Budú Dvořákovi nadávať za Rusalku?

Pomaly sedemnásť rokov nerozlučná dvojica, ktorá sa u našich susedov už nepíše inak ako cez spojovník, teda Dvořák-Nekvasil, sa nachvíľu udomácnila na našej prvej scéne. Daniel Dvořák, riaditeľ Národného divadla v Prahe, a Jiří Nekvasil, tamojší šéf opery, už zajtra ukážu bratislavskému publiku svoju predstavu o tom, ako treba hrať Rusalku Antonína Dvořáka po novom.

Inscenácie Dvořáka a Nekvasila sa v Čechách dočkali protichodných hodnotení a veľa sa o nich hovorilo. Zrejme inak to nebude ani v Bratislave. "Ide o to, aby nespokojných divákov bolo menej ako spokojných," nevzrušene konštatuje Dvořák, ktorý je zodpovedný za scénu predstavenia. "Napríklad reakcie na Predanú nevestu boli 80:20 v prospech spokojných. Už sa nám ale stalo, že nadšení sme boli len my dvaja."

Problém je v tom, že obaja siahajú na "tradičné" divadelné kusy bezostyšnou modernou rukou, a tak si pobúrenie "klasikov" doslova pýtajú. "Sťažnosti pražského publika sa zhromažďujú priamo na mojom stole, ale sú dosť neadresné. Kladné reakcie veľmi presne vymedzujú, čo bolo na inscenácii dobré. Tie rozhorčené tvrdia - 'je to blbé', ale už nenapíšu, čo presne majú na mysli," konštatuje riaditeľ.

Nielen české publikum a "klasickí" recenzenti, ktorí najčastejšie v súvislosti s dvojicou Dvořák-Nekvasil hovoria o "čiastočne zvládnutej veľkej výzve", ale aj naši členovia realizačného tímu sú z novej podoby Rusalky mierne rozpačití. Miroslav Dvorský napríklad pobavene priznáva: "Rolu princa v Rusalke mám veľmi rád. Nejde však len o jej prespievanie, ale o stotožnenie sa. A ja som sa zatiaľ nedokázal stotožniť s tým, ako rozprávka postupne v priebehu troch dejstiev prechádza do reality. Hovorí sa však, že najťažších je prvých 300 predstavení."

Šéfdirigent Opery SND Jaroslav Kyzlink veľa dôvodov na rozpačitosť nemá. "Vieme, kadiaľ sa inscenačná prax vo svete uberá. Moderné inscenácie sa realizujú v rámci posunov deja, reality atď. Ja sa neviem stotožniť s posunmi nemeckých divadiel, ale spolupráca s Nekvasilom a Dvořákom je iná. V snahe šokovať, zaujať, nejdú proti partitúre, preto je to pre mňa znesiteľný posun. A pre mladého diváka, nezaťaženého tradíciou, to môže byť zaujímavé."

Nekvasil, ktorý rád opakuje Johnsonovu definíciu, že opera je exotická a iracionálna zábava, sa k Rusalke vyjadruje celkom racionálne. "Keď sa otvorí opona, ocitneme sa vo svete žijúcom si svojím špecifickým, rozprávkovým rytmom. Ale len do chvíle, keď na scénu vstúpi človek a tento sen sa začne meniť a rúcať, až všetko končí nezvratnou katastrofou. Je to upozornenie, že akonáhle si zničíme rozprávkový svet, už sa doň nemôžeme vrátiť. Je to varovanie, že niet cesty späť."

Existenčná rovina "varovania" sa preniesla aj do výtvarného stvárnenia scény. "Od romantizmu cez civilizačný akcent sa mení až k filozofickému vyjadreniu prostredia," myslí si Dvořák, ktorý je jej autorom. Filozofické vyjadrenie prostredia predstavuje napríklad princ v pyžame alebo ježibabin domček - vrak Oltcitu. Aj tu sa Dvořák-Nekvasil opäť realizovali ako režijne cítiaci výtvarník a režisér uprednostňujúci vyzývavé výtvarné koncepcie.

Nová etapa spolupráce tandemu Dvořák-Nekvasil sa začala v roku 2002. Daniel Dvořák sa stal riaditeľom Národného divadla v Prahe a Jiří Nekvasil umeleckým šéfom Opery. Od ich nástupu prvý český operný dom rozvíja v dramaturgii výraznú alternatívu, uvádza málo hrané alebo celkom nové tituly i komorné experimentálne projekty - poloscénické produkcie Český triptych či cyklus pre mladých scenáristov Búšenie do železnej opony. Známou sa stala "hokejová" opera Nagano.

Autor: MILADA ČECHOVÁ