Šaty na bál sa šili doma, dievčatá museli mať garde

Ako to bolo kedysi

Končia sa fašiangy a teda aj plesy a bály a popolcovou stredou sa začína pôstne obdobie. No ako vyzerala bratislavská plesová a bálová sezóna pred polstoročím?

"Plesy hneď po vojne neboli, začali sa asi až po roku 1950, keď som mala 25 rokov. Východniari mali svoje plesy, Záhoráci tiež, každý mal dačo, ale vyslovene reprezentačné plesy, tie boli len v Redute," spomína si pani Ema.

"Veľmi rada som mala spoločnosť, aj som rada tancovala. Môj manžel nebol do tanca, ale ja som ho naučila. Na plesoch!" hovorí energická dáma. "Keď som mohla, všade som chodila, hoci som už vtedy bola vydatá a mala som tri deti."

Šaty na ples sa vtedy šili doma. "Pamätám sa na svoje prvé šaty, boli hráškovozelené, látku som si kupovala na Dunajskej, oproti ihrisku bol taký maličký obchodík s textilom. Garde nám vtedy robili rodičia mojej kamarátky Lici. Jej mama Wilma néni nevedela dobre po slovensky, tak som vždy šla s nimi. Nepatrilo sa, aby sme šli samy, keď sme boli slobodné."

Krvavočervené šaty z fotografie mala pani Eva špeciálne ušité na ples technikov. "Červená vtedy nebola farbou na ples. Myslím, že som bola asi prvá a jediná v celom meste v takej róbe. Ušitá bola zo saténového taftu, ten som si vtedy kúpila u Brouka, v Dunaji. Pod tým bola sukňa z organtínu a k tomu som mala tylovú štólu a rukavice vyšívané štrasom." Tak ju zachytil aj fotograf.

Plesy v Redute boli v tých časoch udalosť medzi mladými aj starými. "Dnes, keď sa robí ples v Opere, to je také opakovanie po Viedni. Vtedy šlo hlavne o dobrú zábavu. Vo veľkej sále hral Gustav Brom so svojím orchestrom, hore na poschodí Hanzi Bauer - to bola hudba hlavne pre mladých, keď sme sa chceli poriadne povytriasať," spomína si. "No chodili sme aj čardášovať do Savoyky, do Tatra revue. Inokedy sme šli na maďarský bál, tam bola vždy skvelá zábava. Každý si zaspieval, zatancoval, bolo po vojne, všetci boli radi. Vtedy to bolo jedno, či si Maďar alebo Nemec. Všade sa hovorilo po maďarsky, nemecky, slovensky, česky, prosto - kto ako vedel."

Niekoľko plesov bolo aj v budove Univerzity Komenského. "My sme každý víkend chodili na nejaký fašiang. A keď sme šli z fašiangov, po polnoci, tak sme sa stavili ešte v La palome na fazuľovú polievku alebo na kapustnicu. Tam sme sa stretávali. Dobre si pamätám, misa pre dvoch tam stála 51 korún, a to bolo vtedy dosť peňazí vtedy! My dvaja s manželom sme to nevedeli zjesť! A potom, keď sme sa stretli v nedeľu na korze, povedali sme si, ako sme sa kde bavili."

DOROTA KRÁKOVÁ