Déjá vu a'la Maupassante
Bola ako paprika. Zrelá a dužinatá, plná šťavy. Ale nie zelená alebo žltá. Celučičká v červenom ako pravá nadržaná štetka. Provokatívna. Diabolsky provokatívna! Ostatné boli o ničom. Ale táto? Úžasné tvary. Tie zvodné obliny, ani jediná odpudivá chybička... Bože!
Článok pokračuje pod video reklamou
Článok pokračuje pod video reklamou
Všetci z nej boli hotoví. V napätí čakali na jej prvý pohyb. A potom na druhý a na ostatné. Čo to s ňou spraví a čo to spraví s nimi.
Vždy z nej boli hotoví. A všetci čakali. Nech to už s nimi začne, aby slintali, híkali, ochkali, jojkali, vzdychali, chrčali a vrčali. Niektorí od vzrušenia aj zamdlievali. Boli aj takí, čo sa kvôli nej vešali. Ale až potom, keď s nimi skončila.
Teraz len čakali. Na ten prvý pohyb. Nedýchali, aby čosi nepokazili. Krvilační lovci na postriežke. Čakali, čakali a čakali. Bez dychu. Podaktorí už začali modrieť. Strácali vedomie a vtedy to prišlo. Konečne! V poslednej chvíli spása. Roztancovala sa. Radosť pozerať. Radosť na umretie.
Vonku pršalo. Chvíľu popŕchalo a až potom pršalo. Nikomu na tom nezáležalo. Ani tým vonku. Boli s tým zmierení. Bolo ich len pár. Väčšina už kamsi zaliezla.
Hop, hop, pekne do kolečka. Osvedčenou cestičkou. Bez kľučiek. Rovno na vec. Nacvičenými pohybmi krúžila okolo. Vrtela bokmi, poskakovala raz hore, raz dolu, potom zase hopsla o kus vpred.
Potvorka. Vedela ako na nich, čo to s nimi robí, že dobre, a jej ešte lepšie. Mohla sa pojašiť, ako jej to robilo... Toto bol zas jeden z jej triumfálnych večerov. Celý deň naň čakala.
Vonku boli už iba tí, čo museli. Niet divu v takom počasí, ani hnusnom, ani utešenom, iba všedne bezvýznamnom. Alebo tí, na ktorých nikomu nezáležalo. Lampy svietili. Stromy, autá, zabudnuté alebo šlohnuté bicykle. Prázdne plechovky od piva. Aj iné. Lampy svietili a vonku pršalo. Boli zvyknuté. Pár chodcov. Boli im ľahostajní. Veď boli iba chodci.
Dnu šlo do tuhého. Aj on to cítil rovnako. Chodil sem pravidelne, takže sa už dokázal adekvátne prispôsobiť, aby nepôsobil disharmonicky. Miloval tú atmosféru. Inak nemiloval nikoho. Dokonca ani seba nie.
Dobre som ho poznal. Dávno som ho mal na muške. Roky. Vôbec to netušil. Aspoň myslím. Dúfam. Som o tom presvedčený! Sklamalo by ma, keby to bolo ináč. Ale on o mne netušil. Teda, vedel, že som. Niekto. Bezvýznamný, nezaujímavý a prehliadnuteľný.
Poznal som jeho meno, vek, pohlavie, povolanie, meno, vek a povolanie jeho rodičov, čo číta, či píše, či raňajkuje, či má pravidelný sex, dni odriekania alebo hýrenia, úlety, krízy, počet fingovaných samovrážd, počet nevydarených samovrážd... Nevedel o mne nič!
Hop, hop. Červená beštia sa rozkokošila. Poskakuje dookola, a nie a nie sa zastaviť. Už sa im z toho točí hlava. Hop, hop. Vôbec na to neberie ohľad. Sviňa! Páči sa jej to. Vzrušuje ju to. Raz sa vrátim a vybavím si to ňou raz a navždy. Hop, hop.
Roky som ho mal na muške. Študoval som ho a učil sa na ňom. Chudák. Keby to vedel, asi by sa zbláznil. Asi by ma zabil. Asi by mi bez rozpakov podrezal hrdlo ako vtedy tomu chlapíkovi. Alebo by to spravil radšej sebe ako tomu chlapíkovi. Chudák. Toľkokrát sprznený mojimi pozornými očkami.
