"Mám dva dôvody, prečo som zo všetkých fotografií vylúčil ľudí," vysvetľuje Lászlo Farkas z Maďarska, ktorý v Galérii F7 vystavuje snímky bahájských terás na hore Karmel. Fotografie totiž paradoxne vznikli v čase sprístupnenia terás verejnosti, keď tam bolo okolo 4500 ľudí z vyše 180 krajín sveta.
"Po prvé je to otázka štýlu. Už štyridsať rokov fotografujem skôr záhrady a architektúru ako ľudí. Každý autor má svoj uhol pohľadu, pre mňa je fotografovanie ľudí prílišným vstupovaním do ich súkromia. Druhým dôvodom bolo, že som chcel, aby na snímkach vynikla pokojná mierová atmosféra miesta. Chcel som poukázať na čistú, harmonickú koexistenciu prírody a ľudského diela."
Aby takto zapôsobil na diváka, fotografoval Lászlo Farkas potajomky, pred otvorením terás alebo čakal, kým sa miesta celkom vyprázdnia. "V krajine známej konfliktmi medzi rôznymi skupinami obyvateľstva bol pocit mieru a pokoja veľmi nezvyčajným zážitkom. Chcel som sa o tieto dojmy podeliť aj prostredníctvom fotografií."
Priznáva tiež, že váhal, či má nosiť na viditeľnom mieste kartičku, ktorá ho priraďovala k bahájskemu spoločenstvu, aby to nepôsobilo provokatívne. "Napokon som však bol reakciami ľudí prekvapený. Kamkoľvek som s priateľmi išiel, zdravili nás, boli k nám zdvorilí. Dokonca raz nás na miesto, kde sa bežne vykonáva osobná prehliadka, pustili bez nej."
Fotografie Lászloa Farkasa zachytávajú devätnásť terás, ktoré už dostali prívlastok ôsmy div sveta. Aj vďaka záhradám s rozlohou vyše 200 000 metrov štvorcových, ktoré sú prirovnávané k Semiramidiným. Terasy sa tiahnu v dĺžke jedného kilometra až k vrcholu Karmelu, k svätymi Baha'u'lláha so zlatistou kupolou. Spolu s kolóniou nemeckých templárov a Louisovou promenádou vytvárajú 3-kilometrovú pešiu zónu. Terasy postavili za 250 miliónov dolárov. "Baháji budovali terasy desať rokov na vlastné náklady ako dar svetu. Mnohí z nich pritom žijú v chudobných krajinách tretieho sveta, ale prispeli aspoň maličkými sumami," hovorí fotograf.
"Bolo pre mňa veľmi dôležité zažiť túto atmosféru, vidieť ľudí z toľkých krajín spolu. Vždy sa mi páčila myšlienka jednoty a na slávnosti si navzájom podávali ruky kardináli, rabíni a imámovia. Uvedomil som si, že ľudia sú schopní žiť v harmónii, keď sa zbavia svojich predsudkov."
