Bezdomovec pred obchodným domom si Vianoce vyriešil. Tuho spí, len občas si kontroluje fľašku. FOTO SME - MARIAN JASLOVSKÝ
Rozsvietené stromčeky, rozžiarené oči detí, radosť pri vybaľovaní darčekov, vianočné koledy - to sú ideálne Vianoce, aké majú byť a aké nám servírujú v televízii a obchodoch už od novembra. Najkrajší sviatok v roku však nie je iba pokojný večer v kruhu najbližších rodinných príslušníkov. Stačí sa vybrať do ulíc a človek zažije všeličo.
10:30 - supermarket a varené víno
Obchodný dom v strede mesta je preplnený. Ľudia zrejme nerátajú s tým, že Štedrý deň je dvadsiateho štvrtého decembra, a tak ako každý rok nakupujú v poslednej chvíli. V potravinovom supermarkete sa zrážajú plné vozíky, skrytú nervozitu neutlmuje ani vidina príjemne stráveného večera. Bezdomovec pred obchodným domom si už program vyriešil. Tuho spí, len občas si kontroluje fľašku, z ktorej už beztak nie je schopný si naliať.
Väčšina obchodov, reštaurácií a kaviarní je zatvorená, vianočné trhy sú pusté, ale stánky na Hviezdoslavovom námestí fungujú. Stretávam sa s priateľom, dávame si varené víno a zemiakovú placku a púšťame sa do reči s predajcom časopisu pre ľudí bez prístrešia Nota bene.
Kšefty dnes nejdú, nikto nekúpil ani jeden výtlačok. Napriek tomu predajca vyzerá spokojne. So Štedrým dňom a večerom nemá problém, s dvoma kamarátmi bývajú v chate na Kolibe. Dvaja dnes predávajú časopis, tretí varí. Budú mať kapustnicu a víno. Zima im nie je, drevo si zvážajú z lesa. Dnes večer to vyzerá takmer na idylku.
14:00 - obed pre osamelých
V Primaciálnom paláci podáva manželka primátora Františka Ďurkovská obed pre starších osamelých ľudí. Táto tradícia už trvá jedenásty rok. Kancelária primátora pozýva ľudí z celej Bratislavy. Obed sa začal asi o desať minút neskôr, ľudia sa ošívajú. "Keď sa to skočí, už bude tma a ja nechodím von, keď je tma," sťažuje sa čakajúcemu susedovi babička.
V reprezentatívnych priestoroch sú hlavní aktéri akísi nesvoji. Napokon sa dočkajú, dvere do sály sa otvárajú, čašníci začínajú obsluhovať, kameramani nakrúcať a fotografi fotiť. Vyzerá to ako reality show. Zdá sa, že záujem médií nikomu zo zúčastnených neprekáža. Sú za krásne prestretými stolmi, obsluhujú ich čašníci v bielych rukavičkách a nie sú sami.
Mimovoľne si vypočujem príbeh jednej zo zúčastnených dám: "No predstavte si, XY sa tu minulý rok bola najesť a hneď potom išla na večeru k svojej dcére."
Bratislava sa vyprázdňuje. Za dverami väčšiny bytov sála vianočná pohoda.
17:00 - večera v útulku Mea Culpa
Vystupujem na konečnej električiek v Ružinove a kráčam asi päťsto metrov do priemyselnej štvrte. Tu už naozaj nič nepripomína, že je Štedrý deň. V areáli Váhostavu je útulok pre ľudí bez prístrešia Mea Culpa.
Otvorili ho v januári, v lete ho na tri mesiace zavreli z finančných dôvodov, potom prevádzku obnovili. Vedúcim je Jozef Hrenák, charizmatický muž, ktorý má dlhoročné osobné skúsenosti s alkoholom, drogami, so životom na ulici aj vo väzení. Cestu mu ukázala viera. Osem rokov je čistý a svoje poslanie vidí v pomoci ľuďom, ktorí sú na dne. Býva tu so svojimi zverencami, žije pre nich.
Útulok Mea Culpa je striktne kresťanský, bohoslužby a modlenie je povinné. Jozef Hrenák má rešpekt, pretože jeho klienti vidia, že im rozumie, hoci niekedy musí byť veľmi prísny. Momentálne ich je asi štyridsať. Kto chce pracovať, nepije a je ochotný sa modliť, nájde tu azyl. Za tridsať korún dostane nocľah a nejaké jedlo.
Som pozvaný na večeru, ktorú navarili vo františkánskom kláštore v Prievoze. Kapustnica, filé, šalát. Na úvod a na záver modlitba. Sú tu ľudia rôzneho veku, aj mladí, ktorých v osemnástich prepustili z detského domova a nevedeli si nájsť cestu. Na tvárach niektorých sa odzrkadľuje život, aký viedli a aký už možno nechcú viesť. Ale keď sa oteplí, mnohých to vytiahne späť na ulicu. Niektorí bývalí obyvatelia útulku si však už platia podnájom v ubytovni a normálne pracujú.
