Ak človek má čo povedať, nehovorí veľa

Okrem miniatúrnych prehistorických zvierat z horčičných zrniek, gaštanov a borievok, chrobáčikov z hodvábneho papiera, ježkov zo zbytkov plávajúcich sviečok nájde návštevník galérie ešte podivuhodnejšie kúsky. Podvedome, aby ovoňal, sa napríklad nakloní k inštalácii Uväznené korenie - v drevenom ráme sú dôvtipným a veľmi estetickým spôsobom nainštalované klinčeky, škorica, muškátový oriešok, bobkový list, čili papričky či zázvor a tymian.

V galérii možno navštíviť aj Stredovekú záhradu. Síce sa vmestí do dvoch dlaní, ale je plná bytostí z anízu, citronely, zrniek kôpru a zápaliek. Nádherný Škorión z drievok a drôtikov stojí vedľa Koňa, Záhonu kvetín, ktorý má asi desať centimetrov a mravčieho Kolotoča, všetky drobné detaily vyvolávajú údiv.

Daria vytvorila aj chvejúci sa Strom neresti zo šípok či Strom prianí inšpirovaný libanonským zvykom vešať na cédrové stromy želania.

"Prehistorické zvieratá sú akýmsi hľadaním nášho pôvodu. Nedá sa povedať, o aké zvieratá ide, sú skôr umelecko-archeologickým hľadaním," usmieva sa umelkyňa a k cyklu ozdôb vytvorených z drievok dodáva, že ju inšpirovali viaceré koncerty Afričanov, na ktorých bola. Tak vznikol Plávajúci oltár, Fúzatý muž alebo Africká maska.

"Chcem, aby všetky objekty, ktoré vytváram, vyjadrovali pocit jemnosti, sú krehké. Preto som aj na ich vystavenie potrebovala intímny priestor. V Bratislave som síce študovala monumentálnu maľbu, ale teraz robím miniatúry. Aj malé je totiž veľké, môže mať rovnakú silu," hovorí Daria o tom, prečo "prešla do malej formy".

Ríša Darie Pernonovej je tak perfekcionisticky vytvorená, že miestami pôsobí takmer reálne. "Sama som sa raz zľakla, čo to mám v byte za chrobáka, ale bola som bez okuliarov," smeje sa výtvarníčka, ktorej domovom je už 22 rokov Paríž, kam sa po štúdiu na L'ecole des neaux arts v Marseille vydala a učí výtvarnému umeniu stredoškolákov.

Prečo sa po mnohých rokoch rozhodla vystavovať v Bratislave? "Chcela som sa sem takto vrátiť a možno čosi v sebe usporiadať. Ale už by som sa nevedela vrátiť natrvalo, chýbal by mi francúzsky duch." A Paríž, po ktorom sa rada prechádza, cíti v ňom kolobeh života. "V Paríži sa stále niečo deje. Bratislava, to sú extrémy - v zime akoby sa tu nič nedialo, alebo sa možno všetko deje vnútri, v lete sú zase ulice až preplnené. V Paríži sa stále žije vonku."

Svoj pôvod však Daria stále v sebe cíti a nosí. Študentov s hrdosťou upozorňuje na pôvodom slovenských či slovanských umelcov svetového mena. Ale je tu ešte jedna vec. "Doma mám aj obraz uštrikovaný z drôtikov. Že by som tak kdesi hlboko v sebe nosila to slovenské drotárstvo?"

To pripomínajú aj drobné šperkovnice zo zaujímavého materiálu. "Sú z kovových obalov, ktorými Francúzi obaľovali korkové zátky na vínových fľašiach." Prestali sa však používať, pretože obsahujú olovo a to Američania, ktorým sa víno vo veľkom dováža, zakázali. Darii sa z tohto materiálu veľmi dobre robí, je mäkký, tvárny a rôznofarebný, v odtieňoch zlata, striebra a medi.

Inštaláciu svojich prác si Daria vymyslela sama a treba povedať, že naozaj s citom pre svoje malé-veľké dielka. Vyniknú aj abstraktnejšie kúsky ako Roztrhnuté srdce, Spálené slnko, Dolámané ruky či Zázračný rybolov, ktoré sa vznášajú na sklenených poličkách a nezaprú sochárske štúdium umelkyne vo Francúzsku. A sú tiež hmotným dôkazom jej tvrdenia, že keď človek má čo povedať, nemusí okolo toho hovoriť veľa.