Enzo Mattolini bol v koncoch. Jeho televízna šou upadala. Minulý mesiac si všimol, že sa od neho začali odvracať diváci. Počas nakrúcania sa takmer polovica z nich posadila chrbtom ku kamere. Keď povedal svoj najlepší vtip, traja si natiahli na hlavy papierové vrecko na bagety.
- Len neprepadnúť alkoholu! - hovoril si vždy nad ránom, keď sa štvornožky vracal z baru. Enzo chodil štvornožky od narodenia. Na tom bola založená celá jeho kariéra. Mal narušenú motoriku pohybu a veľké závraty, a keď sa mu ako sedemročnému podarilo postaviť na zadné, celá rodina takmer umrela od smiechu.
Napriek tomu si zaumienil, že sa stane plnohodnotným človekom. Do svojich deviatich rokov sa naučil sedieť na stoličke, hoci dovtedy ležal na ovčej predložke hneď vedľa kozuba. Matka ho ako jediná chápala, ale ani ona sa niekedy neubránila záchvatom smiechu.
- Rozbiješ si hubu, ty debil! - vravela mu, keď urobil salto mortale pri pokuse posadiť sa do hojdacieho kresla. Enzo sa však nikdy nezranil, lebo vždy dopadol na štyri.
Jeho najlepším priateľom bol dalmatín Číčo. V dvanástich rokoch dosahovali v kohútiku rovnakú výšku a Číčo bol prvý živý tvor, ktorý sa mu pozrel do očí. Akonáhle sa však Enzo postavil na zadné, ich vzťah sa radikálne zmenil. Armando pochopil, že Enzo nie je pes a už nikdy ho nepustil ľahnúť si na ovčiu predložku.
Enzo si musel nájsť nové miesto v domácnosti. Otec sa k jeho snaženiu staval skepticky.
- Nikdy nerob to, na čo nemáš! - hovorieval mu trikrát a v nedeľu a vo sviatok až päťkrát denne. Enzo za týmito slovami cítil výčitku. Otec jednoducho pochopil, že syn mu už nikdy v zuboch neprinesie papuče.
Ako šestnásťročný sa prvý raz dostal do cukrárne. Bol krásny slnečný deň a stará mama ich viedla spolu s Číčom na retiazke. Keď sa Enzo posadil na stoličku, celá cukráreň vybuchla smiechom. Trochu sa ho to dotklo, ale stará mama ho chlácholila: Buď rád, že sa ľudia na tebe zabávajú. Pred dvesto rokmi by ťa upálili!
Enzo si vtedy zaumienil, že už nikdy nebude chodiť štvornožky. Ale to bolo ešte horšie, lebo ľudia sa mu rehotali už na ulici. Raz zapríčinil vážnu dopravnú nehodu. Keď ho zbadali okoloidúci, smiali sa aj napriek tomu, že všade tiekla krv.
- Len sa na neho pozrite! - rehotal sa chlap s otvorenou fraktúrou stehennej kosti, ležiaci na križovatke. - Ten je lepší ako Káčer Donald po mozgovej príhode!
- Zavolajte sanitku! - kričal Enzo a reflexívne sa postavil na štyri. Nemal to robiť, lebo v tej chvíli nabúralo do semaforu auto s karabiniermi. Keď dorazila záchranka, namiesto ranených ľudí odviezli Enza.
- Mali by ste sa dať k filmu, - povedal lekár na pohotovosti, potom čo sa pätnásť minút zvíjal od smiechu. - Ste fakt veľmi zábavný!
- Ale ja? - bránil sa Enzo. - V živote som nepovedal žiadny vtip a neviem ani žonglovať s pivnými táckami...
- To nič, stačí, že stojíte na nohách. Pripomínate mi niečo medzi Chaplinom a zapnutou odstredivkou na mokrú bielizeň.
Enzo sa urazil a chcel odísť. Našťastie z lekára sa nakoniec vykľul najrozumnejší človek, akého vo svojom živote stretol.
- Mám známeho režiséra. Momentálne je v kríze. Jeho posledná komédia dostala ocenenie za najlepšiu drámu. Myslím, že sa navzájom potrebujete.
O týždeň sa Enzo stretol s režisérom Vincenzom Macalluzom, ktorý vyzeral ako typický umelec. Bol výstredný, hodne fajčil a dym vypúšťal ľavým okom. Oblečené mal velúrové sako, spolu s dreveným vešiakom, čo ho robilo trochu starším. Keď sa Enzo prešiel po štyroch, sotva mu myklo kútikom úst. Bolo to dobré znamenie a Enzo sa postavil na zadné. Vincenzo na neho chvíľu hľadel, a keď Enzo urobil tri kroky, slabo sa usmial a zakryl si tvár prstami, medzi ktorými mu horeli tri cigarety.
