SME
Utorok, 27. september, 2022 | Meniny má Cyprián

Ján Johanides Hmla na našej trpezlivosti

Ežo Chodec sa nechtiac pozrel - s doširoka roztvorenými očami ako človek, ktorý neverí tomu, čo vidí na vlastné oči, či ako svedok autonehody - na svoj vyložený, akoby ledabolo pohodený umelý chrup uprostred kancelárskeho, od slín mokrého papiera (vyberá

si chrup zakaždým, i na ulici do vreckovky len vtedy, ak cíti, že ho môže popadnúť ťažší záchvat angíny pectoris, lebo sa bojí, že bude pri ňom dáviť).

Ežo Chodec (od jari 1993, štyridsaťsedemročný majiteľ firmy Trasa Ars - tvorba reklamy, ponúka podľa letáku: mobilné avíza, vizitky, etikety, samolepky, maľovanie veľkoplošných reklám, reklamné pútače každého druhu, billboardy, reklamy na autá, kazetové písmo, s. r. o., úspešný podnikateľ, bezdetný, rozvedený, pred druhým sobášom, bez dlhov v bankách, chorý na cukrovku), si práve obratne, temer ako zdravotná sestra, začína obväzovať čerstvú dlhú, zakrivenú sečnú ranu od vypadnutého dvojmilimetrového obrazového skla na ľavom predlaktí, obliatom päťdesiatpercentnou vodkou, takzvanou modrou smirnovkou z chladničky, ranu, po okrajoch obsypanú vlhnúcim antiseptickým práškom. Spod prvej vrstvy omotávanej gázy prichytenej leukoplastom presvitá mokvajúca rana, ktorá sa križuje s jasnoviditeľnou, nanajvýš zreteľnou, dvadsaťsedemročnou jazvou po rane od hrubého výkladného skla, na ktorom sa porezal v ten istý deň, keď ho po prvý raz zatkli.

Ežo sa práve teraz pozerá na rozhýbanú odmotávanú gázu neďaleko spadnutého obrazu i na zapaspartovanú pôvodinu, na rytinu na unavenom skrehnutom papieri farby osieho hniezda: pohľad na Bratislavu od brehu dnešnej Petržalky, na rytinu asi spred tristo rokov, na porozbíjané sklo, čo vyletelo z rámu, a na škvrny čerstvej lesklej krvi v šikmom, odpoludňajšom slnečnom svetle.

Na stole, kde sa obraz zachytil, leží plastová, zahraničná, prenosná, teraz otvorená lekárnička s odklopeným vrchnákom na dva zipsy a s odtlačkami krvavých prstov. Na kraji stola stojí zazátkovaná fľaštička benzínalkoholu a vedľa nej otvorená poloplná sedemdecovka ľadovo studenej vodky.

Pred dvadsiatimi siedmimi rokmi bol Ežo Chodec vlažný evanjelik, mladý, prostoreký a priečny, namyslený maliar, študujúci na pražskej Akademii výtvarných umění, kde ho prijali s obdivom a z ktorej ho vylúčili ešte pred ukončením štvrtého ročníka, lebo Bratislava ho odsúdila za "neslýchané zneváženie", ako sa vyjadril prokurátor, "niekoľkých paragrafov, najpevnejších stĺpov socialistickej zákonnosti", na dvadsaťdeväť rokov straty slobody, pretože ako pretekár v plávaní a zároveň potápač v pražskom Zväzarme vycvičil (u svojho strýka z matkinej strany v okrese Šaľa, na Váhu - už v milosrdnejšom období československého socializmu, koncom mája 1966) istého rímsko-katolíckeho kaplána i amatérskeho maliara, "lebo bol kamarát", ako dýchať "cez devínsku pípku" pod vodnou hladinou a ako sa pohybovať po riečnom dne a potom ho previedol zo svojej rodnej domovskej obce cez Dunaj do Rakúska.

Eža udal - dokonca proti svojej vlastnej vôli - sám udavač, až do nepríčetnosti opitý sused - len tak mimochodom v krčme, medzi hlasnou rečou, keď sám nadával na režim, na komunistov, a potom musel milý udavač ešte mnohokrát proti Chodcovi svedčiť (najprv taký opitý, ako bol, a potom, keď sa už pripravoval proces). Ežo tomu nikdy celkom neveril, "tvrdil, že si Mažuru" - tak sa volal udavač, "najali fízli, lebo Mažura mal maslo na hlave, a že on, Chodec, sa udal predovšetkým sám". Neveril, že by ho mohol udať najbližší sused, sused "cez plot", vášnivý rybár, inak kuchár a najpyšnejší občan na okolí, lebo ho pražskí pretekári v pití piva odmenili krikľavým diplomom a titulom "Pivný skaut".

