SME
Streda, 2. december, 2020 | Meniny má BibiánaKrížovkyKrížovky

Kristina Vulgan Tri poviedky

Vydavateľ

"Keby som predával hnoj, zarobím viac. Prisámbohu, jedného dňa so všetkým skoncujem a pôjdem predávať hnoj. Všetkým ešte ukážem!"

Na malý stolček prestrel žiarivobiely obrus a z košíka začal vyťahovať obed.

Krištáľové taniere, strieborné poháre, zlatý príbor s diamantmi. Nemala pocit, že by jej takto viac chutilo. Vlastne jej nechutilo vôbec.

"Do konca roka vydám každý týždeň jednu knihu. Ani neviem, kde mi hlava stojí. Každý týždeň jednu. Vieš, koľko je s tým roboty? A ešte tí hrozní spisovatelia. Neverila by si, koľko je s niektorými starostí. Si myslia o sebe, že sú bohviečo a maniere majú, akoby písali román storočia. Ale dostal som granty, tak budem vydávať."

Skryť Vypnúť reklamu

Na chvíľu prestal nakladať na taniere obed a skúmavo sa na ňu zahľadel. "Vyhodil som ti úvod. Je to bľabot, ako z devätnásteho storočia. To storočie je mŕtve, nech žije hip-hop!" zvolal a ruka s vidličkou sa mu rozpohybovala. Spomenula si, ako sedeli v jeho obrovskom Mercedese a viezol ju do vydavateľstva. Pred polrokom. Dala mu ruku na to, že všetky knihy, ktoré kedy napíše, vydá u neho. Nové. Na tie staré zabudni, povedal.

"Nemôžeš vyhodiť úvod, pretože potom záver stratí zmysel. Aj celá pointa. Rozprávač je diablov brat."

"A to mám ako vedieť? To nevieš napísať hneď, že je to diablov brat?" prisunul k nej tanier a vzdychol si: "Ach, vy romantici."

Pošúchala si ruky a objala hrnček, z ktorého sa paril čaj. "Je mi zima."

Skryť Vypnúť reklamu

Nereagoval. Opäť sa rozhovoril, až keď bol jeho tanier poloprázdny. Utrel si ústa a sklonil hlavu, aby sa pozrel na svoje mohutné brucho.

"Dal som ti šancu, ale ty si nedodržala ani jednu časť našej dohody. Text si mi poslala neskoro, nedodržala si štruktúru a navyše to vôbec nebolo originálne. Ale dobre. Dal som ti aj druhú šancu. Nezabúdaj, že si to bola ty, kto vravel, že spravíš zo mňa najbohatšieho vydavateľa na svete. A ja ti verím." Usmial sa. "Jediné, čo musíš urobiť, je dopísať to." Potľapkal si rukou po vrecku, v ktorom boli papiere popísané jej roztraseným písmom. Dojedol, utrel si ústa obrúskom a pozrel na tanier, čo mala pred sebou. Ani sa ho nedotkla.

"Nebudeš?"

"Nie."

"Určite?"

Skryť Vypnúť reklamu

Pokrútila hlavou.

"Nuž, sladké sú plody utrpenia," uškrnul sa. "Pozriem sa na to," potľapkal rukou po vrecku s papiermi, "a poviem ti."

Zavrela oči. Nemusela sa dívať. Za ten polrok už vedela rozoznať podľa zvukov, čo sa deje. Taniere začnú zvoniť koniec omše a víno na záver pokrstí jedlo svojím požehnaním. Košík zavŕzga, stolček osamie, dvere sa otvoria a znova zatvoria a zostane sama. A ešte papier. A pero. A ona ako každý deň vstane a začne mňaukať na mačky, aby ju vyslobodili z jeho pivnice.

