Sediaci muž, 1985.
Vzácne obrazy Petra Ondreičku, ktorého život aj dielo sa uzavreli pred štrnástimi rokmi, si možno pozrieť na výstave v Pálffyho paláci na Zámockej ulici do 9. januára 2005. Azda jednoduchšie je prísť od Svoradovej a pod arkádou to vziať po schodoch vedúcich k Pálffyho letnému sídlu. Inými slovami - k Ondreičkovým obrazom si každý musí nájsť cestu sám.
Už jeho zovňajšok napovedá, že to nebol človek z tohto časopriestoru a vôbec to tu nemal ľahké. V hurhaji dnešných krikľavých šou asi trochu zanikla informácia o ojedinelej možnosti vidieť po toľkých rokoch Ondreičkove plátna pohromade. Aj počas svojho vrcholného obdobia pred nežnou či ešte kratučko po nej toho veľa nenavystavoval. Jeho krivku sme mohli poznať z knižných ilustrácií (F. M. Dostojevskij, S. Plathová, A. Ginsberg). Dnes nás skôr prekvapí, keď si v katalógu výstavy prečítame súpis rozprávkových knižiek, ktoré ilustroval pre vydavateľstvo Mladé letá. Zrejme šlo o takzvané chlebovky, ktorými si niekedy privyrábal na skyvu. Ak však človek chcel vidieť Ondreičkove olejomaľby, jestvovala prakticky jediná možnosť, navštíviť génia priamo uňho v ateliéri.
Niektoré obrazy sa dali vidieť len krátko - v byte na Leškovej, kde prežil svoje vrcholné obdobie s poetkou Milou Haugovou. Vraj nestrácal čas ani s napínaním plátna a v náhlom návale inšpirácie premaľoval už hotové diela zasychajúce na stojane. Inokedy vrhol svoju znepokojivú víziu pračlovečím spôsobom priamo na stenu. Rád maľoval pri sliepňajúcej žiarovke, čomu zodpovedá ponurá škála hnedí, umocňujúca tušenie tej najdesivejšej podoby tváre kdesi v temnosvite. Možno práve preto sú výjavy z posledných rokov života tohto osobitého maliara natoľko silné, lebo pod vrchnou ochrannou škrupinou driemu potopené, nevidené škice. Škridlicovito sa prekrývajú v strašidelnom mihotavom slede. Hoci si človek niečo také nezavesí do spálne, musí sa uznanlivo skloniť pred silou, ktorá z Ondreičkových pláten ide.
Z čŕt Sediaceho muža (1985) sa ako krv z nosa púšťa biela farba pleti rozleptanej hrôzou. Torzo (1986) akoby zachytilo a tíšilo skučanie mučeného mloka. Za Tesnou maskou (1987) stekajúcou z tváre tušíme celý zverinec. Všetky tie soVY, všetko to VYtie.
Naliehavá pripomienka estetického desu sa prelína prakticky celou Ondreičkovou tvorbou. No keď sa človek zastaví a skúma svoje rozpoloženie tvárou v tvár týmto výjavom, pociťuje nevýslovnú kajúcnosť a katarziu. A zrazu tu stojí - ako to v inej súvislosti napísal básnik Jiří Krchovský - v tej najkrutejšej zo svojich masiek, totiž bez nej.
Peter Ondreička vypustil dušu vo vani. Predtým, než vstúpil do vôd smrti, namiešal na palete čoraz častejšie sivú a to vraj u maliara predznačuje koniec. Bol to aj koniec milosti, ktorou nás po troškách obdarúval. Mávaním štetca chránil svoj aj náš zrak pred dravým vtáctvom tvárí mnohých.
JÁN LITVÁK