Ale tak to predsa chodí. Svet je plný obetí. Ani o tom nevedia. A vôbec im to nie je nepríjemné. Veď nevedia o tom, že sú obeťami. Svet by bol bez nich takmer vyľudnený.
Vonku pršalo. No a? Vedel som o tom. Dážď mám rád, ale ostal som dnu. Teraz nemôžem. Nejde to. Hop, hop. Teraz tu je ona. A hlavne on.
Vravia mi Prix. Neviem, ako na to prišli, ale cením si to. Som v najlepšom veku a na povolanie si nepotrpím. Mám poslanie a to mi berie skoro všetok čas, takže žijem dosť asketicky, ale keď s ním skončím, všetko si vynahradím. Mám aj rodičov a som im za to vďačný. Keď s ním skončím, začnem rozmýšľať o nových, nech poteším ďalších.
Nepustil z nej oči. Kvôli tomu sem chodil. Aby z nej nespustil oči. Ani nežmurkol. Ani sa jej nedotkol. Stačilo mu, že na ňu zízal. Hop. Miloval ju za to. Mňa vláčil so sebou.
Začala spomaľovať. Dych sa im zrýchľoval. Záver mávala triumfálny. Natiahla pohyby. Boli stále vláčnejšie. Ešte trošku zadrobčila a potom hop. Opäť jeden prudký. Dych sa im zrýchľoval. Aké rafinované!
Spustila sa siréna. V daždi. Alarm nejakého auta. Asi niekto nejakú neopatrne oprel o kufor. V daždi? Sprostosť. Padlo naň nejaké zviera. Prestarnutá veverička. A možno predsa len kefovačka na kufri. V daždi. Ľudia nemajú rozum. V takom počasí. Človek by ani zlodeja nevyhnal von. Ak by nešiel sám. Idiot. V daždi. Tam vonku hučal alarm nejakého auta. Zúfalý výkrik samoty vo vlhkom spojení.
Radosť na nich pozerať, akí sú z nej hotoví. A on? Ani nehovorím! Žila na spánku mu navrela a zmizla ako pri odbere krvi, keď sa povolí sťahovadlo. Len diera po ihle chýba.
Teraz už skutočne končila. Hop, hop. Bacuľatá, dráždivá fľandra. Všetci z nej boli hotoví. Nenávideli ju a zbožňovali. Tomu sa povie láska! Skutočná láska.
Potili sa mu ruky. Hop. Nevedel, čo s nimi. Nechcel si zaprasiť oblek, tak ich len triasol vedľa tela, akoby sa ich chcel nepozorovane zbaviť. Hop. Nešlo to. Hop a koniec.
Stála. Ale s nimi sa zrazu všetko točilo. Nemohli zaostriť. Drobčili a ochkali, jojkali, fučali, jačali a vzlykali... Samé mučivé zvuky. Bol koniec!
Ticho. Mŕtvo. Pot steká po spánkoch, odtiaľ na krk, vyjazdeným kanálikom cez plecia a po chrbte dole. Obozretne okolo každého stavca až ku kostrči a ďalej do jamky nad zadkom.
Celý večer ju mali plné hlavy. S tým pomyslením už sem prišli. Na číslo, ktoré dá zmysel ich životu. Nielen dnešnému večeru. Možno navždy. Dokonalý orgazmus. Vzrušenie zabezpečené jedným ťahom.
Nikto z nich si svoju odpudivosť neuvedomuje, nikto totiž nevidí, všetci majú trucovito zavreté oči a myslia len na to svoje vytúžené číslo.
"Dá mi, nedá mi? Bože, nech dá, nech dá mne!" Celý večer majú hlavy spustošené jedinou myšlienkou. Čím si to zaslúžila?
Choď von, je tam úžasne, je po daždi. Vlhko na zošalenie. Tomu sa nedá odolať. To ťa postaví na nohy. Nejaká mladá slečinka pôjde venčiť veľkého psa. Ociká lampu a potom ťa zahanbená zavolá k sebe a potom jej to urobíš, divoko, miliónkrát za sebou, za všetky červené bacuľky, až bude fňukať, aby si prestal, no už ťa nepustí, príliš si na teba zvykne, pretože si ukrutne dobrý.
Pridaj sa k nim a pozri. Čaká sa už len na teba. Aj ja. Dokedy tu mám kvôli tebe trčať? Vonku je tak krásne. Chcem vypadnúť. V tvojich pätách.