Ako sme kráčali zoologickou záhradou

Ako sme kráčali zoologickou záhradou, z ničoho nič sa zotmelo. Boli sme tam chvíľu, vlastne sme len prišli, a len čo sme prešli okolo nejakej klietky, otvorila sa a zviera, čo v nej bolo uväznené, bolo na slobode. Prešlo okolo nás, nevšímavo, akoby čakalo len na nás, akoby to, že sme ho oslobodili, bolo samozrejmosťou. Slony. Žirafy. Kone. Pod nohy sa jej, mojej milej, zamotali dva obrovské hady. Zľakla sa a pozrela vystrašene na mňa. Usmial som sa.

"Neublížia ti. Viem to," povedal som a chytil ju za rameno a ešte viac pritúlil k sebe.

Obaja sme boli pokojní.

Kráčali sme po zoologickej a klietky sa otvárali a zvieratá pokojne odchádzali. Všetko bolo tiché, vo vzduchu viselo len šumenie ich krokov, skokov, krídel, tiel.

"Ako keď sa ľudia lepšie spoznajú," povedala z ničoho nič. "Všetky zvieratá sú slobodné."

Prikývol som a pohladil ju po tvári. Miloval som ju. Stále ju milujem.

Návšteva

Chvíľu mi trvalo, kým som si uvedomil, že sa niekto na mňa díva.

Mladý, vychudnutý, v špinavom kabáte po kolená. Z opálenej tváre, ktorej farbu dotvárala špina z ulice, mu svietili svetlozelené oči. Ako sa tak drzo opieral o stĺp, horela mu v nich nenávisť a vzdor. Spod kabáta trčalo biele roztrhané tričko, aj keď ťažko povedať, či biela bola naozaj jeho pôvodná farba. Ruky mal za chrbtom, občas si nimi uhladil strapaté čierne vlasy.

Vravím, bol drzý. Stačilo, aby som sa na neho chvíľu neprítomne zahľadel (práve som riešil dilemu, či je lepšia hromadná smrť kultúry Východu, alebo Západu) a okamžite sa pohol, vybehol po piatich schodoch k môjmu domu a zabúchal.

Odložil som knihu a pomaly podišiel k dverám. Načúval som. On sa nehýbal.

"No čo pozeráš," výhražne spustil, len čo som otvoril.

Oprášil si neviditeľnú smietku na tričku a sám sa pozval dnu.

"Máš to tu pekné," prešmykol sa okolo ako mačka a zmizol niekde v dome.

Ovanula ma vôňa ulice. Zatvoril som dvere a pobral sa za ním.

Sedel v obývačke pri kozube. V ruke držal kus dreva.

"Nezakúrime?"

"Je leto."

"No a?"

Hľadeli sme na seba.

"Počuj," začal som, ale nenechal ma hovoriť.

"Som tu," povedal.

"Vidím."

"Teda som tu," zopakoval.

"A? Čo mám ako robiť?"

"Rob si, čo chceš. Ty si ma zavolal, tak niečo rob."

"Ja som ťa zavolal?"

"Chlapče, nevydržíš do konca týždňa. Prestaň už s tým. Nemá to význam. Si napísal o mne, kamoško kokosko. Počul som ju v rádiu a hneď som vedel, že je o mne. Pre mňa. Zašifrovaný odkaz. Aby som prišiel. Aby som sa na všetko vykašľal a prišiel sem."

"A tak si prišiel."

"Chlapče, nevydržíš do konca týždňa. Prestaň už s tým. Nemá to význam." Zaspieval namiesto odpovede.

"Ako vieš, že som písal o tebe?"

"A nepísal?"

"Panebože, akoby som mohol o tebe písať. V živote som ťa nevidel." Rozhodil som rukami.

"Neverím. Veď to je celé o mojom živote. Mňa neoblbneš, kamoško kokosko. Mňa nie."

"Chlapče, nevydržíš do konca týždňa. Prestaň už s tým. Nemá to význam, to je o tebe?"

"Presne tak, kamoško."

Musel som sa usmiať. "Hlúposť. Nepíšem o ľuďoch, ktorých nepoznám. Píšem o sebe, o svojom živote, o žene, s ktorou žijem, o tom píšem. Tá pesnička vôbec nie je o tebe."

"Ale."

