Osobne stretnúť Kolomana Sokola

"Drahý Miško, pred časom sme Ti poslali v liste katalóg, a aby pamiatka bola kompletná i plagát Ti zasielame, ktorý, ak chceš, môžeš povesiť, ak nie, aspoň na WC. Výstava trvala dva týždne a tak, ako v katalógu stojí, 15. sme ju odvliekli domov. Záujem bol taký, že takmer 3000 ľudí si ju pozrelo, čo na México vraj je viac ako dosť."

Toto je úryvok z listu, ktorý výtvarník Koloman Sokol napísal na Slovensko 18. marca 1938 priateľovi, básnikovi a kritikovi Michalovi Chorváthovi. Od januára 1936 do januára 1982 si dvaja priatelia vymenili korešpondenciu, ktorá sa zachovala v Chorváthovej pozostalosti. Má takmer 80 strán a časť z nej vyšla knižne pod názvom Koloman Sokol osobne. Publikácia je venovaná pamiatke Emílie Boldišovej, ktorá jej vydanie iniciovala, sama sa ho však už minulého roka nedožila.

"Koloman Sokol len veľmi opatrne nadväzoval nové priateľstvá, jeho city však bývali veľmi silné," prezrádza riaditeľ Galérie mesta Bratislavy Ivan Jančár, ktorý sa s majstrom osobne poznal. "Udržiaval dlhoročnú a bohatú korešpondenciu s viacerými priateľmi, mnohé z listov sa zachovali, niektoré už boli publikované."

Sokol po emigrácii ako persona non grata udržiaval písomné kontakty napríklad aj s Michalom Lošonským, Klementom Šimončičom, Jánom Behárikom či Mariánom Várossom. Korešpondencia s Michalom Chorváthom patrí medzi najrozsiahlejšie, je veľmi úprimná, cítiť z nej nostalgiu za domovom, ale aj trpkosť.

"Listy často písal na druhú stranu xeroxov svojich kresieb, sú písané pôvabnou slovenčinou. Napokon, Koloman Sokol hovoril so svojím synom Georgeom celý život po slovensky," spomína Jančár v úvode knižky.

V roku 1935 bol už Sokol medzinárodne známy a zaujímal sa o neho aj vtedy 25-ročný študent Michal Chorváth. Odvážil sa zaklopať na dvere umelcovho ateliéru, a tak sa začalo priateľstvo, ktorého obraz sa dá prostredníctvom korešpondencie ľahko vyhmatať. Bol "najvyšší čas", pretože Sokol o rok neskôr dostal ponuku vyučovať grafické techniky v Escuele de las Artes del Libro v Mexiku a na pozvanie vlády prichádza do Bratislavy až o desať rokov, ale o dva roky už opäť odchádza do Paríža a do USA.

Publikácia Koloman Sokol osobne zachytáva len listy jednej strany, poskytujú teda informácie hlavne o jednom z pisateľov - o jeho osobnosti, umeleckých snahách, životných peripetiách. Odhaľuje mnoho z vnútra inak do "rodinnej" samoty a svojho vysneného sveta uzatvoreného umelca, ktorý sa dožil požehnaných sto rokov. "Starému domovu nič nevytýkam, vo výtvarníctve je ešte iba v plienkach a závisť už veliká. A čo sú výsledky? Straty dakedy nenahraditeľné. Skromnosťou sa prebíjať - cesta najťažšia, ale aj najkrajšia a najpoctivejšia, ktorá nikdy nesklame."

(mi)

Básnik a kritik Michal Chorváth (1910 - 1982) sa s Kolomanom Sokolom zoznámil v roku 1935. V roku 1937, keď Sokol odišiel do Mexika, sa prechodne ubytoval v jeho ateliéri. Bol redaktorom Slovenského rozhlasu, Slovenských zvestí, predsedom Spolku slovenských spisovateľov. Publikoval kultúrno-historickú štúdiu Romantická tvár Slovenska, vydal básnickú zbierku Hlas tejto chvíle, prekladal z francúzskej literatúry. Napísal monografie Jána Poničana a Jána Kostru, prispieval do Elánu a Národných novín. Pre nesúhlas s normalizáciou v 70. rokoch odstúpil z postu poslanca federálneho zhromaždenia.