FOTO SME - PAVOL FUNTÁL
"Motívom tejto výstavy je otcove experimentovanie so sklom a od toho sa odvíjajúce osudy synov," povedal nám k výstave "Trizuljak sklo architektúra" syn Alexandra Trizuljaka Klement (na snímke) . Najprv nás zaviedol k fotografii sklenej plastiky Krista s názvom Vzkriesenie, realizovanej v kostole v Zelenči.
"Plastika vznikla v roku 1972. V ten istý rok bol otec pre svoje náboženské presvedčenie donútený odísť z VŠVU, kde učil a zostal prakticky bez práce," vysvetľuje. Osud Alexandra Trizuljaka poznačil aj osudy synov. Najstaršieho Mareka neprijali na VŠVU, hoci prijímacie pohovory skončil na prvom mieste a opakoval ich ešte trikrát. Napokon vyštudoval na pražskej AVU.
"Ako študenti sme si s bratom vysnívali, že budeme mať sklársku pec a robiť zo skla, to sme totiž študovali na stredných školách. Marek však nakoniec vyštudoval ešte maľbu a ja architektúru, obaja v Čechách, v Bratislave nás neprijali." Hoci sa cesty bratov rozišli, v 90-tych rokoch sa opäť naskytla možnosť spolupráce vo voľnej tvorbe.
Prvou spoločnou realizáciou bol kostol v Miloslavove, ktorý Klement projektoval a Marek vytvoril sklenú vitráž Nové nebo - nová zem. Odvtedy sa spoločné realizácie znásobili a výstava v KFA Gallery na Karpatskej predstavuje výber z nich. "Myslím, že v mojej tvorbe stále cítiť vplyv otca, zvlášť v modelovaní architektúry," s určitou hrdosťou konštatuje syn sochára európskeho významu.
Ako Alexander Trizuljak niesol obdobie "nemilosti", obdobie normalizácie? "Ťažko. Ale zostal mu priestor pre sakrálnu tvorbu. Bolo zvláštne, že to komunisti tolerovali, aj keď otec mi hovoril, že každý jeho pohyb mali zmapovaný. Sledovali ho, ale tolerovali." Diela Alexandra Trizuljaka zo 70-tych a nasledujúcich rokov sú realizované v 26 kostoloch na Slovensku. "Akoby komunizmus u nás mal dve tváre. Na jednej strane normalizácia, na druhej strane mal každý funkcionár korene niekde v malej slovenskej dedinke a tam matku, ktorá chodila do kostola. Otec za túto tvorbu nebol nikdy perzekvovaný."
Prehliadka výstavy "Trizuljak sklo architektúra" vzbudzuje dojem, že je naozaj priestorom pre stretanie sa generácií prostredníctvom umenia. Slovami kurátorky Aleny Piatrovej: "Na začiatku bol sochár Alexander Trizuljak, ktorého talent a obdivuhodná umelecká invencia sa akoby inkarnovali do talentov jeho detí, z ktorých väčšina sa venuje umeleckej tvorbe. Dielo Mareka a Klementa je tak časťou pestrej mozaiky tohto umeleckého rodu."
Alexander Trizuljak (1921 - 1990) je predstaviteľom realistického a konštruktivistického sochárstva u nás v povojnovom období. Väčšinu života prežil a tvoril v Bratislave. Spolupracoval pri zakladaní Galérie mesta Bratislavy a VŠVU, kde do roku 1972 pôsobil ako pedagóg a odkiaľ bol pre svoje náboženské presvedčenie donútený odísť. V 60-tych rokoch realizoval významné monumentálne diela s úspešnou prezentáciou na významných svetových fórach (Sao Paolo, Benátky). V 70-tych rokoch sa venoval sakrálnej tvorbe. Bol otcom ôsmich detí, z ktorých viaceré našli uplatnenie v oblasti výtvarného umenia, odevnej tvorby, architektúry a fotografie.
Starí Bratislavčania sa možno s výčitkou dívajú na siluetu Slavína, ktorý sa mal stať novou dominantou mesta namiesto veže kostola na Kalvárii. Sochu vojaka na pylóne Slavína vytvoril Alexander Trizuljak. "Otec zo svojho kresťanského presvedčenia bojoval proti zbúraniu veže kostola a nemyslím si, že by ho niekto chcel znevážiť preto, že vytvoril túto sochu. Pre neho to bol pamätník pre šesťtisíc padlých hrdinov a jeho výtvarné i sochárske riešenie je odborníkmi hodnotené veľmi dobre," hovorí Klement Trizuljak.
Momentálne Trizuljakovci katalogizujú pomerne rozsiahle zachované dielo Alexandra Trizuljaka. Výsledkom "inventarizácie" je aj dar rodiny mestu - sochu Sediaca inštalovali nedávno v Horskom parku. Umiestnená je v najvyššom bode Horského parku nad Majakovského schodmi, neďaleko domu na Kalvárii, kde umelec žil a tvoril. FOTO SME - PAVOL FUNTÁL
V K. Gallery na Ventúrskej vystavuje momentálne svoje Obrázky, floráže a všeličo Gabriela Luptáková. Keramické plastiky, brošne, šperky a úžitkové objekty s veľkým dôrazom na detail sú nečakaným spojením legiend, prekvapení, ale aj obyčajných vecí. Osobný a premenlivý originálny prvok totiž býva často reálny nájdený predmet - kosť, kameň, úlomok starej keramiky alebo kúsok kovu. Sugestívna práca s tvarom, ukrytá v náznakoch, dodáva krehkým predmetom melanchóliu, ale aj grotesknosť či náznaky anekdoty. Zároveň pod názvom Klobúkoviny trvá v K. Gallery aj prezentácia ručne tvarovaných plstených klobúkov, ktoré vytvorila Joja Pavlíková. Obe výstavy trvajú do štvrtka 23. decembra, prístupné sú v každý pracovný deň od 13.00 do 18.00. (dot)
FOTO SME - MIROSLAVA CIBULKOVÁ
