SME
Pondelok, 30. november, 2020 | Meniny má Ondrej, AndrejKrížovkyKrížovky

Daša Čejková: Inkognito

Ušiel sa im stolík pri dverách. Posledné dve voľné stoličky.

"Darmo, je to tu vychytené. Bez rezervácie sa sem ani neoplatí chodiť," ospravedlňujúco povie Marica. Dúfala, že pozvaním na obed si Huberta udobrí, zaženie napätie, ktoré medzi nimi už dlhší čas vládne. Aj keď sama ani len netuší, prečo sa k nej takto správa.

Kým čakajú na jedlo, Hubertovi asi päťkrát ktosi zhodí kabát, niekoľkokrát do neho drgne obsluhujúci čašník a prievan im pri každom pohybe dverí odfúkne jedálne lístky. Hubert už nedokáže byť ani nervózny. Odovzdane sedí, vykladajúc si pasians z papierových pivných tácničiek.

"Išla by som niekam na dovolenku. Len ty a ja," zasníva sa Marica.

"Sedeli by sme pod palmami, popíjali drinky," pokračuje, "a po nociach by sme sa milovali. Len ty a ja. Možno by si opäť začal písať."

Hubert na ňu konečne pozrie. Mal by som jej to povedať, pomyslí si. Vždy túžil po tom, aby žil statočne a čestne. Ži tak, aby si sa za svoj život nemusel hanbiť, poučil ho otec pred dobrovoľným odchodom do protialkoholickej liečebne. Vtedy ešte ani jeden z nich netušil, že sú to slová testamentu. Otec sa po mesiaci pravidelných ranných rozcvičiek, studených škótskych strekov a niekoľkých dôverných rozhovorov s psychológom napokon obesil na opasku erárneho županu. Radšej volil smrť, akoby mal svet zaplavovať malými hlinenými figúrkami. Vyrábali ich v chránených dielňach a predávali na rôznych trhoch. Najžiadanejším artiklom boli tučniaky. Mali ľudské oči a ľudské ručičky, v nich ceduľu. Stálo na nej: Ľúbim ťa. Alebo: Nepi už, Odpusť mi, Vynaliezavému kocúrikovi, Hriešnej kráske, Usilovnej včielke, Drahému Dunčovi. Vymyslieť mohli hocičo, prirodzene, okrem oplzlostí.

S otcovou poslednou vôľou sa Hubert úplne stotožnil. Odkedy si pamätá, vždy chcel byť čestný a skromný. Keď pominulo detstvo a s ním nástrahy samosprávy žiackej knižky, roztĺkania okien protivnej domovníčky či špehovania spolužiačok na záchode, túžba nadobudla ďalší rozmer. Hubert v sebe objavil nutkanie písať. S vervou sa pustil do tvorenia básní, poviedok, esejí, noviel i románov. Nie preto, aby bol slávny a aby ľudia na neho verejne ukazovali prstom. Chcel prezentovať svoj talent. Ako sa hovorí, vrátiť Bohu investície.

"Nebesá ťa obdarili. A tvoji rodičia tiež. Odvážni, dali ti meno, ktoré už na prvé počutie evokuje umelca," povedal mu raz pri víne významný slovenský prozaik. Sedeli v Klube spisovateľov a vzduchom sa niesla dráždivá vôňa oškvarkových pagáčikov. Prebíjala aj parfum prsnatej čašníčky, ktorá dôstojne, ako materská loď, premávala v úzkej uličke medzi stolíkmi a barovým pultom.

"Len píš ďalej, Hubert," pokračoval literát a položil dlaň na elévovo stehno. "Hubert Juriga. Krásne meno," zahľadel sa mu hlboko do očí.

"Tie poviedky majú naozaj čosi do seba. Treba popracovať, potom to bude ono, uvidíš," potľapkal ho napokon bodro po pleci a nechal si zaplatiť ďalší liter vína. Viac nechcel.

A Hubert pracoval. Písal. Kvôli naplneniu sna sa vzdal pevného pracovného času a pravidelného platu. A kvôli snu vybočil z cesty počestného občana, vyšliapavajúc si niekoľko skratiek. Občas, keď unikal od jednej zo svojich mileniek, viedli cez starostlivo pokosený trávnik a záhony margariet, o ktoré sa starala lámkou pokrútená penzistka. Bol mladý, ženám sa páčil, najmä tým starším. V tom čase zbožňoval Stendhala a jeho romantických hrdinov. Chcel byť ako oni. Ale len do chvíle, keď nad ním ako búrkový mrak odvisla plánovaná pomsta manžela jednej z jeho klientiek. Stendhalove knihy ponúkol najbližšiemu antikvariátu a odsťahoval sa.

