Bol raz jeden malý bager a ten mal iba malú lyžičku, malú, takú, akú máme v kuchyni na polievku. Keď už malý bager trocha povyrástol a bol už aj o niečo mocnejší, mama s tatom ho ráno zobudili veľmi skoro, ešte bola vonku tma. Mama mu uvarila polievku, ktorú majú bagre najradšej - olejovo-pieskovú.
"Mňam, mňam," mľaskal bagrík a oblizoval sa až za ušami, tak ohromne mu olejovo-piesková polievka chutila.
Keď dojedol, mama s tatom mu dali bozk na rozlúčku a poslali ho na stavbu.
"Konečne si dnes prvý raz zabagrujem ako poriadny dospelý bager," tešil sa bagrík. "Hlinu do lyžice, vžžž, nabrááááť, sklopíííť lyžicu, vysypáááť, vžžž!"
Hneď za rohom našiel stavbu. Stavbári stavali škôlku pre malé deti.
"Dobre, že si prišiel," zaradovali sa stavbári, keď videli, že sa k nim hrnie bagrík.
Ale keď zbadali, akú má malilinkú lyžicu, celkom takú, akú máme v kuchyni v kredenci, zalomili rukami a horko zaplakali.
"My síce potrebujeme bager veľmi súrne, ako soľ, lebo my tu staviame škôlku, ale s tou tvojou lyžičkou môžeš ísť akurát na ihrisko do pieskoviska alebo pomáhať mame miešať omáčku v hrnci, a nie naberať piesok a hlinu na stavbe," povedali stavbári a vyhodili bagríka zo stavby.
Bagrík sa rozplakal. Prišiel domov a všetko rozpovedal mame a otcovi.
"Neboj sa, niečo vymyslíme," povedal tato.
"Kúpime novú veľkú lyžicu," rozhodla mama.
Nasadli na trolejbus, cvikli si lístky, odviezli sa do mesta. V obchode s bagrovými lyžicami mama s tatom kúpili bagríkovi takú veľkú lyžicu, že ju sotva, ledva-ledva uniesol. Bola to úzka lyžica. Bagrík chcel aj širokú, ale tato vyhlásil, nech nevymýšľa a nech je rád, že má aspoň úzku. Veď je aj tak dosť veľká.
Na ďalšie ráno zobudili bagríka skoro, ešte bola za oknami tma. Bagrík sa napráskal pre zmenu olejovo-štrkovej kaše a šiel na stavbu. Lenže tam, kde stavbári stavali škôlku, už bolo všetko hotové, žiadny bager už nepotrebovali. Bagrík šiel teda ďalej, ale ani na ďalšom stavenisku neuspel. Prišiel neskoro, stavbári si medzitým zohnali iný bager. Náš bagrík s novou lyžicou chodil od stavby k stavbe, no všade už mali bager, a preto už nijaký nepotrebovali. Bagrík celé dni prechodil a hľadal, kde by mohol naberať a pracovať. Šťastie mu neprialo. Nevedel nájsť stavbárov, ktorí by potrebovali jeho služby. Chodil bagrík hore-dole po meste, až ho kolieska boleli.
V jedno ráno ležal bagrík v posteli, bolo to v pondelok, a premýšľal, či sa mu vôbec oplatí vstať. Mama ho vydurila spod perinky:
"Hybaj si hľadať robotu!"
Bagrík poslúchol. Šiel k lesu. Pod železničný most. Červený most. Pred sebou zazrel hojdačky. Zabočil hore schodmi. Prešiel cez cestu. Zrazu začul hluk kompresora. Rozbehol sa tam, čo mu sily stačili.
Pri koľajniciach stavbári opravovali malú železničnú stanicu.
"Chvalabohu, že ideš," volali, keď zbadali bagríka. "Potrebujeme ťa. Tu musíš vykopať jamu. A hlinu hádž na auto."
Bagrík sa pustil do diela. S krásnou veľkou lyžicou mu šla práca ako po masle.
"Hlinu do lyžice, vžžž, nabrááááť, sklopíííť lyžicu, vysypáááť, vžžž!"
