Balla Vidiecke dobrodružstvo

zvesťou poslala k bráne matku. Tá sa oprela o plot:

- Viem, o čo vám ide.

- Tak ma pustite dnu!

- Ona si to neželá.

- A vy?

Chvíľu mlčala. Pozorne si človeka prezerala. Boli to nekonečné minúty. Ale pre koho? Pre ňu nie. Vyzerala duchom neprítomná. Podistým premýšľala o dobrých mravoch a o láske, ktorá ľudí očisťuje, ak nie sú už dávno celkom čistí. V tvári sa jej zračil boj. Lubičič sa mrvil na mieste. Pani napokon riekla:

- Dobre. Poďte.

Vedela, že si práve zradila dcéru.

* * *

Lubičič bez váhania vstúpil Lutécii do izby. Uzrela ho, prevrátila oči, hnevlivo udrela pästičkou do dosky stola, hárky husto popísaného papiera sa rozleteli. Vyskočila na rovné holé nohy, vykríkla, presnejšie: zasipela, ale prekvapujúco hlasne:

- Čo tu chceš?!

Lubičič bol vo svojej koži. Presne takúto reakciu od nej očakával. Lutécia zúri, to znamená, že ju jeho prítomnosť prinajmenšom nenudí, lebo to by bolo najhoršie. Lutécia neznáša nudu, vždy proti nej tvrdo bojuje, raz schmatne bulvárnu tlač, inokedy sa rozptýli pred televízorom, len aby nemala dlhú chvíľu alebo aby nemusela myslieť, lebo to už fakt neznáša. Aj také sa stalo, že občan obce myslel. Teraz sa v mesačnom svite okolo obecného cintorína zakráda jeho obludne dokrivený tieň. Tieň cez deň spáva vo farárovom kredenci. Farár mu to dovolil, aspoň si na ňom môže precvičovať kázne: vlieza za ním do kredenca a tam na tieň huláka. Polemizujú, ale farár nikomu neprezradil o čom.

Lubičič prosí Lutéciu:

- Luti, nerob mi to. Prečo nedvíhaš telefón? Prečo neodpovedáš na esemesky? Toto som si zaslúžil?

Chyba! Lutécii neslobodno hovoriť o zásluhách, lebo tie hneď evokujú slovo "spravodlivosť". Na ten výraz je alergická. Vlastne všetky slová v nej občas vyvolávajú amok, lenže nikto nevie kedy. Ani ona to nevie, keby to vedela, bolo by to jej sladké tajomstvo, teraz je bez tajomstva. Načo jestvujú slová? Na vetranie gágora? Nebolo by lepšie komunikovať len pohľadmi, žmúrením viečok a viaczmyselným úsmevom? Alebo gestami: v škole jej to funguje prenáramne - prudko si založí ruky vbok a žiaci onemejú hrôzou. Aj tu, pred Lubičičom, zaujíma rázny postoj triednej učiteľky, dúfajúc zrejme v úctivé ticho a následný chlapíkov exodus a vari aj exnutie. On však nemlčí ani neodchádza, stojí pri dverách, odkiaľ roztúžene hľadí na dievčensky príťažlivú dievčenskú posteľ.

- Tu s ním spávaš? - zapíli plačlivo a už sa hrnie k voňavým prikrývkam. Pohládza ich roztrasenou dlaňou. Ozaj rozporuplný pohyb. Čo pohládza? Predstavu soka? Pohládza Lutéciu, ktorá stojí vedľa a naširoko otvorenými očami na neho neveriacky hľadí. Pohládza Lutéciu, ale sotva sa dotykmi vyhne drzým stehnám milenca, ktoré to krehké dievčenské telo v Lubičičovych predstavách obopínajú ako hnusný pytón.

- Včera si mi povedal, že som povrchná a prelietavá a teraz sa sem dotrepeš? Pamätáš si to vôbec? Iste nie, zasa si bol ožratý, čudujem sa, že si nespadol! Skoro si sa zvalil pod vlak, keď si mi akože pomáhal nastúpiť. Liepal si sa na mňa, sviniar.

- Ach, - neurčito sa zaškerí Lubičič, - ja sa pod vlak aj tak čoskoro vrhnem, ak... ak mi nedáš šancu...

- Ale prosím. Čo si myslíš, že ma budeš vydierať?

