FOTO SME - ARCHÍV
A v mlyne drela od svitu do mrku, ba dakedy až do neskorého večera. Hoci sa zvŕtala ako najlepšie vedela, pre mlynára nebola nikdy dosť vrtká. Ba, keď tovariš prechorel, nakázal mlynár dievčaťu ťažké žochy vláčiť. A to už bolo celkom nad jej sily. Odvtedy začalo dievča chradnúť, vysychať, zdravá farba sa vytratila z tváre a líca vpadli, a v noci ani zaspať nevládala, čo si kríže necítila.
Istého dňa Marienka bola na konci so silami, mlynár ju však ešte vyhnal z mlyna so slovami:
– Choďže, dievča, pozrieť Volskú lúku, či sa pasie moja lichva a či je v poriadku! Čo malo dievča robiť? Pozbieralo všetky zvyšné sily a išlo dolu Vydrickou dolinou. Ako tak ide, zrazu počuje volanie o pomoc.
– Pomôžte, dobrí ľudia, starému človeku!
Obzrela sa Marienka, odkiaľ ten hlas prichádza. Podišla ešte kúsok a vidí, že nedávna búrka vyvrátila veľký buk. Pod vývratom ostala hlboká jama a z nej sa ozýva volanie o pomoc. Podišlo dievča ešte bližšie a vidí v jame starčeka. Driape sa starček z jamy, lež vydriapať sa nemôže. Neostalo Marke veľa síl, no predsa len starčekovi podala ruku a pomohla mu z jamy. Potom ho ešte pooprašovala, posadila na peň a chcela ísť svojou cestou.
Starček ju však chytil za ruku a takto jej vraví:
– Ďakujem ti, dievka moja, za ochotu. Ani neviem, ako som sa do tej jamy dostal. Ale hentam pri studničke pil srnec vodu. Chcel som k nemu podísť, pohladkať ho a odrazu som spadol do tejto jamy.
– Nuž, deduško, srnca ste mohli vidieť, ale kdeže je studnička o ktorej vravíte? Poznám ja všetko na okolo ako vlastnú dlaň, ale studnička tu nikdy nebola.
– Horkýže nie, – usmieva sa starček – a tamto je čo? Len poď bližšie a uvidíš prameň, ktorý spod zeme vyviera. A aká ti je to voda, dievka moja! Len skús, hneď o pár rôčkov omladneš i sily nadostač naberieš.
Podišla Marka tým smerom a naozaj. Bol tu prameň, aký nikdy predtým na tomto mieste nevidela. A keď len stála, začal ju starček nahovárať:
– Nože Marka, napi sa z prameňa! Poslúži ti, zdravie ti vráti. Vychudnuté líčka sa ti zaplnia, ako kedysi bývali, aj farbu budú mať zdravú.
– Nuž a či vy viete, aké som ja mávala líca? – spytuje sa prekvapená dievčina, lebo veď ona tohto starčeka ešte nikdy predtým nevidela.
– Ba veru viem, dobre viem, dievočka moja, – rečie starček a dodáva:
– Len sa napi, a keď ti čas dovolí, pi zo studničky hoci každý deň.
A nenechaj si to pre seba, povedz aj druhým, čo túto vodu budú potrebovať. Len jedno ti poviem, Marienka, tento prameň dovtedy bude ľuďom slúžiť, kým ho budú užívať na uzdravenie chorého tela. Ak by chceli z neho zbohatnúť, studnička prestane dávať vodu. Dobre si to zachovaj, Marka moja. A po týchto slovách starček z ničoho nič zmizol.
Nuž napila sa Marka zo studničky, a veru bola to voda aj na chuť aj na účinok výborná. Sila sa jej vrátila, únava spadla, cítila sa zdravá a svieža ako nikdy dovtedy.
Teraz rada chodievala na Volskú lúku a zakaždým sa zastavila pri studničke. Ale tajomstvo tohto prameňa si nenechala pre seba. Otcovi i mamke liečivej vody doniesla, a kto bol chorľavý a potreboval hojivú vodu, tomu poradila, kde nájde zdravie a osvieženie. Ľudia teda čoraz častejšie vyhľadávali studničku. Zvesť o prameni sa šírila ďalej a ďalej. Už o ňom vedeli nielen ľudia z okolia Vydrice, ale aj zo stredu mesta.
Až raz…
Vymyslel si istý prefíkaný obchodník, ako ešte väčšmi zbohatnúť. Doviedol k studničke chlapov a začal miesto ohradzovať plotom.
Ale ani plot mu nestačil a začal stavať aj budovu. Zriadi tu kúpele a vodu nebude dávať zadarmo, lež za peniaze. Veď ľudia pre vlastné zdravie radi zaplatia.
Staval, staval a voda z prameňa bohato vyvierala. No len čo dostaval a od prvého návštevníka studničky pýtal peniaze, s prameňom sa začali diať čudné veci. Vody začalo ubúdať, studnička vysychala, až jedného dňa načisto vyschla.
Vtedy si ľudia spomenuli na starčekove slová, čo povedal Marienke: Ak by chceli ľudia z prameňa zbohatnúť, prestane dávať vodu! Spomenuli si na to, ale už bolo neskoro. Voda sa do studničky nikdy nevrátila. Tak sa teda stratil na železo bohatý prameň a iba meno po ňom ostalo.
JOZEF KOČI
