Začiatkom novembra sa zdravotný stav starého pána rapídne zhoršil. Zuby, ktoré mu ešte zostali, škrípali, vŕzgali, odmietal jesť aj na drobno pokrájané kuracie mäso, ba ani špeciálne konzervy, ktoré mu posielala gazdova dcéra z Londýna, ho neoslovili: ovoňal, znechutene pokrútil fúzmi a odišiel na balkón. Ľahol si do hrantíka, v ktorom pôvodne pestovali muškáty, chvíľu si poležal, ale bolo mu zima - dlhé a horúce leto prešlo toho roku takmer bez prechodu, bez medziobdobia, ktorému sa kedysi hovorilo jeseň, rovno do zimy. Gazda so ženou sa napokon odhodlali k trestnému činu: odniesli starého pána k zverolekárovi. Vo veľkom zelenom cestovnom vaku. Starý pán sa prebral z letargie, protestoval, akoby vedel, že ten vak súvisí s jeho zhoršujúcim sa zdravotným stavom: mali ho na dovolenke na ostrove Korfu, opustili ho, zradili. Dcéra sa o neho starala, neodložili ho do žiadneho mačacieho hotela ani do úschovne batožín, ale boli preč dlho, dva týždne, a to mu možno zlomilo srdce. Po návrate z dovolenky sa s nimi odmietol rozprávať, odvracal hlavu, márne ho brali do náručia, bozkávali na čelo aj na fľakatý ňufáčik, škrabkali pod bradou aj za ušami - držal hladovku. Áno, najskôr si mysleli, že trucuje a na to si už za štrnásť rokov zvykli: vedeli, že časom im odpustí, lebo vie, že ho milujú, hoci sú iba ľudia a takým tvorom nehodno dôverovať. Doteraz im vždy odpustil, pravdupovediac, niekoľko ráz zachránil ich manželstvo a nemohol tušiť, že na tú dovolenku k moru sa po desiatich rokoch vybrali najmä kvôli nemu: zdalo sa im, že zásadné problémy možno vyriešiť iba opustením (dočasným) Slovenskej republiky. Gazdova žena si myslela, že gazda sa opäť zamiloval, lebo je v prechode a túži po mladuchách (najmenej o tridsať rokov mladších od gazdu) a ona mu nechce klásť prekážky: keď chce trtkať s Kačou, mladšou o tri roky od ich najmladšej dcéry, nech si trtká, ale kocúrika sa nevzdá. Na ostrove Korfu v Iónskom mori sa opäť pomerili - nebudú sa rozvádzať, lebo kocúrik má rád oboch a bolo by od nich zločinom, aby trpel len preto, že dvaja starí blázni sa nevedia dohodnúť, s kým bude bývať - to by nevyriešila ani sudkyňa Amy. Zatiahli zips na tom odpornom dovolenkovom vaku a spoločnými silami (každý držal v ruke jedno ucho, aby sa neskôr nemohli udávať a obviňovať), dokonali zločin.
Žena trpela, plakala celou cestou (trvalo to asi desať minút) ospravedlňovala sa, prosila o odpustenie, ale starý pán stíchol a bol ticho po celý čas krutého transportu - očividne rezignoval. Zverolekár skonštatoval: "Trpí, musím ho uspať a vytrhnúť dva zuby, možno mu to pomôže, koľko má rokov?"
Vysvetlili mu, že Lucinko je starý revolucionár a bojovník, dcéra ho priviezla z českej Dobrušky akurát 17. novembra v roku 1989.
"Má ešte iba štrnásť rokov," povedala žena, ale doktor ju opravil: "Je to už starý pán, v skutočnosti má už skoro sto rokov. 14 krát 7 rovná sa 98. Buďte radi, že sa dožil v zdraví takého požehnaného veku. Rozhodnite sa. Buď bude pomaly a bolestne umierať, alebo sa pokúsime..."
"O čo, o čo sa pokúsite?"
"Predĺžiť mu život o pár mesiacov, aj keď si myslím, že jeho čas sa už naplnil."
Žena sa opäť rozplakala a vybehla z operačnej sály. Gazdovi bolo tiež do plaču, ale zároveň sa hanbil: milióny ľudí zomierajú denne od hladu a oni sa správajú ako rozmaznaní hysterickí milionári, fuj, veď je to bohapusté rúhanie. "Urobte, čo musíte," povedal. "Urobím, ale upozorňujem vás, že sa z tej narkózy už možno nepreberie."