Otvoril ich. Neveril tomu, čo vidí. Asi vedel prečo. Po toľkom trápení. Chudák. Zase s ním vybabrala. Bolo mi ho ľúto. Kvôli tomuto pocitu som za ním lozil?
Otvoril ich... a nechal tak... otvorené. Zvykol to viackrát zopakovať. Tak čo sa deje? A potom ústa. A nechal tak. A začal šepkať. Čosi sám pre seba. Ničomu som nerozumel. Zrazu kričal a plakal... Potom začal skákať. Ako malé decko, roztopašné, bláznivé decko.
Konečne mi to došlo. Že sa stal zázrak. Že nadišiel jeho vytúžený deň. Je to jasné - už sa tu neukáže, preňho sa to skončilo. Takže aj pre mňa. No hurá. Nudil som sa. Stále to isté, stále rovnaké konce, rovnako ľahostajné. Takže dnes sa rozlúčime.
"Vyhral som, do riti, ja som vyhral! Počujete, zúfalci?! Podarilo sa mi to! Vyhral som! Ja a nie vy! Ani vy!" Skákal okolo nich aj okolo nej. Iba ja som stál bokom. Zrazu bola preňho stratená. Opovrhoval ňou za to, ako mu podľahla, že sa nad ním zľutovala. Puto očakávania sa pretrhlo. Túžba sa naplnila a to bol pre ňu koniec.
Aj tak neviem, čo na nej doteraz videl. Mňa by takto netrápila. Mňa veru nie. A toľkú dobu. Ja by som s ňou dávno zatočil.
Znenávideli ho. Pokazil im večer. Ale veď to ona. Tá ho ukončila. Toľko sa toho ešte mohlo stať. Mohla sa ešte pozviechať a zatancovať. Mohli byť na rade. Fľandra! Okašľala ich. Čo sa aj dalo od takej čakať. Teraz skormútená a opovrhnutá odpočívala. Zgegnutá klamárka. Môže si za to sama. Dnešok má zrátaný.
Kvapky boli už iba na zemi. Bezvýznamne spakované do kaluží. Našli si cestu dole a stali sa minulosťou. Chodci si našli cestu domov a stratili svoj pôvodný význam, stali sa manželmi, milencami a násilníkmi nejakých bývalých chodkýň.
Chodníky v takomto počasí a neskorom čase strácali zmysel. Aj kufre áut. Aj ich umlčané sirény.
"Prečo sa zase na mne nikto nepomiluje? Prečo to tak dlho trvá? Aj ja si zaslúžim trošku ľudského tepla. Chce sa mi revať od chýbajúcej rozkoše!"
Nikto to nepočul. Stará, dobrá hluchota sebaľútosti. Stony opustených áut boli okamžite umlčané fackou nočného ticha. Toľká opovážlivosť! Haraburdy. O tomto čase.
Grand hotel Arkádia. Aké hrdé. A lákavé. Schody von z neba. Modrý neón "Ruleta a Black Jack". Dvere dokorán zasvinené od zvratkov nočného zúfalstva. Strávené zvyšky účastníkov zamračené vo výhražnom úkroku.
Prišiel taxík. Cítil sa ohromne. Nesadol doň, ale zaplatil, nuž ostal mne. Odfrčal som, no ešte som s ním dnes neskončil, šiel som sa len pripraviť, aby mi niekto nespravil škrt cez moje plány.
Vzduch ho omámil. Veľa mu už nechýbalo k blaženému šialenstvu a toto ho dorazilo. Zviezol sa na zem do kaluže pod lampu vedľa plechového kufra, ktorý nedávno dozavýjal v túžobnom výkriku. Bolo mu blažene. Nebál sa problémov, cítil sa neohrozene. Bol v balíku. Konečne. Toľko sa snažil a nič. Až teraz. Ale čo bude ďalej? Čo ešte chce? Čo mu ešte chýba?
Asi hodinu sa trápil s odpoveďou, keď v diaľke zbadal slečinku. S veľkým psom. Tak sa ho dnes večer dočkala. Pes ho príliš neľúbil, no bol dobre vychovaný, takže hral naňho rešpekt.
Tušil, čo ju dnes konečne čaká. Chýbalo jej to. Ktovie, či je na čosi podobné pripravená. Keby vedela, že dnes to bude iné, možno by naňho ani nečakala a neťahala ho k sebe.
