"Moje divadelné začiatky sa spájajú s rokom 1942. Hoci bola vojna, pre nás umelcov to boli krásne časy. Ľudia hľadali v divadle únik pred realitou. Napríklad premiéra Dusíkovho Tajomného prsteňa bola práve v deň bombardovania Apolky. Mysleli sme si, že do divadla nikto nepríde. Na naše veľké prekvapenie bolo divadlo plné."
Ako sa zmenilo divadlo v priebehu rokov, ktoré na divadelnej scéne pôsobíte?
"Počas politického odmäku v šesťdesiatych rokoch nastal rozmach divadelného umenia, kulminovala tvorba v činohre i spevohre. Mojimi najkrajšími rokmi bola éra amerického muzikálu na Novej scéne. Dnes vnímam divadlo s veľmi smutným pocitom. Bolelo ma zrušenie spevohry na Novej scéne, bolí ma zrušenie orchestra v spevohre prešovského DJZ od januára tohto roku. V divadle prevládla komercia nad umením. A nielen v ňom."
Ako ste privítali existenciu takejto výstavy a čo od nej očakávate?
"Už pred dvomi rokmi ma veľmi potešila nádherná výstava, ktorú Divadelný ústav usporiadal k mojej osemdesiatke v Štátnom divadle Košice. Je obrovský záslužný čin Divadelného ústavu, že sa práve v dnešných časoch cynizmu a ignorancie voči kultúre investuje toľko energie do takejto výstavy. Súčasná generácia už nevie, že prvý slovenský operný spevák bol doktor Janko Blaho. Snáď táto výstava vzbudí záujem o našu bohatú divadelnú kultúru."
