V súbojoch bol Šuchančok nekompromisný, čo vidno aj na tejto snímke. V pozadí ho sleduje vtedajší spoluhráč z Interu Szilárd Németh. ŠTARTFOTO - PETER POSPÍŠIL
Jedným z najspoľahlivejších slovenských futbalistov bol v nedávnej minulosti obranca MARIÁN ŠUCHANČOK (narodený 13. 7. 1971). Za posledné tri roky však o ňom počuť minimum informácií a dnes uvažuje pre zdravotné problémy o konci kariéry futbalistu. Rodák z Košíc pôsobil postupne na slovenských, českých, gréckych a rakúskych trávnikoch. Usadil sa v Bratislave a s ňou spája aj svoju budúcnosť. S futbalom začínal v košických kluboch Pozemné stavby, VSS a VSŽ. Vojenčil vo VTJ Karlove Vary, neskôr pôsobil v Budkovciach, Trebišove, Bardejove, Interi Bratislava, gréckom Akratitose Atény a rakúskom Kapfenbergu. V reprezentačnom drese Slovenska sa objavil pod Adamcovým vedením deväťkrát a dvakrát figuroval v najlepšej jedenástke roka.
Aké boli vaše prvé futbalové kroky a prečo ste sa rozhodli práve pre tento šport?
"Odmalička som inklinoval k futbalu. Bol mojou vášňou a venoval som mu takmer všetok voľný čas. V televízii ma inšpirovali moje vzory a v pamäti mi utkveli najmä MS 1982 v Španielsku. V tom čase navyše nebolo na Slovensku veľa možností, ako sa zabaviť, šport bol vtedy najvychytenejší. Prvé futbalové kľučky som urobil na ulici s kamarátmi, potom som pokračoval v žiackej kategórii Pozemných stavieb Košice."
Postupne ste sa prepracovali až na reprezentačnú úroveň. Čo bolo na ceste nahor najdôležitejšie?
"Každý profesionálny futbalista potrebuje súhrn priaznivých okolností. Dôležité je zdravie, podpora rodiny, šťastie na kluby, spoluhráčov či trénerov. V tomto smere som vďačný najmä trénerovi Jozefovi Bubenkovi. Vyhliadol si ma v Trebišove a vyžiadal si ma aj po prechode do Interu."
S Interom ste získali dva majstrovské tituly a dvakrát ste si siahli na Slovenský pohár. Bolo to pre vás najpríjemnejšie obdobie kariéry?
"Všetky moje zastávky mali svoje čaro. Mal som šťastie, že som hral vždy o postup alebo titul. V Interi sme dosiahli pekné úspechy a na zápasy v predkolách ligy majstrov tak skoro nezabudnem. Niekoľkokrát sme mali na dosah účasť v hlavnej fáze súťaže, ale nevyšlo to. V klube vtedy všetko fungovalo, bolo viac peňazí od hlavného sponzora a tréner Bubenko dostal priestor na dlhodobú prácu. Aj preto sa dostavili úspechy."
Ako spomínate na pôsobenie v aténskom Akratitose, kam ste prestúpili z Interu?
"Bola to pre mňa cenná skúsenosť. Najvyššia grécka súťaž má dobrú úroveň, a hoci sme hrali len o záchranu, absolvoval som zaujímavé duely. Najviac mi v pamäti utkvel duel proti Olympiakosu na olympijskom štadióne, kde sme pred tridsiatimi tisíckami divákov senzačne remizovali 2:2 a súper prišiel o body v boji o titul. Nepomohlo mu ani to, že boli na jeho strane aj rozhodcovia. Neskôr sa ale situácia skomplikovala, klub sa dostal do finančných problémov a zmluvu s výrazne pozmenenými podmienkami som neprijal. V tom čase som začal mať ako tridsaťjedenročný aj problémy so svalovými zraneniami a to sa so mnou vlieklo tiež v Rakúsku, kam som prestúpil v lete roku 2003. Ponuky z Číny a Cypru som radšej nedoliečený neprijal."
Čo pre vás znamená reprezentačná kapitola?
"Je to vrchol pre každého futbalistu a ťažko sa to opisuje. Pre mňa to bola akási čerešnička na torte. Vtedy som si povedal, že drina počas dlhých rokov stála naozaj za to. Najviac mi utkvel v pamäti bezgólový domáci zápas kvalifikácie so Švédmi v roku 2000."
V Rakúsku ste sa z druholigového Kapfenbergu presunuli do regionálnej súťaže. Neláka vás už vrcholový futbal?
"Vypadol som z neho pre zdravotné problémy a návrat už nepredpokladám, aj keď ma to mrzí. Svalové problémy mi spôsobovala nejaká baktéria. Kým som sa jej zbavil, trvalo to veľmi dlho. Nedávno sa mi zase ozvali triesla a absolvoval som operácie. Dnes preto hrám už len pre radosť v rakúskej regionálnej súťaži za Oslip, organizmus už neznesie väčšiu záťaž. Svoju budúcnosť spájam s trénovaním, momentálne pôsobím ako asistent pri ligovom doraste v Interi. Chcel by som si urobiť najvyššiu trénerskú licenciu."
Ako vnímate súčasné zlé postavenie Interu v najvyššej súťaži?
"Mrzí ma to a prajem si, aby sa Inter zachránil. Hlavným problémom sú financie a z toho vyplýva slabší káder. V klube by podľa mňa mali urobiť pre záchranu maximum, ak by žlto-čierni vypadli, mohol by to byť ich definitívny koniec. Nemajú totiž takú početnú základňu fanúšikov."
Pokračujú vaše deti v športových šľapajach otca?
"Zatiaľ áno. Dvanásťročná dcéra Michaela sa venuje atletike a deväťročný Marián futbalu. Ak ich to bude baviť aj naďalej, podporím ich, ale nútiť ich do športu určite nebudem."
