Vasilij Kandinskij: Kompozícia X, r. 1939 , olej, 30 x 195 cm, Düsseldorf. FOTO - WWW.IBIBLIO.ORG
Pred šiestimi rokmi mi mladý neskúsený redaktor týždenníka napísal, že čítal niekoľko mojich článkov v literárnom časopise a chcel, aby som pravidelne písala pre známu rubriku, ktorú redigoval. Bola som nadšená, celá bez seba. Potom mi aspoň dvakrát denne písaval dlhé maily o tom, ako mal rád moje články. Priznám sa, že ma jeho intenzita vydesila. Musíme sa stretnúť a pripraviť tvoj prvý článok, napísal mi.
Pretože sa rada osobne predstavujem spolupracovníkom, súhlasila som. Stretli sme sa v malej tmavej kaviarni. Keď sme diskutovali o článku, bolo to príma. Potom mi cestou k zastávke rozkázal, že sa s ním musím túto noc vyspať v hotelovej izbe, ktorú už rezervoval.
Odmietla som - nielen preto, že nikdy nespím s mužom, ktorého dobre nepoznám, ale tiež preto, že sa bojím intímnych vzťahov. V poslednej dobe som mala príliš veľa zlých skúseností a nechcela som byť nikomu blízka. Ja sama som potrebovala čas, potrebovala som poznať seba.
Nasledujúci deň som mu poslala ten prvý článok. Odpísal, že dostal veľa príspevkov a už nemá záujem so mnou spolupracovať.
Zničilo ma to. Stratila som skvelú príležitosť publikovať v známej rubrike. Dva mesiace som nenapísala ani slovo, málo som jedla, bola som stále sama.
Po dvoch mesiacoch som poslala článok redaktorovi známeho denníka. Myslela som si: Prečo nie? Určite článok odmietne. Nemala som čo stratiť. Hneď mi odpísal nejaký Pavol, že sa mu veľmi páči moje písanie a že mám poslať i viac článkov. Nevyžadoval žiadny osobný vzťah. V jeho maile som sa volala "Dobrý deň". Bola som rada.
Začala som do daného denníka písať články pravidelne. Vždy mi odpovedal veľmi profesionálnym a stručným mailom. Bol taký spoľahlivý, že odpísal na môj mail takmer ihneď. Väčšina redaktorov, s ktorými som spolupracovala, neodpovedala vôbec, čo mi veľmi vadilo a občas ma to naštvalo. Pavol robieval inteligentné redakčné opravy. Niekoľkokrát odmietol moje články, ale nehnevala som sa. Vysvetlil mi prečo a mal pravdu.
Čítala som všetky Pavlove články. Občas služobne cestoval do exotických a nebezpečných miest. Jeho články mi otvorili nové svety, kam by som nikdy nemala možnosť cestovať, alebo kam by som sa bála ísť. Z jeho článkov mi bolo jasné, že miloval svoju prácu. Písal takmer poeticky a vedel pekne opísať podrobnosti. Chcela som sa stať slovenskou novinárkou, ale ako Američanka nikdy nebudem hovoriť slovensky dostatočne dobre na to, aby som písala rýchlo a bez chýb. Kedykoľvek som videla svoje meno v denníku a kedykoľvek som čítala Pavlove články, na tvári mi zostal úsmev na celý týždeň. Málokedy v živote som sa usmievala. Prvýkrát po dlhej dobe som bola šťastná.
Raz som sa ho opýtala e-mailom, či sa môžeme stretnúť, či sa mu môžem predstaviť.
Neodpovedal.
No to mi natoľko nevadilo, lebo sa pre mňa stal Pavol niekým tajomným. Kto bol Pavol? Nejaký tlsťoch, ktorý pil celý deň pivo a nosil tričko s nadávkami? Starší štíhly pán s bradou a s paličkou? Pekný mladík s krásnymi očami? Bála som sa, že keby som ho stretla, bola by som sklamaná nielen ja ním, ale hlavne že by bol sklamaný on mnou.
Hľadala som jeho meno v knihe Kto je kto, a dlho som sa pozerala na fotografiu tmavovlasého muža s nákazlivým úsmevom. Zistila som, že sme sa narodili v rovnaký deň. Mal 30 rokov, presne ako ja. Bol slobodný.