Kompresor, ktorý poháňal zbíjačku, sa prisunul bližšie k bagríkovi. Začali sa rozprávať, skamarátili sa.
O niekoľko dní bola malá stanica hotová. Všetkým sa veľmi páčila. Najmä bagríkovi a kompresoru. Keď šiel okolo vlak, kývali mu.
"To bol parný rušeň-šušeň," pochvaľoval si bagrík.
"To bola elektrická lokoška," oznamoval kompresor.
"Aha, dízlovka vezie autá," kričal bagrík.
"Pozri, cisterny," ukazoval kompresor.
Odvtedy sa bagrík a kompresor stretávali na malej stanici, ktorú spolu opravovali, rozprávali sa, hrali a pozorovali vlaky.
O žeriavovi
Bol raz jeden krásny, vysokánsky žeriav s ohromne dlhým ramenom. Bol najvyšší v celom veľkom meste. V noci mu úplne hore svietilo červené svetielko, aby doň v tme nenarazili lietadlá či vrtuľníky. Spočiatku bol náš žeriav celkom normálny, vo dne pomáhal stavbárom, v noci spal. Lenže keď ho každý stále iba chválil, aký je krásny a vysoký až po oblohu, žeriav spyšnel. Strašne, hrozne spyšnel. Napokon sa už s nikým nerozprával, chodil po svete krútiac zadkom, nos dvíhal vysoko nad ostatných, nikto mu nevoňal, nikto sa mu nezdal dosť krásny a dlhý, aby sa oplatilo s ním zabávať.
"Som najkrajší a najvyšší," omieľal stále do kolečka pyšný žeriav.
A čo bolo najhoršie, prestal chodiť na stavbu, lebo vraj taký krásny, vysoký žeriav si nemôže zašpiniť rameno od všelijakých zafúľaných panelov a balíkov tehiel. Žeriav sa trochu aj nudil, ale s tým by sa nepriznal ani vlastnému tatovi.
A čo bolo ešte horšie ako najhoršie? Že žeriav od samej pýchy nadúval líca ako mechy.
"Nerob to, spľasni líca, lebo sa vznesieš hore ako lietajúci balón," radila mu mama.
No pyšný žeriav si nedal poradiť. Odúval sa a nafukoval líca ďalej. Raz v stredu sa naozaj aj vzniesol do vzduchu, ani čo by to bola vzducholoď či, ako sa hovorí, zepelín. Našťastie žeriavova mama stála neďaleko a hneď mu prišla na pomoc. Stiahla ho svojím ramenom - lebo žeriavova mama bola tiež žeriav - stiahla ho zo vzduchu späť na zem. Pyšný žeriav sa ani nepoďakoval, odul sa a odbehol.
"Poď nám pomôcť stavať," volali ho stavbári.
"A čo staviate?" pýtal sa žeriav.
"Obchod, v ktorom budú predávať motorové člny," odpovedali stavbári.
"Koľko bude mať poschodí?" bol zvedavý žeriav.
"Dve," vraveli stavbári.
"Dve? Iba dve?! Len tak málo?!" chechotal sa žeriav ako sprostý. "Som krásny a vysoký, a keď už mám vôbec stavať, musí to byť aspoň mrakodrap."
"No ale mrakodrapy predsa bývajú iba v Amerike," poučoval ho buldozér, čo vzadu pri plote rozhrabával hromadu hliny.
"Nevadí, pôjdem do Ameriky."
Žeriav nafúkol líca a.... Vzlietol. Zadul vietor a odnášal žeriav preč. Pyšný žeriav sa zrazu hrozne zľakol, že keď ho vietor odvlečie až do ďalekej Ameriky, že potom už žeriav nikdy neuvidí svoju mamu, tatu, sestru, rodný hangár, stavbárov. Zrazu pyšný žeriav zatúžil ostať doma pri mame. Lenže líca mal naduté od pýchy a letel ako lietajúci balón, ako vzducholoď, ako zepelín.