"Píšem o tom, že som sa ráno dobre vysral, slnko svieti, je pekný deň, sadnem si a prečítam si na záhrade noviny, o takýchto veciach píšem."

"Ako potom, že je o mne?"

"Ja neviem. Píšem pesničky a keď si v tom niekto niečo nájde, dobre, jeho vec, ak si nájde spojitosť so svojím životom, niečo podobné alebo rovnaké, jeho vec. Ale mňa do toho nič."

"Hm." Presadol si z kresla na zem. Oprel sa o stenu a začal sa škriabať vo vlasoch a po celom tele.

Bol ako zatúlané zmätené zviera.

"Si hladný?"

"Aj hej."

"Poď do kuchyne, niečo ti dám."

A potom už len mlčal, oči sa mu obrátili dovnútra a hľadel niekam do seba, zatiaľ čo ja som mu dolieval horúci čaj a kávu a krájal chlieb a podával cukor. Za celý ten čas nevydal ani hláska a mne sa zrazu spravilo dobre, zrazu som mal pocit, že je všetko presne tak, ako má byť, že na svete je poriadok a že svet sám osebe má zmysel, vedel som, že keď sa ráno zobudím, budem vstávať s radosťou, a ani na chvíľu nepomyslím na beznádej, že moje písanie a moja hudba má zmysel, že každé slovo, ktoré napíšem, má zmysel, že musím žiť, aby som mohol kŕmiť ľudí ako je on, pretože nikto iný by to nespravil, a veta "ak nezáleží na každom, nezáleží na nikom" mi už tiež nepripadala cudzia, ba naopak, zdalo sa mi, že som ju vymyslel ja sám a sám povediem do útoku, keď bude treba za ňu bojovať, slnko pomaly zapadalo a ja som bol šťastný, že som na svete, že je tu tento tulák so mnou a keby som mal v tej chvíli zomrieť, bránil by som sa.

Spomenul som si, ako som minulý týždeň zavolal môjmu priateľovi, ktorý celý týždeň žije sám na dedine so svojimi psami, len cez víkendy chodí za ním jeho dievča. Celé dni je sám, už dobré tri roky, skladá hudbu, o ktorú ľudia nejavia záujem, pretože je príliš komplikovaná, ale občas sa mu podarí získať prácu a napísať hudbu pre divadlo alebo film a z tých peňazí skromne žije ďalej, vo svojej samote, hudbe a psom brechote.

"Počuj, ako to robíš, že sa ti chce žiť?" spýtal som sa ho.

"Nie že by ma život ktovieako bavil," odpovedal, "ale čakám, že bude lepšie. Čakám, že príde čas, keď budem šťastný."

"Tomu veríš?"

"Že budem šťastný?"

"Hm."

"Verím, prečo by som neveril. Len sa bojím, aby to šťastie neprišlo vtedy, keď sa stane niečo zlé. Napríklad, že dostanem veľa peňazí za hudbu k peknému filmu a budem si môcť kúpiť nový klavír, a v tej chvíli mi zomrie niektorý z mojich psov. To by nebolo dobré. Potom by som si svoje šťastie vôbec nemohol vychutnať."

Aj na toto som myslel, keď som sedel s tulákom vo svojej kuchyni a zrazu všetko malo zmysel a nemal som chuť nič piť, len čaj, kávu a zajedať to nakladaným syrom. Teba by som poslal Bukowskému, Jerofejevovi, Jozefíne mojej, každému by som ťa poslal, hovoril som v duchu tulákovi, a možno by prestali piť, tak ako ja. Nepijem. Teraz.

"Vymyslel som včera rozprávku o chlapcovi, ktorý varí tmu. Každý deň varí tmu. Keď ju uvarí dobre, je v noci tma a hviezdy žiaria ako malé slnká. Keď ju uvarí zle, vidíš v noci vlastný tieň."

"Variť tmu," zopakoval tulák s očami stále zahľadenými do seba. Dolial som mu čaj. Odpil si, pil dlho, vypil celý pohár na jeden dúšok a potom sa zhlboka nadýchol. "Svet je zhmotnená haluz."

