Starká sedela na svojom mieste pri kuchynskom stole, dlane mala spojené a prepletala palcami. Eňa zdvihla pokrievku na hrnci a pozrela sa, či voda už vrie.
"Čo bude na obed?" opýtala sa starká.
"Rezance s tvarohom," povedala Eňa a vybrala z poličky soľ a balíček cestovín.
Starká sa rozosmiala: "S tvarohom-netvarohom, hlavne, aby bolo slaninky dosť."
"Áno," povedala Eňa.
Eňa osolila vriacu vodu a otvorila vrecko s rezancami.
"Ty robíš rezance?" spýtala sa starká s údivom.
"Áno," povedala Eňa.
"A aké rezance?"
"S tvarohom," povedala Eňa a vysypala obsah vrecka do vody. Zamiešala ich. Starká netrpezlivo zopakovala:
"Aké rezance?"
"S tvarohom," povedala Eňa.
Starkej sa rozžiarila tvár: "S tvarohom-netvarohom, hlavne, aby bolo slaninky dosť."
"Áno," povedala Eňa. Vybrala z chladničky slaninu, položila ju na dosku a nakrájala ju.
"Slaninku krájaš?" spýtala sa potešene starká. "Bude na obed?"
Eňa položila na šporák rajničku, zapálila plyn a vsypala slaninu.
"Áno," povedala.
Starká bola chvíľu ticho. Eňa počula, ako starká nahlas dýcha. Neobzrela sa.
"Slaninku cítim," povedala starká a krátko sa zasmiala. "Budeme mať na obed slaninku?"
"Áno," povedala Eňa.
Zobrala veľké hliníkové cedidlo, položila ho do výlevky a precedila rezance.
Starká sa opýtala: "Rezance budú na obed? A s čím?"
"S tvarohom," povedala Eňa.
Starká si pošúchala suché dlane.
"S tvarohom-netvarohom, hlavne aby bolo slaninky dosť."
"Áno," povedala Eňa a vložila cestoviny nazad do hrnca. Vypla oheň pod slaninou. Vybrala z chladničky tvaroh a zamiešala ho k rezancom. Ochutnala, pridala soľ. Starká ju bedlivo pozorovala. "Už varíš obed?" opýtala sa.
"Áno," povedala Eňa.
Starká sa zamračene opýtala: "A čo bude na obed?"
"Rezance s tvarohom," povedala Eňa a vybrala tanier.
Starká sa rozosmiala: "S tvarohom-netvarohom, hlavne, aby bolo slaninky dosť."
"Áno," povedala Eňa.
Nabrala na tanier rezance, poliala ich vytopenou masťou a navrch nakládla kúsky slaniny. Zobrala vidličku a položila tanier pred starkú.
"Aha!" zvolala starká prekvapene, "rezance s tvarohom! Tie mám rada, hlavne, keď je hodne slaninky."
"Áno," povedala Eňa.
Sčítanie ľudu
Starší muž sa dôverne nahol k šoférovi autobusu a povedal: "Voľačo so mnou špekulovali. Hovorím ti, voľačo so mnou špekulovali."
Šofér sa opýtal: "A čo?"
Starší muž sa zasmial krátkym, škodoradostným smiechom. "Ale ja som s nimi dobre vybabral. Nie som ja taký hlúpy, ako vyzerám, čo?"
Šofér si ho premeral a so smiechom sa opýtal: "A čo si vymyslel?"
"Všetko je to jedna banda, úradníci, politici... do plynu s nimi! Že či mám mrazničku sa ma pýtali. Čo ich do toho, či mám mrazničku? Ja sa ich pýtam, či oni majú mrazničku? Nech sa každý stará o seba. Nemám pravdu?"
Šofér prikývol.
"Nemám ja vysokú školu ani nie som doktor, ale rozum za to mám! Čo?"
"To teda máš!" povedal šofér.
"Potom si to budú po večeroch čítať. A pôjdu po tých, čo majú mrazničku. Daj na mňa."
Šofér autobusu pribrzdil a prekvapene sa opýtal: "Prečo práve mrazničku?"
"Veď rozmýšľaj, kamarátko! Kedy potrebuje človek mrazničku? Keď má veľa jedla. A kedy má človek veľa jedla? Keď sa má dobre. A po takých pôjdu. Potom si spomeň, že som ti to hovoril. Napíšeš, že máš mrazničku a o mesiac ti zvýšia dane."