"Koľko to bude stáť?" spýtal sa gazda.
"920 korún s operáciou."
"Toľko pri sebe nemám, ale niekde zoženiem a zajtra vám ich prinesiem."
Kocúrik sa prebral z narkózy o päť hodín, gazda pri ňom sedel, prikrýval ho vlastnými flanelovými košeľami, púšťal mu gregoriánske chorály a kazety s anglickými lekciami: na staré kolená sa začal učiť cudzie jazyky, paranoik. Žena odišla na prechádzku k Malému Dunaju, nemohla sa na to pozerať: hľadala miesto, kde pochovajú starého pána.
* * *
Od mája bolo sucho a veľmi teplo, nerástli žiadne huby. Gazda sa vrátil koncom septembra z ostrova Korfu a naivne dúfal, že na jeseň konečne začne niečo rásť, ale rástol zrejme iba jeho vred na dvanástorníku, (každé ráno ho napínalo na vracanie) v lese bolo nasraté a jeseň vôbec neprišla. Lístie opadalo takmer z noci na ráno, aj sneh pokryl zem, aj mrzlo jednu noc a všetci ochoreli. Gazda si zapísal do denníka:
Nestíham, nestíham. Zostarol som skôr, ako som stihol dospieť. Som už dedo a ešte som nestihol byť otcom. Desí ma tá priepasť, čierna diera, tajná jama starých rodičov, ten časopriestor medzi nezrelosťou a smrťou, ten dôležitý, možno najdôležitejší okamih, ktorý som nestihol prežiť - žil som, alebo som iba vegetoval?
Možno preto tak visím na svojom kocúrovi, to, čo som nevedel dať svojim deťom, lebo som ešte nebol zrelý...
Horribile dictu - je hrozné už aj priznať si to, ale je priam nemožné vysloviť, povedať: Pane, zhrešil som, ale nič neľutujem. Kajám sa, ale nič neľutujem. Pokánie bez ľútosti? Conditio sine qua non - ľútosť, to je nevyhnutná podmienka, počuje odpoveď. Ďalej sa nedostal, lebo počítač menil typy písma, odmietol bodkočiarky, akoby načisto stratil rozum. Ukázalo sa, že ho naozaj stratil. Aj s 500 stranami románu, na ktorom gazda pracoval už štyri roky. Žena odniesla rozum do opravovne počítačov, ale tam jej povedali, že na mozgy takých dinosaurov už ťažko zoženú aj náhradné súčiastky, ale pokúsia sa, lebo gazdove zápisky ich vždy dobre pobavia...
A starému pánovi už ani piť nechutilo. Ďasná mal boľavé, zapálené, nahnisané, napriek tomu, že gazda so ženou zohnali peniaze a platili doktorovi injekcie s antibiotikami aj s nejakým povzbudením - bola toho plná striekačka a keď doktor tlačil jej náplň (bola žltej farby) do šije starého pána, žena ušla a gazda by bol najradšej niekoho zabil - sám seba. Aj on sa cítil zle - priam nahovno. Z nosa sa mu valil sopeľ, z očú slzy, kašľal, kýchal, boleli ho všetky kĺby, kosti ako polámané, ale horúčku teplomer neukázal, ako obyčajne. 36,8 - ani len zvýšenú teplotu nemal - podľa teplomera. Ale bol rozpálený zvnútra, páľavu cítil najmä v očiach. Už dlhé roky cítil odpor k čítaniu tzv. beletrie, preto opäť, tak ako vždy v krízových situáciách, naslepo siahol do knižnice za chrbtom, do regálu s knižkami Ruda Slobodu - ako keď Pierre Bezuchov otváral naslepo Bibliu - tentoraz vysal z knižnice Krv a Jeseň.
* * *
Od svojho krstu pred deviatimi rokmi - dva dni po svojich 48 narodeninách, keď uveril, že Ježiš zobral na kríži na seba všetky jeho hriechy, neprávosti, bolesti i choroby, nebol gazda u lekára. Už ani nevedel, kde sú jeho zdravotné karty a záznamy. Každé ráno hneď po zobudení, okolo piatej začínal deň modlitbou, slovami z 1. listu apoštola Pavla Solúnčanom: "Radujem sa a za všetko ďakujem, lebo to je vôľa Božia pre mňa v Ježišovi Kristovi".