Kedykoľvek som šla niekam na výlet, poslala som mu pohľadnicu. Vždy mi ďakoval e-mailom. Každý rok na naše narodeniny som prišla do redakcie s fľašou dobrého červeného vína. Redakcia sídlila v starom baraku oproti herni a medzi schátralým hotelom a sex shopom. Nikdy nebol prítomný, keď som tam bola. Každý rok som si nad jeho stolom všimla niekoľko pohľadníc, ktoré som mu poslala. Vždy mi napísal e-mail, že som mu urobila veľkú radosť. Len čo som dostala jeho poďakovanie, mala som dobrú náladu a nevidela som svet len ako niečo tmavého a smutného. Mala som radosť z toho, že som mu mohla urobiť radosť.
Potom kamarátka, ktorá pracovala ako redaktorka pre iné noviny, mi povedala, že sa kedysi dávno stretla s Pavlom na besede pre novinárov. Bol to sukničkár. Na besede ho videla opitého s prostitútkami v hotelovom bare. Opísala ho ako veľmi bezstarostného a neseriózneho. Rád si robil z ľudí žarty, bral drogy a pil veľa alkoholu. Bol presný opak mňa - som veľmi vážna, plachá a intenzívna. Kamarátka mi dala jeho číslo na mobil, ale nechcela som mu nikdy zavolať. Bála som sa s ním hovoriť. Bola som trošku sklamaná, ale jej správa moje pocity veľmi nezmenila. Skôr som si myslela, že nie som pre neho dosť dobrý ani zaujímavý človek, nie naopak.
Potom prišla do Čiech veľká voda. V tej dobe som bola v Amerike bez fungujúceho mobilu. Nikto neodpovedal na moje maily o mojom byte v Karlíne a nikomu som sa nemohla dovolať, ani pánovi domácemu. Nevedela som presne, čo sa v Prahe deje. Požiadala som Pavla, aby zistil, či je môj byt a kocúr v poriadku.
Rýchlo odpovedal. Odpísal, že bol osobne v mojom dome a hovoril s pánom domácim. Záplava nedosiahla tretie poschodie a kocúr bol zdravý.
Keď som sa onedlho vrátila do Čiech, čítala som Pavlov článok o povodni. Bol vyplavený a prišiel o všetko, čo mal. No písal o tom so zmyslom pre humor a rozosmial ma prvýkrát od tej chvíle, čo som počula o povodni.
Tieto roky boli najšťastnejšími rokmi môjho života. Videla som svet farebný a plný možností, nielen ako niečo biele alebo čierne. Vážila som si to, čo som mala, netúžila som po tom, čo som nemala. Bola som spokojná ako učiteľka angličtiny, ktorá písala články do denníka.
Jedného jarného dňa som čítala v časopise, že Pavol bude mať v kníhkupectve na predmestí Prahy krst svojej novej knihy o svojich cestách. Bola som nadšená. Konečne som mala možnosť sa s ním stretnúť a možno aj rozprávať! Kúpila som si jeho knihu vopred. Pripravila som si pred zrkadlom, čo mu poviem, ako sa predstavím a ako ho požiadam o podpis. Z domu som išla hodinu električkou, ktorá mala nakoniec nehodu. Všetci sme museli vystúpiť. Bála som sa, že nestihnem krst. Dvadsať minút som čakala na ďalšiu električku. Našťastie som prišla päť minút pred začiatkom.
Zo zastávky do kníhkupectva som bežala. Ledva som lapala dych. Potom som sa pred dverami kníhkupectva zrazu zastavila. Nemohla som sa pohnúť. Prepadla som panike. Bola som totálne vydesená. Čo mu poviem? O niekoľko minút ho uvidím na vlastné oči.
Otočila som sa a ponáhľala sa naspäť k zastávke.
V lete som bola na dovolenke sama na chate v lese - bez novín a bez televízie, s vypnutým mobilom. Vo dedinskej krčme som počula, že nejaký slovenský novinár bol unesený v Iraku. V novinách som čítala, že Pavol práve píše z Iraku. Celý deň som bola veľmi nervózna. Nemohla som sa sústrediť. Triasla som sa. Nakoniec som sa rozplakala.
Ten večer som si zapla mobil a napísala som esemesku: "Ste v poriadku? Bojim sa o Vas."
Potom som esemesku poslala na jeho číslo, ktoré som už tak dávno uložila do mobilu, ale nikdy som naň nezavolala.