- Som trochu nerozhodný človek. Preto fajčím tri cigarety naraz, každú inej značky. Je to nepraktické, ale ja chcem osloviť čo najširšie vrstvy. Rovnako ako v živote, tak aj v umení, - povedal Vincenzo a do pohára vermútu si nalial mlieko a porciu sójovej omáčky.
Tento chlapík sa Enzovi páčil. Mali spoločnú krvnú skupinu, čo sa ukázalo o tri mesiace, keď si Vincenzo podrezal žily. O pol roka nakrútili prvú spoločnú komédiu pod názvom Mikrovlnná rúra po taliansky. Hlavnú úlohu v nej hral Mastroianni a Enzo sa v tomto filme doslova mihol ako kuriér rýchlej zásielkovej služby. Diváci plakali od smiechu a kritika nešetrila superlatívmi.
Lla republica napísala: Mastroianni je veľký herec, ale v tomto filme nesiaha debutujúcemu Enzovi Mattolinimu ani po členky. Bolo to odvážne, veď Enzo v tomto filme hral štvornožky! Za svoj výkon získal cenu Skokan roka a samotnú bronzovú sošku si odniesol v zuboch a neskôr zahrabal na záhrade. S ponukami sa roztrhlo vrece a Enzo sa razom stal vyhľadávaným predstaviteľom kuriérov rýchlej zásielkovej služby. Vtedy mu osud prihral ďalšieho dôležitého človeka. Chlapík už na prvý pohľad smrdel grošom, konkrétne indickou rupiou. Volal sa Gaspari Multiccento a nemal žiadne predsudky.
Budem ti robiť manažéra, ale musíš mi ukázať všetko, čo vieš!
Strávili spolu celý deň a potom, čo Gaspariho odviezla sanitka s natrhnutou bránicou, sa o mesiac stretli znova.
- Máš mimoriadne široký diapazón, ale nesmieš sa vystrieľať, - radil mu Gaspari, pričom stále smrdel grošom, ale tentoraz už americkým dolárom. - S tým chodením štvornožky vydržíme maximálne rok. Keď sa diváci nasýtia, treba sa posadiť na stoličku. Bude to čosi nové a posunie ťa to dopredu.
O pol roka obsadili Enza do amerického filmu Sediaci býk v lunaparku. Diváci boli fascinovaní jeho fyzickou nestabilitou a úžasnou vnútornou silou zároveň. A hoci sa Enzo v tomto filme opäť len mihol ako indiánsky náčelník vezúci sa na tobogáne, kritika objavila v jeho komickom prejave tragické prvky. Enzo bol nominovaný na Oscara v kategórii Najlepší výkon v úlohe, ktorá nie je uvedená v titulkoch!
O rok neskôr už toto ocenenie získal. Vo filme Kým stúpa dym stvárnil úlohu väzňa, odsúdeného na trest smrti v elektrickom kresle. Kritika ho chválila, ale objavil sa aj prvý tieň pochybnosti. Hollywood rabies napísali: Enzo Mattolini je pravdepodobne na vrchole kariéry. Natíska sa však otázka, ako sa bude ďalej vyvíjať jeho profesionálny život.
Vrchol však mal ešte len prísť. Vo filmovej adaptácii Hugovho Zvonára u Matky božej, zúročil Enzo všetky svoje doterajšie skúsenosti. Hral štvornožky, sedel a v závere sa vztýčil na zadné! Tento okamih nečakali ani najzarytejší filmoví kritici! Diváci v kinách šaleli od smiechu a plakali od dojatia zároveň!
Gaspari Multiccento si šúchal ruky od spokojnosti.
- Enzo sa zaradil po bok takého velikána, akým bol Charlie Chaplin! - hovoril počas slávnostného ceremoniálu, keď preberal Oscara za Najlepší film roka. Iba on vedel, že jeho hviezda ešte zďaleka nevytasila všetky tromfy.
Enzo Mattolini bol na vrchole a začal sa o neho zaujímať bulvár. Pozvánky na slávnostné večere a recepcie sa hrnuli zo všetkých strán. Gaspari sa však ukázal ako skvelý marketingový odborník. Svojho zverenca chránil dokonale.
- Dosiahol si všetko, čo sa len dalo! - húdol Gaspari, keď spolu večerali v jeho vile v San Reme. - Teraz to musíme zúročiť. Si celebrita a na tom sa treba nabaliť!