Na niekoľko ďalších mesiacov sa zabarikádoval v byte a písal. Podľa vzoru Balzaca vypil liter kávy denne a zadĺžil sa po uši. Keď už nenašiel nikoho, kto by mu požičal aspoň na tú kávu, začal roznášať noviny. Nezabralo to veľa času a na čerstvom vzduchu si dobre prevetral hlavu. Kráčal po tichých ranných uliciach, inšpirácie sa na neho vešali, nestačil ich oberať a vkladať do zápisníka na červenej šnúrke, zavesenej okolo krku. K vyššej výkonnosti svojou dávkou prispieval aj pravidelný prísun adrenalínu. Zbohatlícke latifundie a honosné stavby v tejto štvrti strážili krvilačné psie beštie. Striehli takmer za každou bránou a niektorým sa podarilo občas podhrabať plot.

Hubert denne hľadal svoj osobitý štýl. Opustil Balzaca, zaľúbil sa do Hemingwaya. A tak ako on, chcel sa stať poľovníkom. Na začiatok zašiel do zoo. S prižmúrenými očami, zaliaty poslednými hrejivými lúčmi tohoročnej jesene, stál pri klietke s leopardom a predstavoval si, ako ho skolí. Šelma zazívala, vyvalila sa pred ním na chrbát a v očakávaní sa zahľadela na Huberta. V tých zvieracích očiach bolo toľko túžby po škrabkaní a hladkaní, že mladý muž s hanbou odvrátil zrak a rozbehol sa k východu.

Do zoo viac nešiel, zato si pri ďalšej výplate nakúpil tucet červených košieľ z jemného barchetu a Hemingwaya vymenil za Párala. Ďalší jeho vývoj neochvejne smeroval k feminizmu. Prelúskal všetku dostupnú tvorbu Jongovej, odišiel na juh Francúzska, aby sa nadýchal rovnakého vzduchu ako Colette. Sedával pri rieke, kde hľadal pravdu Virginie Woolfovej. Zháčil sa až na ceste do Ameriky, kam emigrovala Hercíková. Sedel v lietadle, keď mu náhla myšlienka uštedrila úder do žalúdka. A odrazu nevedel s istotou definovať, po čom vlastne túži. Je to dosiahnutie harmónie jin-jang, alebo zmena sexuálnej orientácie? Po tridsiatke sa to vraj zvykne lámať. Cez uličku sa k nemu blížil servírovací stolík a letuška Marica Kvietiková. Vtedy ešte netušil, ako sa volá, videl len to, že má nádherné veľké oči.

Spočiatku Maricu vášnivo miloval. Bola spasiteľkou, dôkazom jeho prirodzeného smerovania. Nasťahoval si ju do bytu, kam sa odvtedy s radosťou vracal. Prestal sledovať večerné správy a záznamy opier zo SND (ženské soprány driapali Maricine citlivé bubienky). Nejedol cesnak, cibuľu a pravidelne si umýval uši. Keď prvotné nadšenie mala vystriedať rutina, stalo sa to, po čom Hubert dávno túžil. Dokončil svoj prvý román.

"Je to nádherné," zašepkala Marica, pohladkala poslednú stranu jeho veľdiela a poutierala si oči utierkou na riad.

Famozne , písala vydavateľka, ktorej Hubert dielo zaslal, predpokladam ze Bela Tesakova je vas umelecky pseudonym rada by som vas spoznala osobne urcite sa na niecom dohodneme , stálo v maili, tesne nad elektronickým podpisom šéfredaktorky.

A vtedy Hubert dostal nápad.

Prezentácia jeho prvotiny mala byť noblesná. Vydavateľstvo síce takmer na poslednú chvíľu zrušilo rezerváciu v Marold's, najdrahšom bratislavskom hoteli, ale napokon sa ukázalo, že kaviareň Domenico je oveľa vhodnejšia. Bohémskejšia. Kamery troch televíznych štábov a mikrofón verejnoprávneho Slovenského rozhlasu v priamom prenose sledovali vystúpenie mladej, nádejnej spisovateľky. Áno, spisovateľky. Hubert vložil celý svoj profesionálny osud do rúk Marice.

