Claudio Magris (na snímke) sa narodil roku 1939 v Terste. Prednášal germanistiku v Turíne a v súčasnosti je profesorom nemeckej literatúry v Terste. Publikoval eseje o Hoffmannovi, Ibsenovi, Musilovi, Hesem a Borgesovi, ako i eseje z oblasti literárnej a kultúrnej histórie. Mimo územia Talianska sa preslávil sentimentálnym cestopisom Dunaj (1986), v ktorom mapuje rieku od jej prameňa v Čiernom lese až po vyústenie do Čierneho mora a analyzuje národné povahy, mentalitu, históriu a kultúru podunajských krajín. V roku 1997 bol za knihu Mikrokozmy ocenený talianskou literárnou cenou Strega. FOTO - WWW.LOC.GOV
"V starej lekárni U červeného raka na Michalskej ulici je na stropnej maľbe vo vstupnej miestnosti znázornený boh času. Toto múzeum mastičiek proti rozkladnému pôsobeniu času je múzeom dejín, ktoré sú odjakživa predĺženou rukou času - nástrojom budúceho diania a jeho pustošenia - tiež liekom, je pamäťou a záchranou toho, čo bolo, proti opotrebovaniu a zabudnutiu."
Tak, opisom Farmaceutického múzea, začína Claudio Magris stať o Bratislave a Slovensku na svojej ceste od prameňa k ústiu Dunaja. Na základe muzeálnych artefaktov a prostredníctvom štvorjazyčných nápisov na vystavených exponátoch - latinských, slovenských, maďarských a nemeckých, postihuje neopakovateľného génia loci tohto mesta.
Nehojace sa rany mesta
"Bratislava, hlavné mesto Slovenska, je srdcom strednej Európy, v ktorom sa navrstvili stále prítomné storočia, roztržky a nevyriešené konflikty, nehojace sa rany a nezmiernené rozpory.
Hlavné mesto jedného z najstarších slovanských národov bolo počas dvoch storočí hlavným mestom Uhorského kráľovstva, ktoré bolo po bitke pri Moháči skoro celé okupované Turkami, do Prešporka prichádzali Habsburgovia, aby si tu nechali nasadiť korunu svätého Štefana, mladá Mária Terézia sem prišla po smrti svojho otca, cisára Karla I., so svojím novorodeným synom Jozefom v náručí, aby požiadala uhorskú šľachtu o pomoc.
V tomto meste teda platil iba vládnuci maďarský prvok alebo prvok rakúsko-nemecký, slovenskej roľníckej vrstve nebola priznávaná ani dôstojnosť, ani vážnosť. Pred rokom 1918 Viedenčania považovali Prešporok za svoje prívetivé predmestie, kde sa dalo dostať za hodinu, kde si bolo možné pochutnať na bielom víne, ktorého tradícia kvitla už v 9. storočí, v časoch slovanskej ríše Veľkomoravskej."
Dejiny v našich rukách
Keď sa človek túla po meste, po jeho okúzľujúcich barokových námestíčkach a opustených zákutiach, zvíťazí pocit, že dejiny, ktoré tadiaľto prechádzali, zanechali po sebe veci, ktoré sú i naďalej plné života a znovu rozkvitajú. Ladislav Novomeský, slovenský básnik dvadsiateho storočia, hovorí v jednej svojej básni o roku zabudnutom v kaviarni ako o nejakom starom zabudnutom dáždniku. Ale veci sa opäť vynárajú a dáždniky nášho života tu i tam zabudnuté sa skôr či neskôr opäť ocitnú v našich rukách."
Pod papučou, ale na vzostupe
Veľmi zaujímavý je Magrisov pohľad na dianie u nás v polovici osemdesiatych rokov:
"Dnes, navzdory tvrdému policajnému režimu, krajina pôsobí dojmom, že sa tu ľud znovu chopil svojich dejín alebo sa k tomu chystá. A tak je dnes Slovensko pod papučou, a zároveň prežíva obdobie svojho historického vzostupu, precitnutia a rozvinutia svojej úlohy.
Nádherná Praha upadla po šesťdesiatom roku do osídel odovzdanosti a smrti, Bratislava je navzdory všetkému krvnatá a radostná, je to svet plný života a elánu, neohliadajúci sa tklivo za minulosťou, ale hľadí v ústrety rozmachu a budúcnosti."
Autor: Vladimír Tomčík Združenie Devínska brána