Mažura zazrel obidvoch, kaplána i Eža, ako vošli do Dunaja, a pochopil, "o čo ide", keď sa potom Ezechiel Chodec vrátil na breh sám. Díval sa na obidvoch zo zakázaného pásma a poznal sa s pohraničníkmi a pamätal si, že tadiaľ chodil i "človjek z tý bílé légie".

Po vynesení právoplatného rozsudku sa celá chodcovská rodina odsťahovala z Devínskej Novej Vsi.

V priebehu zdĺhavého vyšetrovania bez rukavičiek sa napokon v zúrivosti a s krikom priznal, že okrem kaplána odprevadil do Rakúska už predtým hľadaného účtovníka z bratislavského národného podniku Ryba, bývalého rehoľníka z ich dediny, benediktína, ktorému v utajovanom väzenskom tábore na Orave odrazili obličku, a budúcu hostesku z hotelovej školy, do ktorej bol zamilovaný.

Ežovu kričiacu a priznávajúcu, ale výsmešnú zlosť považoval jeden z vyšetrovateľov dokonca za istú poľahčujúcu okolnosť, ale keď nechcel prezradiť adresy ich príbuzenstva a ziapal na vyšetrovateľov, "že prevádzal ľudí len preto, lebo nenávidí marxizmus-leninizmus a komunizmus, lebo je presvedčený, že boľševizmus je forma návratu k životu hmyzu", tak sa naraz zborovo rozosmiali a začali sa ho spytovať, "koľko to prevádzačstvo sype", a žartovali, že by sa k nemu i pridali, ak sú to aspoň "slušné litre na drevo". Krátku chvíľu sa s ním bavili, ako keby sa rozprávali o futbale a on povedal, že "všetko niečo stojí", že "čosi každého voľačo stojí výstroj", že "tí všetci boli jeho výborní priatelia" a že "už čosi aj spolu vypili". Vtom sa ozval jeden - azda najstarší z nich - a spýtal sa Chodca, či ich prevádzal "čisto z lásky k blížnemu" a či sa to "dá aj tak povedať?" Potom sa ho vypytovali, či nechcel utiecť aj sám a či tých ľudí, čo poprevádzal, neposielal ako predvoj, ktorý mu potom v cudzine môže pomôcť, ak sa on sám - keď je taký fiškus - už ocitne na druhej strane Dunaja. Odvetil im, že samozrejme a že "je to nad slnko jasnejšie", že chcel opustiť Československú socialistickú republiku hneď, ako dokončí školu, pretože vo Viedni chcel ešte študovať u Kokoschku, pretože sa sám považuje za dobrého maliara a žiadnu protekciu nepotrebuje. Zatým sa ho spýtal najstarší, či sa naozaj považuje až za takého dobrého maliara. A keď súhlasil, tak mu po otázke, ktorou rukou maľuje, zlomili pravú ruku a najstarší poznamenal, že to robia iba z lásky k blížnemu, tak, "ako ste aj vy prevádzali tamtých".

Napokon sa ho ešte spýtali, kto alebo čo je Kokoschka, ale on stratil vedomie.

Naviac ho obvinili - pribudol mu ďalší paragraf - že si v cele naschvál "pomocou postele" zlomil ruku. Lenže vo väzenskej nemocnici mu ju museli lámať ešte raz (lekár bol chápavý), a keďže sa mu dobre zrástla, musel, ale zároveň mohol cez jedenásť odpykávaných rokov z rozkazu "vyšších zvierat" maľovať pre tri správy väzníc, v ktorých sa ocitol, nahé ženy, ovocie na misách, podobizne detí podľa fotografií, tetrovy, pralesy, poľovníkov a jelene, lode v búrkach, rybárov i rozmerného diviaka a rovnako rozmerného medveďa - na formát meter päťdesiat krát dva metre a tváriť sa pritom, že je vďačný za každé slovné zaucho a zvykať si na neúprosnosť ľahostajnosti. (Do väznice mu neraz priniesli zastrelené zajace i kože z diviaka a jazveca.)

