Dušan Tarageľ, herec: "Výstava sa musí páčiť všetkým ľuďom, ktorí milujú divadlo. Nájdete v nej návraty do minulosti slovenského divadla, ako i smelé, avantgardné pohľady na divadlo dneška. Nežijeme dobu, ktorá by mimoriadne priala slovenskému filmu či dramatickej tvorbe v televízii, nuž si ducha zušľachťujeme aspoň v divadle. Čas je ale neúprosný merač hodnôt a my skromne čakáme, kedy aj v spomínaných inštitúciách vytriedi plevy od zrna. Veď kultúra a umenie všeobecne boli, sú a budú nositeľmi identity národa a budú jeho erbom. Prínos výstavy cez kostýmy, fotografie, recenzie či makety scén je pre mňa až príliš emotívny. Vraciam sa cez ňu do hereckého detstva. Veď ako hovorievala teta Meličková: Divadlá, to sú naše kostoly. A ja som sa na tejto výstave tiež chvíľu cítil ako v kostole."
Darina Abrahámová, dramaturgička: "Na výstave som bola dvakrát. Prvýkrát len spoločensky - na otvorení. Druhýkrát som si ju prezrela a určite sa tam musím vrátiť tretí raz. Páči sa mi, že žije - na výstave som bola, keď sa v rámci sprievodných podujatí hralo predstavenie pre deti. Bolo tam veľa dospelých, detí, fotili sa pri kostýmoch a bábkach.
Výstava je zaujímavá nielen pre divadelníkov, ale aj pre tých, ktorí chodia radi do divadla. Treba ju vnímať komplexne - aj so všetkými podujatiami, nielen ako statickú výstavu objektov a panelov. Preto som bola zhrozená, keď som si ešte len v počiatkoch výstavy prečítala jednostrannú, až zlomyseľnú recenziu. Na druhej strane ma však potešila veľká publicita, ktorá výstavu sprevádza."
Michal Hvorecký, spisovateľ: "Výstava ma príjemne prekvapila svojím rozsahom a záberom. Oceňujem, že okrem lineárnych dejín sa tu predstavili aj často nedoceňované umenia scénografie. Nadchol ma dlhý, podrobný zoznam operných spevákov, režisérov aj činoherných hercov z Nemecka a Rakúska, ktorí v Bratislave aj v iných mestách hosťovali v 20. a 30. rokoch minulého storočia. Zo sprievodných podujatí som si zatiaľ vybral skvelý kabaret Viktora Horjána a Csongora Kassaia - tento výsostne mestský žáner mi v našej metropole veľmi chýba."
Oľga Belešová, herečka: "Oceňujem už samotný fakt, že takáto výstava vznikla. Oslovilo ma mnoho nápadov, napríklad pohľad cez ďalekohľad alebo pingpong, ktorý je ozaj výstižným príkladom toho, ako prebieha iskrenie medzi hľadiskom a javiskom, to vzájomné prelievanie energií. Páči sa mi atmosféra výstavy a sprievodné podujatia, ktoré ju dotvárajú. Myslím, že to všetko sú dôvody, prečo o nej ľudia vedia, a kto ju ešte nevidel, ten o nej aspoň počul. Nespomínam si, že by nejaká iná výstava v poslednom čase v spoločnosti tak zarezonovala. Múzeum konečne ožilo." Foto - ALAN HYŽA
Vladimír Hajdu, herec: "Je úžasné, že v dnešnej dobe aspoň vďaka Divadelnému ústavu v spolupráci s múzeom a Národným divadlom vznikla história. Pretože, keď si človek výstavu pozrie, zistí, že sme mladý štát, že sme niekde na začiatku. Preto si môžeme dovoliť robiť rôzne omyly. Človek začne byť tolerantnejší, lebo na začiatku sa vždy robí veľa omylov. Potešilo ma, že som našiel v tejto histórii aj seba. To neznamená, že chcem umrieť alebo už nič nerobiť. Ignorancia kultúry je dnes taká evidentná, že si ju musíme vážiť aspoň my v divadle. Nič iné nám nezostáva, len hrať ďalej, aj keď možno nasilu." foto - TASR
Peter Šulej, básnik a vydavateľ : "Páčila sa mi najmä časť o divadelnej architektúre s maketami divadiel. Obsiahlosť celého projektu je neoceniteľná. Pre laika, ako som ja, sú tu vyčerpávajúce informácie. Prijal by som, aby časť o scénografii bola obsiahlejšia. Musím oceniť propagáciu výstavy, bola výborná. Takáto výstava by si určite zaslúžila rôzne sprievodné materiály. So zahraničím, napr. s výstavami v centre Georges Pompidou je to, čo sa týka metrov štvorcových, porovnateľné, ale sú tu skvelé sprievodné materiály - katalógy, cédečká voľne v predaji v priľahlom obchodíku. Ale toto je problém slovenského výstavníctva všeobecne."