Starší muž sa odmlčal, potom znechutene pokrútil hlavou. "Banda je to! Do plynu s nimi!" Znovu znechutene pokrútil hlavou, zrazu sa však nahlas rozosmial: "Ale dobre som s nimi vybabral! Vieš, čo som spravil?"
"Čo?" opýtal sa šofér a usmial sa.
"Napísal som, že mrazničku nemám. A teraz môžu špekulovať, koľko len chcú!"
Prisahaj
"Prisahaj," povedal Laco a položil ruku na Mirkin chrbát.
"Netreba," odpovedal Daňo. Nohou začal posúvať kamienok.
"A potom?"
Daňo sa zadíval na rieku pred sebou a povedal:
"Oni sa nerozprávajú. Vieš, oni všetko, čo chcú, povedia farbou a tým ako voňajú."
Laco pokrútil neveriacky hlavou a zasmial sa:
"Vymýšľaš si, však?!
"Nevymýšľam." Povedal Daňo.
"A potom?"
Daňo sa zohol a vzal kamienok do ruky.
"Čo potom? Nič potom. Veď ti vravím, oni nie sú ako my. Všetci sú rovnakí. Všetci muži a všetky ženy sú úplne na jedno kopyto. Líšia sa len farbou a tým, ako voňajú."
"A ako voňajú?" Opýtal sa Laco.
"To záleží od toho, čo cítia," povedal Daňo a odhodil kamienok. Zobral druhý. "Napríklad, ak sú nahnevaní, tak voňajú ako... ako stará cibuľa. Alebo ak sú zaľúbení, tak vtedy..."
Daňo nedokončil. Zohol sa po ďalší kamienok a po chvíli ho hodil do rieky.
"Vtedy čo?"
"Vtedy voňajú ako... ako... čo ja viem ako!"
Mirka si sadla. Oprášila piesok z deky.
"Ty si ale pako," rozosmial sa Laco, "a čo ešte, čo ešte robia?"
"Čo by robili. Pracujú. Čím sú úspešnejší v práci, tým sú žiarivejší. Tí úplne naj svietia aj v noci."
Mirka začala hľadať v taške a po chvíľke vybrala opaľovací krém. Laco jej prešiel prstom od kraja plaviek cez stehno ku kolenu. Mirka sa odtiahla. Pomaly otvárala tubičku.
Laco sa natiahol vedľa nej na deke. Povedal:
"No dobre, ale potom nemajú žiadne tajomstvá, nie?"
Tichučko, ledva počuteľne Daňo zašepkal:
"Nie. Tajomstvá nemajú. Kto by klamal, tak mu začne černieť nos. Najprv len špička a potom celý až ku koreňu."
Laco sa nadvihol a pritiahol si za bradu Mirkinu tvár. "Nemáš čierny nos? No, mne sa vidí, že tá špička je akási tmavšia..."
Zasmial sa a žmurkol na Daňa. Daňo sklonil hlavu. Mirka prudko odvrátila tvár a vyskočila. Urobila krok k rieke, potom zastala a hryzúc si pery sa zadívala na Daňa. Daňo mal stále sklonenú hlavu. Zopakoval:
"Nie, neklamú. Veď ani nehovoria. Nie že by nevedeli, majú hlasivky ako my, ale reč používajú len v najnevyhnutnejších prípadoch. Dokážu sa dorozumievať telepaticky a hlasivky im slúžia len na spev. Krásne spievajú, všetci krásne spievajú. Niekedy, keď idú po ulici, tak si jeden začne pospevovať melódiu a postupne sa ostatní pridávajú, úplne neznámi ľudia zastanú, započúvajú sa, chytia nápev a začnú ho rozvíjať. Nakoniec spieva celé mesto a oni od šťastia začínajú meniť farby. Je to zvláštne, že? Oni radosť z toho, že sa majú radi, vyjadrujú tak, že si vzájomne prelievajú farby. Napríklad ten, čo je azúrovomodrý a stojí vedľa tmavožltého, tak sa mu začne prispôsobovať, vytvárajú sa mu na tele žlté vlnky a zase tomu druhému sa začne pokožka sfarbovať do azúrova a z tej zmesi odovzdávajú zase tomu tretiemu a tak ďalej, do radu, nakoniec celé mesto spieva a mení farby a spolu sú ako obrovská farebná skladačka."