Ežo Chodec nespomína. S rozpačitým údivom i v akomsi sotva vystihnuteľnom zahanbení sa chvíľami pozerá na svoju ofačovanú ruku, chvíľami na povyberané i porozhadzované veci z prenosnej lekárničky, na škvrny krvi, na kúsky skla. Sedí, uši mu pozvoľna červenajú a pomaly sa mu zrýchľuje dych.

Ale až o minútu si rýchlo vybral zo saka Isoket spray, otvoril ústa, nadvihol špičku jazyka a dvakrát si náhlivo vstrekol podeň - ako jemná hmla ľudského dychu v mrazivom povetrí - rozptýlený roztok.

Rozochvenými pohybmi pravej ruky (pričom sa mu ľavá trasie teraz tak ako slepcovi, keď sa už-už pripravuje, že ohmatá členitý povrch nejakého predmetu) kladie na stôl Isoket spray, zatým sa predklonil, ako keby sa naozaj schystával vracať, obidvoma rozmihotanými rukami zovrel operadlá stoličky a vyjavený - v akejsi, temer až októbrovej tklivosti a bolesti v chrbte - hľadí na košaté stromy za oknom, v ktorých sa skrúca sivý prachuplný vietor, čo má už chuť jesene, pričom hlboké tône v lístí i bujné vetvy uhýbajú raz doľava, vzápätí doprava a medzitým sa chvíľami vykláňajú dopredu.

Zvečerieva sa. Ale on len sedí a sedí, stláča z celej sily operadlá stoličky a uprene sa díva pred seba, do stromov, čo vyzerajú, akoby zväčšovali nastávajúcu pomalú tmu.

Cyklus Poviedka na piatok pripravuje © Literárna a kultúrna agentúra LCA.

Archív predchádzajúcich poviedok nájdete na http://knihy.sme.sk/poviedka

Ján Johanides sa narodil 18. augusta 1934 v Dolnom Kubíne. Je jedným z najvýznamnejších prozaikov generácie nastupujúcej v šesťdesiatych rokoch. Do slovenskej prózy priniesol podnety literárneho existencializmu a antirománu. Študoval históriu, estetiku a dejiny umenia na Filozofickej fakulte UK v Bratislave. Štúdium nedokončil a prešiel rozličnými krátkodobými zamestnaniami, od roku 1965 je v slobodnom povolaní. Žije v Šali. Vydal 20 prozaických kníh (medzi najznámejšie patria Súkromie, Podstata kameňolomu, Marek koniar a uhorský pápež, Holomráz, Dedičný červotoč, Dívaj sa do modrých očí Londýna...), knihu esejí a monografiu. Väčšina próz vyšla v maďarčine, ale aj v češtine, francúzštine, nórčine, poľštine, litovčine, ukrajinčine a nemčine. V Spolkovej republike Nemecko vyšla kniha Podstata kameňolomu (1967) a novela Holomráz (1995). Časť knihy Najsmutnejšia oravská balada publikovali v USA (1992, ročenka Prairie Schöner). Kniha Rembrandt bola roku 1997 vystavená na knižnom veľtrhu v Bordeaux. Vo Francúzsku publikovali novelu Inzeráty pre večnosť (1995, ročenka Le Croquant Autome-hiver) a v Anglicku poviedku Spomienka na Dona Giovanniho (1995, antológia Východoeurópska próza). Ján Johanides je nositeľom viacerých domácich a zahraničných ocenení, v roku 2003 sa stal laureátom prestížnej Ceny Dominika Tatarku.

Uverejnená poviedka je súčasťou pripravovanej najnovšej knihy Jána Johanidesa s rovnomenným názvom.