Dnes k nej kráčal boh, ten nevypočitateľný grázel z gréckych bájí, neobmedzený a arogantný postrach pozemskosti. Dnes sa vkladá do náručia tvorcovi bizarných koncov, ktorým nikto neverí, nikto o nich nerozpráva, iba sa šepkajú.
Táto noc bude výnimočná. Ešte netušil, čo dokážem. Aj ja som bol na to zvedavý. Strašne som túžil byť pri tom. Nešlo o úchylku. Dnes som bol oproti nemu len obyčajným smrteľníkom, kým on sa stával legendou. Nikdy nepriznám, že sa mu raz podarilo so mnou takto vybabrať!
"Ako sa voláš?"
Spustila šaty ako na ospravedlnenie, nie ledabolo, ale ako zdvorilosť, akože: Nemôže to byť takto? Neviem, prečo sa je pýtal na meno, mohol tým všetko pokaziť, meno nie je dobrá vec, odkladá predpoklad ďalšej zbytočnej otázky.
"To červené daj dole. Ježiši, rýchlo, už sa na to nemôžem pozerať!"
Zhodila aj kombiné. Pomaly, veľmi pomaly, aby mu poskytla dostatok pôžitku z prežívanej traumy. Bol dobrý herec, bol so sebou spokojný. Zavrela oči a opatrne ich otvárala. Milovala prekvapenie. Ale pomaly, veľmi pomaly.
Je úžasná. Videl som ju toľkokrát a predsa ma zaskočila. Obnažená a pripravená. Otvorená, a ako nebezpečne. Všetko kvôli nemu. A kvôli mne. Hlavne kvôli mne. Raz sa jej priznám. Toľkokrát som ju videl... Tá jej nahota! A triaška v očakávaní obete padlej za obete inej obete. Zvedavosť v poslednom okamihu, bezohľadný výsmech nevedomosti. Tomu sa povie skutočná rozkoš!
Aj on bol nahý. Ale ináč ako ona. Zmätený a vyplašený. Nevedel, prečo sa to stalo a kto mu to urobil. Žeby k nemu zase začínal byť svet nespravodlivý?
"Nikdy sa k tomu nepriznám."
Neprotestovala.
"Budem klamať."
Prikývla.
"Nebudú mi veriť, ale nikdy to zo mňa nedostanú!"
Pohladila ho a vtedy sa to stalo. Veľmi nenápadne. Nedalo sa na to pozerať a bol som tomu rád, pretože ja jediný som ju dokázal skutočne milovať. Ešte stále nič netuší, ale raz sa jej priznám.
Priviazal ma, hajzlík. Dostal som sa len po prah a ďalej ani krok. A dvere nechal dokorán. Chcel ukázať, aký som mu ľahostajný, že som preňho luft, že ma vlastne vôbec nevníma, že teda nemusí mať kvôli mne výčitky.
Spravil to úmyselne, aby som videl, ako to robí, aby som trpel, zbláznil sa v túžbe po svojej nenahraditeľnosti. Aby sa uistil, že nemusí mať kvôli mne výčitky. Vtom povolil obojok. Puk. Aký neslušný zvuk. Puk. Ako krátko trvá prechod z beznádeje, puk, ako neslušne to znie, puk, keď prasknú nervy. A osud sa naplnil, a všetko bolo vykonané, roztrhané, na márne, na kúsky. Ani necekol. Išlo to veľmi rýchlo. Hneď ráno ma nechala utratiť a osud sa naplnil.
Ostala sama. Mnoho mesiacov a stále sama. Každý večer chodil von ako nikdy predtým. Ale už ju nevideli s veľkým psom, s tým, s ktorým videli toho nespokojného chlapa, čo sa zrazu tak pominul. S nikým. Chodila celkom sama. Celá v červenom. Okolo parku. Do kruhu. Narástlo jej bruško a nabrala zvodné obliny. Bola božsky neodolateľná. Ani chybička. Úžasné! Úplne som si ju vedel predstaviť a nebude sa mi ju chcieť opúšťať. Ale veď nepôjdem ďaleko. Len pomaly, hlavne pomaly, aby som všetko hneď na začiatku nepokazil. A o všetkom jej porozprávam, ináč by sa tamtá vrtela celkom zbytočne, ináč by zvíťazil iba naoko, ináč by som z celej hry nemal vôbec radosť.
Archív predchádzajúcich poviedok nájdete na http://knihy.sme.sk/poviedka