Enzo zaútočil na televíznu zábavu. Najprv sa objavil v talk šou Oči ako poistky, kde predvádzal, ako si osobnosť zaväzuje topánky. Potom zažiaril v reality šou Zámena trenírok, kde si celebrity na týždeň vymenili spodnú bielizeň s obyčajným človekom. Vrcholom bola jeho účasť v porote mega šou Vatikán hľadá SuperStar. Tu mal na starosti pohybovú úroveň súťažiacich a preslávil sa tým, že v prvom kole vyradil pápeža, ktorý nevedel zaspievať pieseň Avanti popollo.
- Podpíš to! - hodil mu v jeden deň Gaspari akúsi zmluvu. - Vybavil som ti vlastný program. Samí zaujímaví hostia a háklivé témy priamo na telo. Bude sa to volať Mattoli šou a prvá téma je: Mám rád muchy, ale bez krídel.
- Nie, to nemôžem... - zalapal po vzduchu Enzo.
- Prečo nie? Je najvyšší čas ukázať svoje vnútro. Ľudia to majú radi. Teší ich, keď celebrity hovoria o svojich temných stránkach. Iní majú problémy s drogami alebo bisexualitou. Ty sa priznáš iba k tomu, že si istý čas žil ako pes!
- Ale prečo?! - nechápal Enzo a postavil sa na zadné.
- Len si pokojne ľahni ku dverám, mňa nedojmeš! - uzemnil ho Gaspari. - Poviem ti názvy ďalších tém: Hryziem sa pod ľavým stehnom, Blchy ma naučili pokore a S aportovaním som prestal v štrnástich.
- To nemyslíš vážne?!
- Absolútne! Máš pocit, že si jediný, kto má takéto problémy? Iba dnes sa nám do prvej témy prihlásilo desať ľudí! Stredoškolský profesor, ktorý vyrastal na bitúnku! Černoch z Ugandy, ktorý má najväčšiu zbierku múch tse-tse a nukleárny fyzik, ktorý röntgenuje každú muchu, ktorú chytí!
Mattoli šou mala veľký úspech. Ako všetko, čo Gaspari vymyslel. Vysielala sa každý týždeň v piatok večer a ľudia sa pri nej zabávali, žasli i pohoršovali. Enzo sa stal "enfant terrible" talianskej televíznej zábavy.
- Ako ďaleko ste ochotní zájsť? - spýtala sa ho jedna novinárka. Bolo to tesne potom, čo odvysielali časť s názvom Mal som pomer s ementálskym syrom.
- Čo najďalej! - odpovedal pohotovo Gaspari. - V tomto smere pre nás neexistuje tabu. Nič ľudské nám nie je cudzie!
Enzovi sa táto myšlienka zapáčila a použil ju v nasledujúcej relácii. Ba čo viac, pridal aj citát od Goetheho. Ešte v ten večer mu zavolal Gaspari. Bol mimoriadne rozčúlený.
- Zbláznil si sa!? Čo to trepeš za nezmysly?
- Prečo? Použil som len tvoj citát. Zdalo sa mi to veľmi príhodné.
- A to s tým Goethem malo znamenať čo?!
- Krásna myšlienka. Podľa toho, na čom sa smeješ, sa dá spoznať, aký si! Nie je to úžasné?
- Kravina! Koho to zaujíma?
- To by si sa čudoval! Keď som to povedal, vyše polovica publika sa prestala rehotať!
- Varujem ťa, Enzo! - zašepkal Gaspari výhražne. - Ak začneš pliesť do zábavy myšlienky, skončil si! Časom sa ti nebude smiať nikto!
Enzo mal však pocit, že nastal čas vrátiť publiku hodnoty.
- Chcem, aby ľudia začali premýšľať, - povedal vo veľkom interview pre Gazetta literare. - Spoločnosť je v ťažkej morálnej kríze. Pozrite sa okolo seba - všade násilie, nenávisť a intrigy. Ľudia strácajú nádej v dobro. Humor by mal priniesť viac pozitívnych hodnôt!
- Skončil som s tebou! - našiel na druhý deň odkaz na svojom záznamníku. Bol to zúfalý hlas jeho manažéra. - Zbláznil si sa, ale už je neskoro!
O dva týždne zastavil Enza riaditeľ štúdia.
- Niečo sa deje... - škrabal sa vyhýbavo po brade. - Sledovanosť tvojej relácie poklesla...
- To je prechodný jav, - tíšil ho zabávač. - Divák si potrebuje zvyknúť na novú filozofiu.
- Mal by si pritvrdiť, Enzo! Dať tam viac sexu, úchyliek, trochu násilia. Tá posledná téma Môj prvý hojdací koník veľmi nezabrala...
