievodnom programe výstavy. FOTO - ARCHÍV DIVADELNÝ ÚSTAV |
Nie tvorca. Niekedy divák v divadle a v týchto dňoch na výstave Divadlo - dejiny divadla 20. storočia na Slovensku, ktorá ma v spoločnosti môjho deväťročného syna pohltila na celé poobedie do čara tohto sveta. Videla som veľa výstav. Na štyroch kontinentoch. Aké sú dnes moje kritériá, predstavy, nároky? Čo čakám od obsahu? Od formy prezentácie? Od koncepcie výstavy? Od výstavy, ktorá má ulahodiť, osloviť, inšpirovať odbornú verejnosť, laickú verejnosť i deti.
Artefakty a kostýmy zvyčajne nainštalované za antireflexnými sklami výstavných siení sú v SNM oddelené od diváka len rešpektom a vzduchom. Cítim obdiv aj sklamanie, že vidieť zblízka nie je vždy také príťažlivé ako vidieť z hľadiska na javisku. Pre môjho syna je však blízkosť nedosiahnuteľného neopísateľným zážitkom. Všetko je na dosah ruky.
Kaviareň Slovenského národného múzea - odhliadnuc od chute a kvality kávy - je pre mňa malý kúsok newyorského Metropolitného múzea. Architektúrou, priestorom, hudbou klavíra. Svojou neopakovateľnou atmosférou. To všetko momentálne umocnené v priestore nainštalovanými kostýmami a priestorom pre tvorivé dielne detí. A vôbec nevadí, že deti tvoria za "mrežami". Kým môj syn neúnavne strihal a lepil, hľadala som slová pre svoj pocit z výstavy, na ktorej jej tvorcovia mapujú storočné obdobie slovenského divadelníctva, sprostredkúvajú informáciu o tom, čo pre jedných bolo a je zmyslom života a iných necháva chladnými. Výstava vo mne evokovala pocit, aký človek zažíva vo svete veľkých múzeí. Je to výstava, kde každý nájde svoj nepolapiteľný kúsok efemérneho fenoménu, akým divadlo je. Akým príjemným je oživenie pietneho ticha výstavných sál stereotypným dopadom loptičiek na pingpongový stôl. Aké príjemné, že nikto neupozorňuje vás ani loptičku, aby tá hudba hrala tichšie.
Môj syn žongloval so svojimi pocitmi radosti, nadchýnal sa videným a opakoval, že ešte na výstavu musíme prísť. Spontánne obdivoval to, čo už v divadle na vzdialenosť niekoľkých metrov videl, porovnával divadlá na farebných paneloch, makety scén, návrhy kostýmov a bol vo vytržení, že kostým Kráľovnej noci z Mozartovej Čarovnej flauty stojí len tak vedľa neho. Tešil sa, že si dobre zahral pingpong. Pochopiteľne, jeho radosť z výstavy nie je merítkom. Ale tá výstava je aj pre neho.
Z výstavy si každý niečo iné odnesie. Na výstave každý niečo iné hľadá.
Autor: DANICA STOJKOVIČOVÁbývalá reštaurátorka v Metropolitnom múzeu v New Yorku