- Nie, - stíchne Lubičič, zrazu zlovestný. To Lutéciu zaujme. Natiahne si sukňu, aby na ňu blázon tak necivel. Sadne si k počítaču. Je plná očakávania, čo teraz bude. Ó ako má rada takéto scény, pokiaľ neohrozujú jej osobný status! Bude fajn zistiť, ako so sebou Lubičič skoncuje. A prečo to urobí? Lebo nechápe súvislosti, nevie, čo sa deje: nechápe, že keď sa niekto s niekým párkrát vyspí, nemusí ísť hneď o lásku. Dievčatá sa chcú pozabávať, no a? Veď načo sú na svete? Lutécia sa zháčila: načo sme na svete? Klásť si otázku o zmysle bytia, o zmysle tejto osudnej či náhodnej vrhnutosti je však nebezpečné, nechaj to, Lutécia, radšej tak, hovorí si krásavica. A čo by aj navymýšľala?

Lubičič si hudie svoje:

- Povedz mame, že to so mnou berieš vážne. Povedz jej, že sa za mňa vydáš.

- Blázon. Povedala som ti jasne, že...

- Viem, čo! - vykríkol, - viem, vydáš sa, keď sa ti už bude chcieť, za Majmera, za toho tvojho trpáka, tú handru, toho idiota podnikateľského, za toho... toho... otroka!

- A?! Vycvičila som si ho, aby ma poslúchal! Keď chcem, aj facku mu dám, aj do gúľ ho nakopem, špicatou čižmou! Veď si videl moje čižmy, nie? A on ešte prosí o viac! Šesť rokov mi to trvalo! Toho sa mám vzdať? Pozri, upokoj sa, tam si sadni ku stolu, neváľaj sa mi po posteli, a počúvaj, počúvaj, ty si mi už dokázal, že otrokom nebudeš, máš svoju hrdosť, dobre, to sa dnes hneď tak nevidí, si myslíš, taká hrdosť! Majmer teda hrdý nie je, preto ma má a preto ma aj bude mať.

- No bohovsky ťa má! Bohovsky! Kedykoľvek sa mu... kedykoľvek... - habkal, lebo si zrazu uvedomil, že nevie vysloviť až také kruté slová.

- Čo sa mu??? - s úžasom na tvári šepla Lutécia, ktorá o svojej podstate síce vedela svoje a vo chvíľach väčšieho sebauvedomenia preto trpela, ale neznášala, keď o nej čosi vedeli aj iní. Každopádne uhádla, čo malo nasledovať.

- No že sa mu... kedykoľvek... s kýmkoľvek... - Ale kdeže, Lubičič to nedokázal vysloviť. Nielenže mu stislo hrdlo, náhle ho úplne celého šialene mliaždilo pri predstave, ako Lutécia s kýmkoľvek. Vyskočil a zrazu bol pri dievčati. Pohladkal ju po tvári. Lutécia utiekla k oknu.

V tej chvíli do izby vstúpila jej matka a opýtala sa Lubičiča buď pohostinne, alebo zdvorilo, či nemá chuť na kávu. Lubičič dobre vedel, že kávu nesmie, lebo mu i bez nej chorobne búši srdce. Keby popíjal kávu, poľahky by mohol uhynúť.

- Ďakujem, pravdaže si dám, - zavalil. On predsa na živote príliš nelipne! Mimochodom, predstava nelipnutia bola popri vzťahu k Lutécii ďalším z jeho nebezpečných sebaklamov.

* * *

Spoločne zišli z poschodia do kuchyne. Potom sa požilo veľa alkoholu. Ako na rodinnej oslave, klam a mam! Lubičič sa usmieval, oči mu žiarili, Lutécia, ktorá pila naozaj obdivuhodne rýchlo a so suverenitou pravidelného hosťa Furmanskej vinárne, si po niekoľkých fernetoch oprela oťažievajúcu hlávku o jeho plece. Dôvernosť si opantaný mladý muž vysvetlil nesprávne. Po tom, čo zmeškal posledný vlak, ho dvojica žien uložila spať do kôlne konča pozemku, kde ho potkany poťahovali za prirodzenie.

* * *

Na svitaní Lubičič krikom pod oblokmi zobudil Lutéciu, v mihu sa vyzliekol donaha a napriek protestom šokovanej dievčiny vyšiel na prebúdzajúcu sa ulicu. Nech všetci vidia, ako po tebe túžim! volal, pochodujúc po asfalte. Potkanmi poobhrýzaný penis sa mu polovztýčený kyvotal a čudesne sa leskol v lúčoch vychádzajúceho slnka.

Lutécia vybehla s metlou.