Našťastie sa okolo neho ponáhľal vták žeriav. Vták žeriav, čo sa podobá na bociana. Veľmi zlomyseľný vták žeriav. Akonáhle zbadal naduté ústa kovového žeriava, zobol ho do líca. Najprv do pravého a potom aj do ľavého. Pyšný žeriav spľasol ako puknutý balónik a... Popadal na zem ako hnilá hruška. Poriadne si udrel zadok. Ešte dlho-predlho ho ten jeho udretý zadok bolel a pripomínal mu, že byť pyšný a nadúvať líca môže byť veľmi nebezpečné.
O asfaltovacom strojovi a valcovi
Bol raz jeden asfaltovací stroj a mal kamaráta valca. Celé dni robili čierne asfaltové chodníky, cesty a diaľnice. Pravdu povediac, už ich to vôbec nebavilo. Zunovalo sa im toľko čierneho asfaltu. Premýšľali, čo urobia, aby ich robota opäť začala tešiť, aby z nej zasa mali radosť ako voľakedy.
"A čo keby sme prestali pracovať?" navrhoval valec.
"Hlúpy nápad," podotkol asfaltovací stroj. "Nudili by sme sa ako staré svinky."
"Tak teda skúsme robiť cesty z cesta," vymýšľal valec.
"Ja nemôžem robiť cesty z cesta," protirečil asfaltovací stroj. "Ja som asfaltovací stroj a viem robiť len asfaltové cesty."
Dumali, dumali, ale nič nevydumali.
Raz ráno v nedeľu sa rozpršalo. Asfaltovací stroj a valec stáli vo vchode do hangára a pozorovali zamračenú oblohu. Spoza oblakov vykuklo slnko. Mrholilo. Na nebi sa zjavila dúha.
"To je krása!" rozplýval sa asfaltovací stroj.
"Nádhera!" vzdychal roznežnene valec.
Dúha žiarila všetkými farbami.
"A čo keby sme..." asfaltovací stroj nedopovedal.
"No?" pýtal sa netrpezlivo valec.
"A čo keby sme," zopakoval asfaltovací stroj, "čo keby sme nerobili čierne chodníky, cesty a diaľnice, ale farebné chodníky, farebné cesty a farebné diaľnice. Farebné ako dúha."
"Hip-hip-hurá," vykrikoval valec, "olé-olé, zadky holé, ide sa na vec. Utekám kúpiť farby dole do mesta do toho veľkého obchodu."
"Len už rýchlo bež," súril ho asfaltovací stroj, "ja zatiaľ rozohrejem asfalt."
O chvíľu už miešali farby s asfaltom, práca im šla ako po masle.
"Žlté chodníky a cesty povedú do škôlok," oznamoval valec.
"Červené zavedú ľudí do obchodov," pridal sa asfaltovací stroj.
"Tatovia sa do roboty dostanú po modrých cestách," povedal valec.
"A deti na ihriská po zelených," dodal asfaltovací stroj.
Pracovali od svitu do mrku, nalievali farby do asfaltu. Mesto bolo zrazu veselé. Všetky asfaltové chodníky, cesty a diaľnice boli žlté, červené, modré a zelené. Všelijaké.
Lenže onedlho asfaltovací stroj a valec zafarbili aj poslednú diaľnicu a zasa nemali čo robiť.
"A čo keby sme úplne prestali pracovať," navrhol valec.
"Hlúpy nápad," podotkol asfaltovací stroj. "Nudili by sme sa ako staré svinky."
"Tak teda skúsme robiť cesty z cesta," povedal valec, ale vzápätí si uvedomil, že asfaltovací stroj je asfaltovací stroj a nemôže robiť cesty z cesta, len z asfaltu.
Dumali, dumali, ale nič nevydumali.
Raz ráno, a opäť bola nedeľa, začal padať sneh a snežilo a snežilo a snežilo. Potom zas začalo svietiť slniečko a hrialo a hrialo a hrialo. Roztopilo sneh. Asfaltovací stroj a valec stáli vo vchode do hangára a pozorovali, ako voda z roztopeného snehu steká do kanálov a berie so sebou aj farby z chodníkov, ciest a diaľnic. Všetok asfalt bol znova čierny ako noc.
"Pozri!" vykríkol natešene valec.
