V hradnej posádke mesta slúžili traja bratia. Mali sa veľmi radi a boli ochotní jeden za druhého život položiť. Najmladší sa zamiloval do dievčiny, ktorá dochádzala z Podhradia slúžiť na hrad. Lásku švárneho vojaka opätovala, dohovorená bola aj svatba, ale nedošlo k nej. Jedno ráno našli dievča mŕtve s prebodnutým srdcom.
Vyšetrovanie prevzal kapitán hradnej posádky a obvinil najstaršieho z bratov. Vraj dievčinu zavraždil zo žiarlivosti. Vzápätí sa však k vražde priznali aj obaja mladší bratia a hradný kapitán sa dostal do neriešiteľnej situácie. Dievčina bola zavraždená jediným bodnutím do srdca, a to nemohli urobiť traja. Preto celý spor postúpil kapitule, aby kňazi rozhodli pomocou vtedy módneho Božieho súdu.
A tak mal každý z bratov pri hradnej studničke zasadiť lipku korunou do zeme. Vinníkom mal byť ten, koho lipka sa nezazelená. Po dvoch týždňoch sa však zazelenali všetky tri, bratov oslobodili, vražda však ostala nevyriešená.
Lipky vyrástli, poskytovali tieň a ľudia pod nimi vysedávali na lavičkách. Raz tu sedeli traja starci - nikto by o nich nepovedal, že to boli kedysi členovia miestnej posádky.
Prisadol si k nim zúbožený žobrák a začal rozprávať: "Zlé svedomie ma na sklonku života priviedlo do Bratislavy. Veľmi dávno som sa práve tu smrteľne prehrešil. Krásna mladá dievčina ma práve tu stroho odmietla a ja som vytiahol nôž a bodol ju do srdca. Od tej chvíle ma stále prenasleduje svedomie, a tak som sa vrátil sem, aby som sa aspoň takto niekomu priznal."
Po týchto slovách žobrák vstal, chytil sa za srdce a padol mŕtvy. Ľudia potom vraveli, že Pán Boh predsa len spravodlivo potrestal vinníka. IGOR JANOTA