Mirka sa ani nepohla. Laco pokrútil hlavou.
"Bože, kde na tie blbosti chodíš?! Mal by si písať filmy. Dostal by si Oscara, ty pako!"
Mirka sa vrátila na deku, sadla si a znovu začala otvárať tubičku s opaľovacím krémom. Daňo zdvihol hlavu. Na zlomok sekundy sa im stretli pohľady. Mirka hodila tubu o deku, vyskočila a vnorila sa do rieky.
Laco sa začudovane spýtal:
"Nevieš, čo jej je? V poslednej dobe sa správa ako žena v prechode! Aj jej už asi šibe."
Daňo začal červenieť. Skryl si tvár do dlaní a mykol plecom.
"Neviem. Odkiaľ by som mal vedieť?!"
Niečo
Bol Silvester. Sedeli sme s Igorom v malej kaviarničke pri Galérii Michalský dvor. Pili sme už možno piaty koňak, keď som mu povedala: "Chcem ti povedať niečo... niečo strašne dôležité..."
Igor ma chytil za ruku a povedal: "Povedz, moja."
Mala som už problémy s artikuláciou, tak som hovorila pomaly a výrazne: "Vieš, roky ma to trápi."
Cítila som, ako sa mi robí teplo v očiach a rýchlo som sa niekoľkokrát za sebou nadýchla. Teplo v očiach ustúpilo. Igor zopakoval: "Povedz, moja."
Zadívala som sa na biely obrus na stole. Povedala som: "Ide o veľký tresk."
"O veľký tresk?" spýtal sa udivene Igor a znovu mi pohladkal ruku.
"Áno," povedala som. "Myslím ten, po ktorom vznikol vesmír. Nebol čas, nebol priestor. Nebolo nič. Potom došlo k veľkému tresku a hmota, ktorá bola dovtedy stlačená do antihmoty, explodovala a v niekoľkých sekundách vznikli zárodky všetkých vesmírov. Rozumieš?"
"Rozumiem," prikývol Igor.
Dopila som zvyšok koňaku.
Igor mi dal pusu na líce a povedal: "Ešte si dáme, dobre?"
"Teraz nie," povedala som, "toto ti musím dopovedať. To bolo pred takými... povedzme desiatimi miliardami rokov. Odvtedy sa vesmír rozpína. Predsa z východiskového bodu, v ktorom k veľkému tresku došlo, sa už desať miliárd rokov hmota vzďaľuje. Chápeš? Tam už je zase nič. Tam nie je čas ani priestor. Vieš, čo je tam...? Tam je nebytie. Tam je..."
Igor takmer prestal dýchať, naklonil sa ku mne a zašepkal: "Čo je tam? Ty vieš, čo je tam?"
Cítila som, ako sa mi teplo vracia do očí. Povedala som: "Panebože, veď o to práve ide! Ja neviem. Neviem, čo tam je."
Cyklus Poviedka na piatok pripravuje © Literárna a kultúrna agentúra LCA.
Archív predchádzajúcich poviedok nájdete na http://knihy.sme.sk/poviedka
Daniela Kapitáňová, autorka bestselleru Samko Tále: Kniha o cintoríne sa narodila 30. júla 1956 v Komárne. Je absolventkou divadelnej réžie na pražskej FAMU a v súčasnosti spolupracuje s divadlom Thália. Povzbudená úspechom vo finále literárnej súťaže Poviedka napísala novelu o Samkovi, ktorý je aj po štyridsiatke fyzicky i mentálne na úrovni desaťročného chlapca. Perfektne zvládnutý jazykový prejav čudáka, dokonale vystihujúci jeho povahu, temer okamžite vyniesol Danielu Kapitáňovú na vrchol popularity a zaradil ju medzi najpredávanejších súčasných slovenských autorov. Kniha vyšla aj v českom preklade vo dvoch vydaniach.
Autor ilustrácie Ivan Kováčik sa narodil 14. 8. 1959 v Topoľčanoch. Venuje sa voľnej tvorbe, knižnej ilustrácii a karikatúre. Vystavoval nielen na Slovensku, ale aj v Poľsku, Česku, Belgicku a Francúzsku. Je laureátom viacerých domácich i zahraničných cien, 9. decembra 2004 získal Cenu festivalu Aydin Dogan Vaksi v Istanbule.