Len na seba tí dvaja kamaráti mrkli a už vedeli, čo budú robiť. Nakúpia plno farieb, nalejú ich do asfaltovacieho stroja a budú robiť farebné chodníky, cesty a diaľnice. Valec ich povalcuje a mesto bude veselé ako predtým.
O elevátorovi
Bol raz jeden elevátor a pre toho bol piatok čierny deň. Všetko zlé, smutné a nepríjemné, čo sa mu v živote prihodilo, sa stalo v piatok.
Keď bol elevátor úplne nový, pracoval na letisku, pomáhal cestujúcim nasadať do veľkých, krásnych a rýchlych dopravných lietadiel. Keď trochu zostarol a zoslabol a už nevyzeral tak pekne, poslali ho nakladať batožinu. Ubehlo ešte pár rokov a elevátor nevládal kufre posúvať ani do malých lietadielok. Vyhodili ho z letiska, že už ho nepotrebujú.
Starý elevátor si nevedel nájsť prácu. Nikde ho nechceli prijať. Každý len chcel, aby bol elevátor silný a šikovný, aby dobre vyzeral, nikto si nevážil jeho bohaté životné skúsenosti a jeho múdrosť. Preto sa elevátor rozhodol, že vezme svoj osud do vlastných rúk a povedal si, že bude dávať pozor na deti na ihrisku v strede mesta. Deťom nevadilo, že je elevátor starý, naopak, mali ho radi, lebo im vymýšľal všelijaké perfektné hry, vozil ich hore-dole, chytal ich, aby nepopadali.
V jeden deň - elevátor si radšej nevybral piatok - zorganizoval na ihrisku pre deti súťaž v kreslení na chodník.
"Čo budeme kresliť?" pýtali sa deti.
"Mňa."
"Teba?"
"Áno, nakreslite elevátor."
Deti maľovali kriedami, celé ihrisko pomaľovali. Chlapček v modrej šiltovke nakreslil elevátor, ktorý sa celkom podobal na slona. Vrkočaté dievčatko s hodinkami na zápästí namaľovalo elevátor, ako sedí v múzeu vo výklade, hneď vedľa pračloveka a mamuta. Chlapec s rozbitým kolenom nakreslil elevátor ako loď na mori, hotový zaoceánsky parník s komínom. Dievčatko v žltej sukni a s okuliarmi posadilo elevátor na koňa.
Elevátorovi sa najviac páčil obrázok, na ktorom vyleštený mladý silný elevátor pomáhal cestujúcim nastupovať do lietadla džambo džet. Obrázok pripomínal elevátorovi staré časy, keď ešte pracoval na letisku.
Večer zašiel elevátor za kamarátkou zbíjačkou. Poprosil ju, aby mu vyzbíjala z chodníka jeho najobľúbenejší obrázok. Keď sa ozvalo buchotanie zbíjačky, ľudia sa vyklonili z okien a čudovali sa, čo sa to na ihrisku deje. Len čo zbíjačka dokončila, o čo ju elevátor žiadal, rozpršalo sa. "Chvalabohu, že sme to stihli," povedal elevátor zbíjačke. "Keby si nebola taká šikovná a usilovná, dážď by zmyl môj najobľúbenejší obrázok s elevátorom a lietadlom džambo džet."
Elevátor si vzal kus asfaltu s kriedovým obrázkom k sebe domov, zavesil si ho nad posteľ a spomínal na svoju mladosť. Keď zaspal, snívalo sa mu, že zas pracuje na letisku a pozýva tam všetky deti z ihriska.
Cyklus Poviedka na piatok pripravuje © Literárna a kultúrna agentúra LCA.
Archív predchádzajúcich poviedok nájdete na http://knihy.sme.sk/poviedka
Autorka rozprávok a ilustrácií Zuzana Mojžišová sa narodila 15. októbra 1965 v Bratislave. Je finalistkou literárnej súťaže Poviedka a knižne debutovala zbierkou krátkych próz s názvom Afrodithé. Venuje sa publicistike a recenzovaniu. Vyučuje na Katedre filmovej vedy Vysokej školy múzických umení v Bratislave.
