Rybočloveka, ktorého vylovili z Dunaja, nazvali Štefan

li, zjavil sa v nich nezvyčajný úlovok. Nie, nebola to žiadna ryba, ale akýsi zdivočený ľudský tvor. Metal sa v sieti sem i tam a keď ho nakoniec premohli, zistili, že je to chlapec, ktorý nevie ani rozprávať, ani pokojne obsedieť. Len sa metal a metal, žiadnu potravu neprijímal a keď ho chceli zaodieť, všetko zo seba strhával. Čo však robiť s takýmto tvorom?

Jeden z rybárov došiel na dobrý nápad. V Bratislave sa koná svätomartinský jarmok, a tak treba chlapca ponúknuť ako raritu dajakým kaukliarom, mečohltačom, plameňohltačom, kúzelníkom... Aspoň od nich získajú dajaký ten groš, veď i tak im je nanič.

Ako zmysleli, tak i urobili. Chlapca predali dajakému kaukliarovi, a ten ho obecenstvu predvádzal. Nahého - lebo chlapec na sebe žiaden odev nezniesol - ale čo bolo najpodivnejšie, nejedol žiadnu normálnu stravu, iba všakovaké vodné živočíchy: ryby, hady, raky a to všetko iba surové.

O tomto dive divúcom sa nakoniec dozvedeli i na radnici. Tam sa rozhodli, že ten "zázrak" si musí pozrieť aj mestská komisia a zistiť, ako vlastne vyzerá.

Komisia skutočne aj prišla, chlapca si prezrela, aj sa pokúsila s ním komunikovať, ale bezúspešne. No i tak nakoniec rozhodla, že ide vlastne o dajakého zvláštneho ľudského tvora, ktorého nemožno v cirkuse predvádzať ako nejakú divú zver. Treba ho z cirkusu vziať, riadne pokrstiť a potom aj ľudsky vychovávať.

Ako usúdili, tak i urobili. Chlapca cirkusantom vzali, v kostole ho riadne pokrstili - dali mu meno Štefan podľa prvého uhorského kráľa - a odovzdali ho do opatery známej meštianskej rodiny, ktorá ho mala priučiť všetkým ľudským móresom. Chlapca si vzal do opatery mešťan Florián, ktorý jeho vychovávanie zveril do rúk svojej manželky a svojej dcéry Júlie.

Poľudšťovanie Štefana bolo skutočne veľmi ťažké a vyžadovalo si veľa trpezlivosti. Tej najväčšmi preukázala Júlia, ktorú si nakoniec Štefan aj najväčšmi obľúbil a na slovo poslúchal. Ona ho tiež naučila, ako nosiť jedlo na stôl a obsluhovať stolujúcich.

Po čase sa Júlia vydávala. Do rodiny mešťana Floriána došlo veľa hostí, ako to už pri svadbe býva. Zasadli za hodovací stôl a Štefan ich vzorne obsluhoval. Až zrazu...

Keď už bolo prakticky po obede, zrazu priniesol Štefan veľkú, vrchnákom prikrytú polievkovú misu a postavil ju priamo pred nevestu. Hostia sa začudovane po sebe poobzerali a keď nakoniec Júlia z misy vrchnák sňala, začali z nej vyskakovať žaby, vyliezať raky i hady, mrviť sa v nej ryby a kdejaká iná vodná háveď.

V hodovacej sieni nastalo zdesenie. Ľudia začali spoza stolov vyskakovať a bezhlavo pobiehať. Sluhovia schytili Štefana a nasilu ho z miestnosti vyvliekli. Vtedy si však Júlia uvedomila, že jej chcel Štefan darovať k sobášu to najvzácnejšie, čo najviac obľuboval.

Mladomanželia odišli na svadobnú cestu. Štefan sa upokojil, a tak mu nakoniec nikto nebránil ani v tom, aby sa začal potulovať po meste. Pri jednej z takýchto potuliek sa chlapec dostal aj na vyťahovací most spájajúci mesto ponad vodnú priekopu s okolím. Pred Michalskou bránou. Keď Štefan zbadal z mosta vodu pretekajúcu vodnou priekopou, ani chvíľu nepremýšľal. Preliezol zábradlie a strmhlav skočil do vody. Od tej doby ho nikto nikdy viac nevidel.

Po rokoch zrušili bratislavské mestské opevnenie i vodnú priekopu, ktorá mala mesto chrániť pred útokom nepriateľa. Po priekope však ostalo bývalé riečisko, ktoré v roku 1727 preklenuli barokovým kamenným mostom. Most tu stojí dodnes a je najstarším kamenným mostom v našom meste.

Autor: IGOR JANOTA