Tak ako každý, dostávam aj ja darček od sponzorov. V jednom balíčku sú sladkosti a ovocie, v druhom hygienické potreby. Ostatní dostávajú aj ponožky. Prvýkrát dnes cítim naozaj vianočnú atmosféru. Keď po ôsmej odchádzam, jedáleň je pripravená na omšu. Vo vedľajšej robotníckej ubytovni hučí balkánska hudba.
20:30 - mesto
Na autobusovej zastávke stojí hlúčik mladých ľudí, ktorí už očividne čo-to vypili. Pýtajú sa ma, či neviem, kedy pôjde nejaký spoj, lebo tam už čakajú hodinu. Oznamujem im nemilú správu - počas Štedrého večera chodia len "nočáky".
Táto informácia ich napočudovanie rozveselí a s hurónskym smiechom sa kamsi vyberú pešo. Volám taxík. Máte šťastie, hovorí taxikár, na Štedrý večer sa čaká na taxík aj pol hodiny. Roboty je dosť, o tomto čase sa nezvykne udiať nič zvláštne. Bežné návštevy. Najďalej bol v talianskej Perugii, viezol nejakú zásielku, ale cez Vianoce chodí len po meste.
Centrum mesta pozvoľna ožíva. Je mimoriadne teplo, ľudia sa vychádzajú prejsť. Páriky, psičkári, rodinky. Prechádzka po meste je jediný možný program, všetko je pozatvárané. Aj policajti očividne trávia Vianoce s rodinami, nestretol som ani jedného.
Pri "čumilovi" oslovujem muža, ktorý si nesie gitaru a prepravku so soškou panny Márie. Ide hrať. "A myslíte, že pôjdu kšefty?" pýtam sa. Urazil sa. On predsa nejde hrať pre peniaze, ale ľuďom pre radosť. Ako deti kedysi chodili spievať koledy, čo im rozohrialo plamienok v srdci, ale táto tradícia sa vytratila. A vlastne on vôbec nevie hrať, gitaru si požičal od brata. S fotografovaním a uverejnením fotografie súhlasil len pod podmienkou, že presne odcitujem jeho dlhú prednášku o zlodejstvách a klamaní národa pri privatizácii a kupónovej privatizácii - trvala asi dvadsať minút.
Zvoním pri okienku lekárne. Magistre vianočná služba neprekáža, ona si urobí Vianoce zajtra. Tak to bolo aj minulý rok. Ľudia chodia kupovať lieky trochu menej ako počas iných nocí, ale v podstate sa nestalo nič, čo by stálo za zmienku.
01:00 - hlavná stanica
V prázdnej redakcii sa posilňujem kapustnicou, ktorú mi podvečer priniesol náš fotograf, a znovu vyrážam von. V kostoloch sa pomaly končí polnočná omša. V meste je všetko zavreté, na hlavnej stanici sú pootvárané všetky stánky. Dnes v noci sa menia na oázy zatratených. Pri jednom z nich popíjajú pivo dve starenky bezdomovkyne, ich mladší kolega a celkom dobre oblečený mladý muž. Babky sú smutné. Boli pekne v teple, ale nejaká ženská urobila strašnú scénu, kričala a vulgárne nadávala, tak policajti vyhodili všetkých na ulicu.
"A tak som sa dobre usadila, aj boľavú nohu vystrela. Také pekné Vianoce to mohli byť." Chcem im kúpiť po malom pive, ale sud sa práve vyprázdnil. Starenky zosmutneli, zobrali si svoje igelitky a odkráčali dnu vyskúšať to znova. Pri stánku sa pristavuje pán v stredných rokoch, dáva si plechovkové pivo a vodku.
"Doma mám všetko, ale tu mi to chutí lepšie," hovorí s úsmevom. Tu sa aspoň porozpráva so stánkarkou, doma má len senilnú matku a duševne postihnutého brata. Ale je to nebezpečné, minule mu ktosi nastriekal do tváre slzný plyn a zobral stovku.
Pýtam sa slušne vyzerajúceho mladíka, čo tu robí on. Bojí sa ukázať doma, čaká do rána, kým jeho žena odíde s deťmi k svojim rodičom. Doobeda prehral peniaze v bingu. Dvadsaťjedentisíc. Má tri deti, s najmladším je žena na materskej. Darčeky im nekúpil. "Vedúci, nemôžeš mi dať desať korún na pivo? Nemám už ani halier." Nemal som.
Razia na stanici sa už očividne skončila, čakáreň je opäť plná bezdomovcov, ktorí tu trávia svoje osamelé Vianoce.