Lubičič šprintoval po chodníku, vrážajúc do ranostajov a kričiac, že to všetko pre Lutéciu. Ona si bola istá, že nikto nič nespozoruje. Pustila sa do zametania. Robila to bravúrne, ako napokon všetko. Poľahky zvládala úlohy, ktoré pred ňu staval jej mladý, búriaci sa život. Cítila sa výborne, žilky v nej ihrali. Myslela na Majmera. Mládenec o chvíľu vykročí z brány susedovie domu, zastaví sa na kus šteklivej reči, potľapká ju po zadku a vhupne do džípu. Taký majú rituál. Majmer potom celý deň vymýšľa technické zlepšenia strojov, vyrábaných v jeho firme. Pekná sekretárka v predsieni ho pritom neruší, tú prefikuje jeho otec, vládnuci v eseročke najpevnejšou rukou. Mladý Majmer má iba svoju Lutéciu, pretože otec mu ďalšiu milenku nepovolí, aby si v rodine navzájom neodovzdávali pohlavné choroby.

Lutécia sa usmieva. Lubičičova nahota zaručene nevyvolá pozornosť. Predsa len, je skoré ráno, ľudkovia sú ponorení do balušenia, blúznenia, do denných snení, tackavo sa zberajú k zastávke ranných autobusov a v hlavách sa im premieľajú obrazy z predošlého večera. Čože to videli v televízii? Čože to zažili v stereotypných posteliach? Atď.

Zrazu však príde pán Rohovník z dolného konca a povie:

- Slečna, poďte si poňho.

Zmeravie. Len metla sa automaticky myká ďalej a šibrinkuje svojím cirokovým koncom v prachu.

- No len poďte, poďte. Vyliezol na strom a trčí k nebu.

* * *

O pár hodín už zasa sedia v kuchyni, každý so svojím právnym zástupcom. Lubičič je prikrytý akousi dekou, lebo sa odmietol obliecť, kým sa celá záležitosť nedorieši.

Lutécia vysvetľuje:

- Len čo som s niekým spokojná a vzťahové problémy ustúpia do úzadia, začnem vyhľadávať spoločnosť ďalšieho muža, to priznávam... Ale na toto si Majmer zvykol, toleruje mi to!

Lubičič s hlavou v dlaniach mrmle, že mu takmer nie je rozumieť:

- Preložím si to, dobre? Nikdy nie si s nikým spokojná, lebo si myslíš, že máš na viac, a tak hľadáš kohosi ešte lepšieho. Nevšimla si si, že ulice sú plné krásnych dievčat, mladších ako ty. Ale jedného dňa... počúvaj... jedného dňa omylom opustíš toho posledného muža, ktorý na teba ešte bol ochotný zabrať, vrátane tej onuce Majmera, a ostaneš sama. Pravdupovediac, zaslúžiš si to. Ach, dnes mám ešte chuť zaoberať sa tebou a tým, čo si zaslúžiš a čo nie. Keď mi to už bude celkom fuk, načisto osamieš. Ostatným totiž začneš byť ľahostajná oveľa skôr.

- Moja mandantka takéto reči vníma len celkom formálne, v rámci zdvorilosti, a to je, akoby ich vlastne vôbec nevnímala. Nech si váš mandant nemyslí, že jeho prehovor z nej neopadá ako uschnuté blato z topánok, - žoviálne, dokonca akýmsi blahosklonným tónom poznamenal Lutéciin právnik, spokojne si obzerajúc svoje jemné, pestované ruky. Do takých je radosť zahryznúť, napadlo odrazu Lubičičovi, ale nebol v tom žiaden hnev. Mal vyhrané. Vždy a všade mal vyhrané, to vedel, lebo už bol na odchode do vlastného vyfantazírovaného sveta, už mal sedem sliviek zbalených, už sa tu len usmieval, ostatok bol len naoko. On, celý Lubičič, bol už dávno iba naoko, iba tak, aby sa - predčasne - nepovedalo. Ale mal sa na vec otvorene vykašľať? To sa mu videlo dokonca až akési neslušné. Nech má Lutécia predstavu, že je ešte stále naozaj výnimočne žiadaná. Lubičič je dobrý, rozplýva sa v dobre, rozpúšťa svoju pôvodnú špinavú egoistickú podstatu vo všeobjímajúcom láskavom nelipnutí, nebytostnom bytí - nebytí. Pomôcť Lutécii vyvolávaním dojmu závislosti a trpiteľského pátosu je pre neho, ak ešte kýmsi je, hračka.

Ale na nejaké vyvolávanie už nedostane príležitosť.