- Náhodou, dnes ma za to pochválil jeden starček. Vraj som mu pripomenul detstvo.
- Jeden starček... - zamyslene opakoval riaditeľ. - To je trochu málo.
O mesiac sa stretli znova. Riaditeľ bol nervózny a v rukách držal hŕbu listov. - Vyzerá to veľmi zle, Enzo. Prečítaj si, čo o tebe píšu diváci! - Odovzdal mu listy a rýchlo odišiel.
Enza oblial studený pot. Už dávno cítil, že niečo nie je v poriadku. Pred týždňom ho na ulici opľul jeden tínedžer a v jeho obľúbenom esprese mu priniesli kávu bez mlieka. Keď si prečítal pár listov, pochopil, čo sa deje.
- Ty idiot, choď kázať do kostola! - odkázal mu človek, ktorý sa podpísal ako Q. Ostatní sa ani neunúvali udať svoje iniciály: - Ty jeden trápny imbecil, zdochni tam, kde si! - Ty si zabávač?! Veď ty patríš do blázinca! - Spláchni sa do hajzľa a neotravuj! - Obyčajný dement, ktorý sa hrá na celebritu...
Enzo nevládal čítať ďalej. Hlava sa mu zatočila od slabosti a reflexívne sa postavil na štyri. Takmer zabudol, aký je to pocit. Posledné tri roky stával už len na zadných. Myslel si, že sa definitívne zbavil svojej minulosti a stal sa plnohodnotným človekom. A teraz toto...
Ako zbitý pes kráčal po chodbe, keď vtom do neho ktosi kopol. Zakňučal ako za starých čias a pozrel sa hore. Nad ním stál jeho bývalý manažér s akýmsi človekom, ktorý vyzeral ako kapor. Na temene hlavy mu dokonca rástla chrbtová plutva.
- Dovoľ aby som ti predstavil môj nový objav! - zasmial sa Gaspari. - Toto je Cesare Zuffarelli, moderátor, ktorý ťa od budúceho týždňa nahradí! Výpoveď dostaneš poštou.
Gaspari sa ešte raz pozrel Enzovi do tváre. V jeho očiach sa zračil údiv zmiešaný s pohŕdaním. - Si hlupák, Enzo! Zničil si si kariéru. Hovoril som ti, aby si neplietol zábavu a myšlienky dohromady!
Enzo Mattolini bol v koncoch a ocitol sa na ulici. Mal síce dostatok peňazí, ale o to vôbec nešlo. Chcel povedať ľuďom konečne niečo hodnotné, a oni ho odmietli. Túžil ukázať svoju skutočnú, ľudskú tvár, ale nikoho to nezaujímalo.
- Len neprepadnúť alkoholu! - hovoril si vždy ráno, keď štvornožky vychádzal z baru. Už sa nesnažil maskovať chôdzou na zadných. Takto mu bolo lepšie.
- Enzo Mattolini! - pokrikovali po ňom opilci. - Ty si bol kedysi hviezda a dopadol si ako pes!
Enzo sa iba trpko usmial, lebo musel uznať, že majú pravdu. V jeden večer zazvonil pri dverách rodného domu. Iba na chvíľu sa postavil na zadné, ale keď mu otec prišiel otvoriť, stál už opäť na štyroch.
- Tak poď, - povedal otec a v očiach sa mu zaleskla slza. Poškrabal ho za uchom a vpustil dnu. Enzo mu vďačne oblizol ruku a vkĺzol do obývačky. Dalmatín Čičo len ticho zaskučal a uvoľnil starému druhovi kúsok z ovčej predložky. Enzo sa privinul k jeho teplému chrbtu a pomaly zaspával. Ako z diaľky k nemu doľahol otcov povzdych.
- Nikdy nerob to, na čo nemáš.
Enzo sa iba usmial. Zajtra bude všetko po starom. Hneď ako sa otec ráno zobudí, prinesie mu v zuboch papuče.
Cyklus Poviedka na piatok pripravuje © Literárna a kultúrna agentúra LCA.
Archív predchádzajúcich poviedok nájdete na http://knihy.sme.sk/poviedka
Rasťo Piško sa narodil 7. apríla 1962 v Martine. V roku 1999 debutoval knihou rozhlasových a televíznych humoresiek Z druhej ruky. Je spoluautorom kabaretných a humoristických programov Apropo, Bravissimo, Pošta Horný výplach a mnohých ďalších. V Bratislave na Novej scéne 14. marca 2003 premiéroval svoju hru Bude ako nebolo alebo Hände hoch! v réžii Karola Spišáka. Dokončuje novú zbierku poviedok s názvom Stručné dejiny kvasenej kapusty.