František Lipták, scénograf: "Výstava ma prekvapila svojím rozsahom, sú na nej prezentované veci, ktoré väčšinou poznám. Divadlo má svoju autentickú mágiu práve v akcii, a preto považujem pokus vystavovať ho za čosi veľmi ťažké. Ja osobne som veľmi povďačný za takéto kultúrne akcie, človek si aspoň pripomenie skutočné osobnosti, ktoré kultúru tvorili, spozná nových mladých, ktorí ju tvoria teraz a môže tie názory konfrontovať."
Martin Porubjak, dramaturg: "Ako sa vám páči? To je ako názov Shakespearovej komédie, ktorá je, pravdaže, veselá aj smutná. Taká je aj výstava. Lebo dejiny slovenského divadla či, presnejšie, dejiny divadla na Slovensku neboli vždy veselé, a neboli ani odjakživa slovenské. Veď v Bratislave sa do vzniku Československa hralo divadlo najmä po maďarsky a po nemecky, a prvé desaťročie po vzniku Československa najmä po česky. So slovenským divadlom to bolo ako so slovenskou inteligenciou. Nechcem sa však rozpisovať, nájdete to všetko na výstave; žiaľ, väčšmi "zakliate" v písaných, obrazových a zarámovaných "nemých" exponátoch, ako vo vizuálne náročnejšej, pútavejšej a dynamickejšej prezentácii. Asi na to nemáme - nielen finančne. Ale aj tak: vďaka za veľký kus snahy vystaviť svedectvo o umeleckej disciplíne, ktorej postavenie sa niekedy blíži k pozícii ohrozeného živočíšneho druhu. Za prínos považujem to, že výstava je neveľmi nápaditou prezentáciou umeleckého druhu, ktorý si v tejto spoločnosti vydobyl také postavenie a takú vážnosť, aká mu zodpovedá. Aj dobe, aj divadlu v tejto dobe. Pozor: nemyslím si, že je to tragédia! Je to reálny stav v ére úspechov najplytkejšej zábavy a bezduchých reality šou."
Svetozár Sprušanský, dramaturg a režisér, umelecký šéf Divadla A. Bagara v Nitre: "Je viac ako potešujúce, že práve v tejto technokratickej dobe vznikla reprezentatívna výstava o slovenskom profesionálnom divadelníctve. Nemapuje len historické súvislosti, širší kontext postavenia divadla v slovenskej spoločnosti, ale predovšetkým je živým impulzom pre našu prítomnosť. Dôkazom, že slovenské divadlo tu stále je, žije, má svoj spoločenský význam. Že divadlo nie je hromada mramoru a finančných požiadaviek, ale predovšetkým túžba po živom rozhovore človeka z javiska s človekom v hľadisku. Verím, že táto výstava nie je ojedinelým hlasom volajúceho na púšti po kultúrnosti. Aby z nás neostali len bezduché telá."