Žiadna odpoveď. Nemohla som spať. Boli to najdlhšie hodiny môjho života. Sedela som na posteli a pozerala som sa na fľaky na strope.
Deväť hodín. Desať hodín. Polnoc. Dve hodiny. Možno mal nové číslo. Alebo mal vypnutý mobil. Alebo mu mobil zobrali teroristi. Bol zranený? Mŕtvy? Uvedomila som si, že ho mám rada a tiež, že mu to nikdy nepoviem.
O štvrtej som dostala esemesku. "Som v poriadku. Dakujem pekne za starosti. Ste mila."
Konečne som išla spať.
Bol mrazivý januárový deň, keď som dostala od Pavla ten e-mail: "Redakcia sa, bohužiaľ, rozhodla zrušiť rubriku, pre ktorú píšete. Už pre ňu nemáme dosť priestoru." To bolo všetko. Tak stručne. Cítila som, ako sa zmenil celý môj život, ako keby s jeho slovami zomrela časť mňa, ako keby to bol koniec krásneho sna. Mala som dieru v žalúdku. Nebolo mi smutno len preto, že som stratila možnosť publikovať v známom časopise, ale hlavne preto, že som sa bála, že som stratila Pavla. Už nikdy nebudem mať dôvod poslať mu mail.
Niekoľko týždňov som nemohla spať, plakala som v električke a v metre, začala som piť viac alkoholu. Keď som teraz čítala Pavlove články, mala som ešte na jednej strane radosť, ale na druhej strane som cítila ostrú bolesť. Pavlov život išiel ďalej, ale mala som pocit, že môj život sa skončil s jeho posledným mailom, že už som nemohla ísť dopredu. Bola som stratená.
Avšak kedykoľvek som niekam cestovala, vždy som mu napísala pohľadnicu. Nikdy neodpovedal. Občas som mu poslala svoje články, ktoré vyšli v rôznych novinách a časopisoch. Neodpísal.
Na naše narodeniny som išla do redakcie s fľašou vína. Pani recepčná, mladá žena atletickej postavy, vyzerala nespokojne a vystresovane, ako každý rok. Povedala mi, že Pavol má dovolenku a položila víno na jeho uprataný stôl. Tentoraz som si na nástenke nevšimla žiadne pohľadnice.
Čakala som na jeho mail, v ktorom by mi napísal, že som mu urobila veľkú radosť, že mi pekne ďakuje. Čakala som týždeň. Potom dva. Mesiac. Poslala som mu pohľadnicu z Bratislavy. Nič.
Po dvoch mesiacoch som sa v preplnenej električke domov pokúšala čítať jeho článok, ale bolelo ma celé telo, hlavne srdce. Bolo mi jasné, že som úplne potrebovala prestať čítať ten denník. Musela som na Pavla zabudnúť. Veľmi dobre som však vedela, že toho nikdy nebudem schopná.
Vonku pršalo. Mraky sľubovali búrku. Potom som zrazu uvidela dúhu.
Tracy Burnsová sa narodila v Amerike pri Washingtone DC. Vyštudovala divadlo a angličtinu a získala B. A. diplom na Smith College v štáte Massachusetts, USA. Taktiež študovala tvorivé písanie "creative writing" a literatúru v Anglicku na Oxfordskej univerzite a na Middlebury College, Vermont, USA. V roku 1999 dostala M. A. diplom z českej literatúry, a urobila štátne skúšky z češtiny v Štátnej jazykovej škole v Prahe.
Jej slovenskí predkovia pochádzajú zo Spišského Podhradia a z Remetských Hámrov. Jej českí predkovia pochádzajú z Prahy.
Býva v Prahe, kde píše fejtóny, poviedky a články v češtine, v slovenčine a v angličtine. Jej tvorba v slovenčine vyšla v Literárnom týždenníku na Slovensku a v Literárních novinách v Čechách. V Čechách publikuje v denníku Mladá fronta Dnes, v Lidových novinách, v Reflexe, v Literárních novinách, v Tvare, v Mostoch, v Listoch, v Hostovi, v časopise revue Prostor a vo štvrtkovej kultúrnej prílohe denníka Právo. Jej poviedky a články v angličtine vyšli v Spojených štátoch a v Kanade. Je redaktorka knihy Umenie pre Národnú galériu v Prahe a je spoluautorka americkej knihy The Arena Adventure (1990), ktorá popisuje jedno divadlo vo Washingtone DC.