Tento citát mal gazda na očiach ustavične: bol nalepený na čele jeho starovekého počítača s T-602. Pred nejakými tromi rokmi mu ho darovala ako samolepku (nie počítač, len citát) mladá pekná dievčina na bohoslužbách vo veľkej posluchárni fakulty hovoriac: "Som tu prvý a posledný raz, študujem na vysokej škole v Banskej Bystrici, ale musela som prísť sem do Bratislavy a dať vám tieto slová povzbudenia. Nezabudnite na to, že Boh vždy plní svoje zasľúbenia, keď vám bude najhoršie a nebudete sa môcť ani modliť, prečítajte si zasľúbenia zo svojho denníka." Odvtedy ju gazda nevidel, ale nepochyboval o tom, že ju priviedol sám Duch svätý, aby mu dodal odvahy, trpezlivosti, vytrvalosti, lebo dobre poznal jeho sklony k reptaniu pre maličkosti. Napríklad: gazda frflal aj vtedy, keď nemal na cigarety a na tri pivá a musel kradnúť peniaze manželke ba i staršej dcére, ktorá zarába ešte menej ako on. Pravdaže, cítil pri tom nesmierne ponižujúce a zahanbujúce výčitky svedomia, robil úprimné pokánie, prosil o odpustenie, oslobodenie a premenu, ale fajčiť neprestal. Ba aj na tie tri pivá každý deň niekde zohnal peniaze: ak nie v ženinej peňaženke, požičal si od kamarátov. Nečudo, že v takomto stave duše sa hanbil chodiť medzi bratov a sestry na nedeľné zhromaždenia: boli presvedčení, že znovuzrodený kresťan musí byť nefajčiar a abstinent a rozhodne nesmie kradnúť peniaze na alkohol z manželkinej, tobôž nie dcérinej peňaženky. Samozrejme, mali pravdu, súhlasil s ich názorom, preto sa cítil čoraz menejcennejší, nehodný lásky Božej a hoci veril, že Boh miluje aj fajčiarov, alkoholikov, ba i zlodejov, bezdomovcov a homosexuálov, časom absentoval na nedeľných zhromaždeniach čoraz častejšie, ale nestal sa odpadlíkom. Modlil sa viac ako iní, celé hodiny - aj v cudzích jazykoch - a veril, že Boh ho neodvrhol, že ho miluje takého, aký je, hoci z nejakej, pre gazdu nepochopiteľnej príčiny nezasiahne radikálne a neurobí z neho abstinenta a nefajčiara. Veril, že vlastne už nefajčí ani nepije, lebo vo chvíli, keď sa týchto necností dobrovoľne vzdal, Otec ho oslobodil a v duchovnej oblasti je to už hotová vec: možno ho Otec týmto ostňom - ako svätého Pavla - ochraňuje pred pýchou a predčasným verejným vystúpením, lebo ľud na to ešte nie je pripravený, napokon, aj Mojžiš musel po svojom prvom verejnom vystúpení odísť na púšť medzi Midjancov na celých štyridsať rokov a ešte aj potom boli problémy - nie so starým 80-ročným Mojžišom, ale s ľudom.
* * *
Za dobrých čias gazda nechal kocúrika aj dve hodiny kontrolovať rajón - starý pán Lucifer mal poznačené všetky autá parkujúce pred panelákom, cítil sa ako majiteľ parkoviska, strážca dobrých mravov. Odkedy ho musel dať gazda vykastrovať, nedovolil Lucino žiadnym túlavým mačkám a kocúrom, aby sa párili pred ich barakom. Aj psy ho rešpektovali - zavrčal, vyceril zuby, vystrčil pazúry a ak sa náhodou pes nezľakol, kocúrik svižne vyliezol na strom a dovtedy sa posmieval hlúpemu psovi, kým gazda neprečítal všetky noviny, nezišiel dolu zo šiesteho poschodia, a nezazvonil kľúčmi. Zvuk zvoniacich kľúčov odplašil aj toho najagresívnejšieho psa - ako keby si aj ony pamätali na štrnganie kľúčov v dňoch "nežnej revolúcie". Kocúrik bol populárny a obľúbený, najmä malí Cigánikovia si ho vážili: "Ujo, to je mladý tiger, čo?" pýtali sa úctivo a zďaleka ho obchádzali. "Je, je to tiger," prikývol gazda, "stráži aj našu pivnicu." "Vieme, do toho vchodu nás nikto nedostane. Ani za boha."