SkryťVypnúť reklamu

Najčítanejšie na SME Bratislava

Inzercia - Tlačové správy

  1. Zákazníci OMV môžu vrátiť prírode kúsok lesa
  2. Jazdíte na pneumatikách Continental?
  3. Vyskúšajte vylepšenú aplikáciu SME aj s novou SME Minútou
  4. Najradšej by ste sa pri čítaní správ nechali zahrabať?
  5. Štát zvyšuje dotácie na nájomné bývanie
  6. Bublina: Hravý a kreatívny časopis pre deti v denníku SME
  7. Osem cestovateľských tipov, kam sa vybrať cez jesenné prázdniny
  8. Sledujte príjem živín u starých rodičov
  1. Jazdíte na pneumatikách Continental?
  2. Rebríček úsporných ojazdených vozidiel
  3. 4-dňový pracovný režim spoločnosti NN Slovensko získal ocenenie
  4. Piešťanská firma ovládla svet zubárskych kresiel
  5. Vyskúšajte vylepšenú aplikáciu SME aj s novou SME Minútou
  6. J&T BANKA upriamuje pozornosť na ochranu morských ekosystémov
  7. Najradšej by ste sa pri čítaní správ nechali zahrabať?
  8. Spolu tvoríme inkluzívne susedstvá
  1. Tejto zelenine patrí štvrté miesto na svete. Máte ju doma? 12 712
  2. Osem cestovateľských tipov, kam sa vybrať cez jesenné prázdniny 10 932
  3. OMV mení kuchynský olej za kávu. Teraz na celom Slovensku 3 860
  4. Najradšej by ste pri čítaní správ odleteli preč? 3 519
  5. Morca-della a Pali. Tatrakon stojí na osvedčenej klasike 3 463
  6. Vyskúšajte vylepšenú aplikáciu SME aj s novou SME Minútou 3 164
  7. Bublina: Hravý a kreatívny časopis pre deti v denníku SME 2 506
  8. Najradšej by ste sa pri čítaní správ nechali zahrabať? 2 243
SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu

Blogy SME

  1. Monika Nagyova: Úprimné pozdravy z Bratislavy: Ľudia nosia vo vreckách nože a ešte sa tým chvastajú.
  2. Oskar Kaman: Ako magistrát (ne)získal 1,6 milióna eur do rozpočtu
  3. Michal Feik: Zmena klímy v mestách. Výsledky prieskumu obyvateľov
  4. Martin Gajdoš: Prečo sa o trhovisko na Žilinskej oplatí bojovať?
  5. Róbert Thomas: Budíček! Vstávajte, prišli smetiari
  6. Jozef Drahovský: Priechod na druhý svet je v Bratislave
  7. Post Bellum SK: Kaviarne: dobrá adresa, politika aj štamgasti
  8. Martina Hilbertová: Márnivé dcéry z Bratislavy: Novomestská parkovacia: Firma bez kontroly, ktorá nepodnikala, iba míňala
  1. Monika Nagyova: Úprimné pozdravy z Bratislavy: Ľudia nosia vo vreckách nože a ešte sa tým chvastajú. 15 380
  2. Ján Valchár: Prečo je čiastočná mobilizácia v Rusku dobrou správou? 13 814
  3. Roman Kebísek: Malý prehľad prepadov Jánošíka, ku ktorým sa priznal 5 673
  4. Janka Bittó Cigániková: Katarína Hatráková a Romana Tabák sa dnes stali symbolom pokrytectva a bezcharakternosti 5 469
  5. Martin Majzlan: Pamír, miesto kde som zanechal kus svojho srdca (+Video) 3 920
  6. Ján Valchár: Prečo je čiastočná mobilizácia dobrá, diel tretí. 3 364
  7. Milan Removčík: Vlakom do Splitu. 3 133
  8. Ján Valchár: Prečo je čiastočná mobilizácia dobrá, part II. 2 763
  1. Iveta Rall: Polárne expedície - časť 48. - Arktída - Hubert Wilkins a Detroitská arktická expedícia 3/3 - rok 1928
  2. Jiří Ščobák: Co konkrétního se hovoří o finanční gramotnosti na Slovensku?
  3. Monika Nagyova: Úprimné pozdravy z Bratislavy: Ľudia nosia vo vreckách nože a ešte sa tým chvastajú.
  4. Jiří Ščobák: Plaval jsem přes Dunaj a byla to brnkačka!
  5. Iveta Rall: Polárne expedície - časť 47. - Arktída - Hubert Wilkins a Detroitská arktická expedícia 2/3 - rok 1927
  6. Jiří Ščobák: Energie a plyn: Zvládneme túto zimu v poriadku? Prečo je dôležité, aby trh s plynom fungoval ako celok? Odporučili by ste fixovať ceny energií?
  7. Jiří Ščobák: Ako sa nedať podviesť v online svete? (pustite/dajte prečítať aj svojim rodičom!)
  8. Iveta Rall: Polárne expedície - časť 46. - Arktída - Hubert Wilkins a Detroitská arktická expedícia 1/3 - rok 1926
SkryťZatvoriť reklamu