Nechcel som rozmýšľať nad tým, čo je svet, bolo mi dobre, mal som svoj čaj, svoju kávu, svoj syr, svojho tuláka a svoje slnko, ktoré farbilo izbu teplou červenou a nemal som najmenšiu chuť piť, prvýkrát po dlhých rokoch som bol naozaj rád, že som triezvy, a nechcel som si tento pocit nechať ukradnúť jeho rečami, a tak som vstal a pustil platňu, ktorú som tento mesiac ešte nepočul, ktorú som sa bál počúvať, a keď sa ozvali prvé tóny, vedel som, že sa už báť nemusím, že je to preč a že ten ženský hlas, ktorý spieva "nemôžem s tebou žiť, keď chceš toľko piť" nespieva o mne, nespieva pre mňa, ale že spieva len tak. Sám pre seba.

Cyklus Poviedka na piatok pripravuje © Literárna a kultúrna agentúra LCA.

Archív predchádzajúcich poviedok nájdete na http://knihy.sme.sk/poviedka

Kristina Vulgan (1975) sa venuje písaniu, maľbe a Jozefíne. V súčasnosti s rakúskym režisérom Andym Hallwaxxom pripravuje detský muzikál Astík a Obík podľa rovnomennej knihy, za ktorú v roku 2002 získala tri ceny. Premiéru bude mať v Bratislavskom bábkovom divadle. Študuje v Londýne politiku.

Skryť Vypnúť reklamu

Najčítanejšie na SME Bratislava

Inzercia - Tlačové správy

  1. Študuj v malom a ži vo veľkom
  2. METROPOLIS prináša mestské bývanie vo vysokom štandarde
  3. Študuj na univerzite s viac ako 60 ročnou tracíciou!
  4. Slovensko spoznalo najlepšie farmy minulého roka
  5. Máš dosť teórie a poučiek? Študuj, cestuj, pracuj a ži!
  6. Ako inovácie menia naše návyky? Čo už dnes môžete robiť inak
  7. Na VŠEMvs získaš kvalitné štúdium v moderných priestoroch
  8. Nástrahy online vyučovania, o ktorých sa nehovorí
  9. ARÓNIA najsilnejšia prírodná prevencia proti respiračným vírusom
  10. Budíte sa počas spánku? Toto sú hlavné príčiny
  1. Tip na vianočný darček? Kvalitný zrak so zľavou 1 000 €
  2. Budeme môcť v budúcnosti pracovať len z domu?
  3. 8 inšpirácií, ako využiť zvyšky jedla a nič nevyhodiť
  4. Na výpadok elektriny vás môže upozorniť aj SMS
  5. Detský čaj COOP Jednoty získal unikátne medzinárodné ocenenie
  6. FMMR svojím výskumom reaguje na aktuálne živé témy
  7. Slovenské „šampanské“, za ktorým sa skrýva príbeh lásky
  8. Vianočné vydanie magazínu SME Ženy
  9. Novinka medzi prefabrikátmi
  10. Virtuálne prechádzky ako pomoc turistom pri orientácií
  1. Slovenská firma reformuje tradičné multimiliardové odvetvie 26 403
  2. Slnko a teplo aj cez sviatky: Do Egypta sa vracajú dovolenkári 16 021
  3. Budíte sa počas spánku? Toto sú hlavné príčiny 15 379
  4. Aká je chémia vôní 11 728
  5. Kaufland na Slovensku testoval novinku, ktorú zavádza v Európe 9 298
  6. Viete, aká je skutočná cena smartfónu? Číslo vás prekvapí 8 788
  7. Novodobý slovenský Baťa. Zamestnancom stavia domy 8 623
  8. Bývanie v meste predlžuje život 8 269
  9. Bezpečná dovolenka v exotike: Maldivy sú prešpikované zážitkami 7 714
  10. Čo ovplyvňuje chuť kačacieho mäsa? Tieto dve veci 5 845
Skryť Vypnúť reklamu
Skryť Vypnúť reklamu