Právnici sa dohodli, Lubičiča odniesli do kôlne a tam ho zavreli. A čo? O človeka menej. Aj on sám na seba postupne zabudne. Vlastne už aj zabudol, len sa musí prestať pretvarovať, že ešte nezabudol. Celé dni sa z kôlne šíri do okolia jeho čisté dobro. Je také intenzívne, že ohrieva vodu prameňa v neďalekom háji. Nepotrvá dlho a z obce sa stane vychýrené rekreačné stredisko, hoci iba také malé. Českí, maďarskí či nemeckí turisti aj v zime väzia po krk v horúcej, pariacej sa vode a z prče si pchajú do úst cencúle namiesto nanukov svetových značiek. Prosto, má to švih a osobitosť. Lutécia na kúpeľných hostí myslí naozaj často. Chudák Majmer! Otec hajzeľ, milenka prelietavá. Hocikto by ho poľutoval, len Lubičič nie, lebo ten nevie ani o Majmerovi, ani o Lutécii, ani o sebe.

Lubičič je už iba zdroj tepelnej energie.

* * *

- Štrajkujeme! - vyhlásil autobusár a zahľadel sa pevne pred seba. Sánka sa mu pomaly pohybovala zo strany na stranu.

Dopravný prostriedok stojí uprostred poľa. Lutécia je na každodennej ceste do práce, deti v triedach už na ňu isto čakajú, a teraz toto? Sedí v autobuse ako v pasci.

Cestujúci si obzerajú zamrznuté kríky a čudne pokrivené konáre obrovských stromov po oboch stranách cesty. Občas ich poteší krákanie osamelej vrany, hrabúcej pazúrmi medzi koreňmi tráv. Oko vtáka sa leskne, zobák sa pravidelne otvára a zatvára. Vták - bezcitná mechanická hračka.

K asfaltu neďaleko autobusu prituhol zajac s rozpáraným a naplocho udupaným bruchom.

Po krátkom čase ticho preruší vrzgot starého plechu: predné dvere autobusu sa namáhavo odchlípia a dnu sa valí procesia chlapov v modrých uniformách, mávajúc fľašami lacného šumivého vína; prvý v rade už jednu z fliaš s veľkým výbuchom otvoril a teraz ňou prudko švihá hore-dolu a zadúša sa od rehotu; nápoj tryská na ďalších šoférov ako pri oslavách víťazov formuly jeden.

Po chvíli sa poriadok ako-tak obnoví a chlapi v teraz už totálne rozgajdaných a do nitky premočených uniformách sa tvária neuveriteľne sústredene. Vystretými, ale zároveň akosi meravo a kostrbato pôsobiacimi paprčami s obrovským nasadením driapu na kusy do chrumkava upečené kačky. Masť im steká po tučných prstoch na rukávy košieľ a na dlážku autobusu, kde sa rozmery klzkých mazľavých mlák pomaly zväčšujú. Rozkročený krivonohý vodič s mohutnou okrúhlou hlavou a širokým úsmevom polodebila rozdáva štvrťky upečených živočíchov všetkým naokolo. Lutécii sa ujdú až tri kusy, lebo šofér na nej spočinul zaľúbeným zrakom. Takto skoro ráno síce Lutécia jedáva striedmo, teraz sa však do horúceho šťavnatého mäsa s chuťou pustí. Vrava tíchne, počuť len mľaskot a grganie.

- Chvalabohu, - povie si vďačné dievča nevdojak a myslí pritom na všetky okolnosti, ktoré v súhrne tvoria jej všedný život.

Cyklus Poviedka na piatok pripravuje © Literárna a kultúrna agentúra LCA.

Archív predchádzajúcich poviedok nájdete na http://knihy.sme.sk/poviedka

Autor poviedky Balla sa narodil 8. mája 1967 v Nových Zámkoch, kde žije. Poviedky začal časopisecky uverejňovať od r. 1992. Knižne debutoval zbierkou poviedok Leptokaria (1996) za ktorú získal Cenu Ivana Kraska. Základným a prakticky nemenným stavom hlavných hrdinov poviedok je osamelosť, ktorá ich mení na kruté, nenávistné indivíduá, búriace sa proti banalite každodenného prežívania. Autor tému rozvíja aj v nasledujúcich prozaických knihách: Outsideria (1997), Gravidita (2000) Tichý kút (2001) a Unglik (2003). V týchto dňoch mu v Slovinsku vyšiel výber poviedok Dvojsametnost (vyd. Apokalipsa Ľubľana 2005).

Autor ilustrácie Daniel Brunovský sa narodil v roku 1959 v Bratislave. Profesionálne sa venuje maľbe, grafike, kresbe, šperku a nábytkovému dizajnu. V roku 2003 o ňom napísala monografiu Helena Markusová. V súčasnosti svoje olejomaľby vystavuje v Galérii LINEA na Drieňovej ulici 34 v Bratislave. Výstava potrvá do 6. júna 2005.