V sobotu o pol štvrtej nemalo na Améliu v Ymce chuť ani desať ľudí, minimálny počet, aby premietali. O desať minút pol konkrétne tri osoby (ženy) – tak veľmi film chceli vidieť, či sa im tak nechcelo do rekordného mrazu vonku, že boli ochotné kúpiť si desať lístkov.
Nie veľmi ochotné panie v pokladni sa nie veľmi potešili.
Keďže prišli ešte ďalšie tri osoby (ženy), nemuseli si prvé tri kúpiť desať, ale len sedem lístkov (kus za 89 korún). (Ako sa tváril premietač, ktorý čakal, že bude môcť ísť domov, ale napokon musel ostať, nevedno.)
Železná roleta na dverách sa s rachotom stratila, uvádzačka sa postavila k dverám a diváčky si mohli sadnúť (tentoraz nikto netrval na tom, že len na svoje miesto) a začať sa triasť nielen od vzrušenia z očakávania zážitku, ale aj – od zimy. „Možno sa to zohreje,“ povedala uvádzačka, z čoho logicky vyplynulo, že možno aj nie. Realitou bola druhá možnosť.
Sú ľudia, ktorí majú radšej staršie kiná a v nich európske filmy.
Amélia z Montmartru je pekná, stála za to. (sz)