Dnes mal však gazda nedobrú predtuchu. Noviny iba zbežne prelistoval a keď videl fotografiu Nemcov, ktorí pozorovali aj doma erupcie na Slnku a dočítal sa, že vedci zdokumentovali vôbec najväčšiu slnečnú erupciu, hoci sa domnievali, že slnečná aktivita sa už stíšila, ale ako zvyčajne sa mýlili a terajší výboj sa úplne vymkol doterajším meradlám a podľa vedcov mohol dosiahnuť silu "dosť cez X20" zatiaľ čo rekord dosiaľ držali erupcie z 2. apríla 2001 a zo 16. augusta 1989... gazdovi nebolo viac treba. Vedel si dať dohromady, koľko je dva a dva: v roku 2001 zaútočili fanatickí samovrahovi na dvojičky a v roku 1989 sa rozpadlo jedno z diablových impérií, ale, čo je horšie, toto je oveľa väčšia polárna žiara ako bola tá z roku 1938 a o rok sa začala 2. svetová vojna. Znamenia na Slnku, na Mesiaci (o dva dni malo byť úplné zatmenie a Mars bol ešte vždy najbližšie k Zemi) boli jednoznačné. A keď sa dočítal, že sa blíži aj 65. výročie Krištáľovej noci, ktorá bola predzvesťou holokaustu, posadol ho amok a žiaľ a strach, nie, nie strach, ale nemotivovaná úzkosť. Uvedomil si, že tento rok, v marci 2003 Američania zaútočili na Irak a tým sa naplnilo proroctvo zo Zjavenia 9,13-15: "Zatrúbil šiesty anjel a od štyroch rohov zlatého oltára pred Bohom počul som hlas hovoriaci šiestemu anjelovi s trúbou: Rozviaž štyroch anjelov zviazaných pri veľkej rieke Eufrates! A boli rozviazaní tí štyria anjeli, pripravení na túto hodinu, deň, mesiac a rok, aby pobili tretinu ľudí..."
Gazda sa rozbehol dolu schodmi, ani na výťah nepočkal. Na každom schode sa modlil úryvky zo žalmu 91: "Lebo on vytrhne nás z pasce lovca, od zhubného moru, peruťou svojou prikryje nás a nájdeme útočište pod jeho krídlami, nočného postrachu nemusíš sa báť, (teraz sa modlil špeciálne za starého pána) ani strely, ktorá lieta vo dne, ani moru, čo sa vlečie v mrákote, ani nákazy, čo napoludnie pustoší. Nech ich padne tisíc po tvojom boku a desaťtisíc po tvojej pravici, k tebe sa to nepriblíži... nič zlého sa ti neprihodí, ani rana sa nepriblíži k tvojmu stanu. Lebo o tebe dá príkaz svojim anjelom, aby ťa strážili na všetkých tvojich cestách. Na rukách ponesú ťa, aby si si ani nohu neurazil o kameň. Po levoch a zmijach budeš kráčať, pošliapeš levíča i draka, (a gazda dodal z Lukáša:) hada i škorpióna a nič zlého sa ti neprihodí, lebo ten Zlý sa ťa nesmie ani dotknúť..."
* * *
Odomkol dvere a zazvonil kľúčmi...
Vonku bola ešte stále tá odporná jesenná tma, studená a sychravá. Zhlboka sa nadýchol a tá nečistá tma mu prenikla nosnými dierkami až do špiku kostí, aj mozog mu ustrnul, zmeravel od neopísateľného pocitu hrôzy a úzkosti. Necítil vo vzduchu chlácholivú vôňu vlhkého opadaného jesenného lístia: cítil pach krvi. Krv? - pomyslel si začudovane, ako môžem cítiť krv, keď sa mi z nosa valí iba sopeľ. Svetlo na chodbe zhaslo a vonku bola stále tma, akoby sa už nikdy nemalo rozvidnieť. Stlačil vypínač (alebo to bol zapínač?) a dnu sa opäť rozsvietilo. O desať dní, 17. novembra bude mať starý pán 98 rokov, veď je to aj v kalendári: štátny sviatok. Utrel si ľavou rukou sopeľ a stále vyzváňal kľúčmi, ktoré kŕčovito zvieral v pravej dlani.
Ani ho neprekvapilo, že ten teplý pramienok, ktorý vyvieral z jeho nosa, nebol sopeľ, ale krv.
Cyklus Poviedka na piatok pripravuje © Literárna a kultúrna agentúra LCA.
Archív predchádzajúcich poviedok nájdete na http://knihy.sme.sk/poviedka