"Je to znak spriaznenosti duší," presviedčal ju, "ty si ja a ja som ty." Ty si ja a ja som ty, zapípala esemeska v mobile a Marica si ju čítala, kráčajúc na vyvýšené pódium zaliate svetlom reflektorov. Spokojný Hubert si úspech vychutnával v hľadisku. Skromný, nenápadný, zaštítený davom, ktorý skandoval meno novej nádeje slovenskej literatúry. Marica bola úžasná. Hubert stavil na jej vrodenú ctižiadostivosť a reprezentatívny vzhľad. Pri odpovediach na otázky bola decentne plytká a povrchne komunikatívna. Žiadne zbytočné filozofovanie, mentorovanie, žiadne zauzlené klbká zmätených myšlienok. Šéfredaktorka ju pred celým svetom vyobjímala a vybozkávala ako vlastnú dcéru. Zmluva na ďalších deväť pokračovaní Kvetov samoty ležala v zamatovo nachových doskách na mahagónovom stole a čakala na spečatenie podpisom.

Hubert sa spočiatku skutočne zabával. Dá sa povedať, že dvadsaťštyri hodín v kuse. Život bol krásny, snaživá Marica presvedčivá, opojné múzy naklonené. Vybozkávaný a zahalený do ich vlasov, voňali mliekom ako novorodenec, už opäť každé ráno pred piatou vybiehal do distribúcie tlače, novinami a časopismi nadžgal starú poštársku tašku s popraskanou kožou a hor sa, bojovať so psiskami. V tú jar boli diví, akoby ich pohrýzla besná líška. S penou na papuli vyskakovali spoza plotov na Údolnej, v slepej zúrivosti narážali hlavami do brán na Radvanskej, Jančovej či Vetvovej. Pri Bôriku sa sformovala ilegálna svorka. Na čele s francúzskym buldočkom Bulom, ktorý síce mal urodzenejší pôvod ako všetci jeho podriadení aj so štvancom Hubertom dokopy, ibaže pochádzal z bytovky. A to ho ako dominantného samca riadne štvalo. Svaly sa mu chveli vzrušením, keď rozkročený uprostred cesty čakal na svoju obeť. Hubert sa blížil k odbočke vedúcej k hotelu na Bôriku a už z diaľky videl Bulovo zavalité tmavé telo. Vzdialenosť medzi nimi sa dramaticky skracovala a v kríkoch akoby ktosi kvílivo zatiahol na ústnej harmonike. Svorka vyčkávala obďaleč. Keď sa Hubert priblížil na tri metre, Bulo astmaticky zachrčal. Bol to povel. Pre svorku, aby zaútočila, pre Huberta, aby odhodil zvyšné noviny pod vysoký smrek a pustil sa na útek...

Z myšlienok ho vytrhne jedálny lístok, ktorý mu prefrčí popod nos a pristane pri barovom pulte. Marica je taká posadnutá svojou porciou jedla, že to vôbec nezaregistruje. Labužnícky vychutnáva krvavé kúsky bifteku a zapíja ich ťažkým portským. Víno balamutí mozog a hucká driemucu migrénu v Hubertovej hlave. Odrazu si prichodí ako starý kmeť. Ako posledný žijúci pamätník doby, keď existovali ľudia a nie iba väčšinová mienka, väčšinový vkus. Za jeho mladých čias veru redaktorky ženských časopisov nepotrebovali verejne rozpitvávať svoju prvú menštruáciu a seboreu, len aby sa prebojovali medzi smotánku.

Všetci blízki mi pomreli a nechali ma napospas čudnej dobe, uvažuje Hubert. Kedy som vlastne dospel k tomuto poznaniu? Kdesi na rozhraní posledných stránok deviateho dielu Kvetov samoty a úmorných letných horúčav, keď sa ani psom nechcelo z domu. Múzy náhle páchli ako kvasená kapusta a lascívne sa lepili na telo. Čo som mal robiť, musel som ich zahnať.

Keď prestal písať, Marica spočiatku trpezlivo vyčkávala. Prešiel týždeň, prišla jeseň. Nebolo dňa, aby nezazvonil telefón a aby Marica z akejsi zvláštnej ohľaduplnosti dlaňou nezakrývala slúchadlo, rapkajúc doň siahodlhé súvetia. A potom ju raz v stredu našiel sedieť za počítačom. Pátrala po gombíku, ktorý by stroj uviedol do chodu. Postupne zvládla nielen ťukanie do klávesnice a korektné vypínanie, ale prekukla aj väčšinu zákerností, ktorými svojich zákazníkov zásobuje firma Microsoft. Desiatu časť Kvetov samoty napísala sama.

Teraz tu sedí pred ním, nakŕmená surovým mäsom. Sebavedome kývne na čašníka, koketuje hádam aj s účtom, skrývajúcim sa pod naškrobeným obrúskom. Bol to Hubert, kto ju stvoril, vdýchol jej nesmrteľnú dušu umelca, ovenčil ju aurou výnimočnosti, voviedol ju do vyššej spoločnosti. A zatiaľ čo on tu teraz stojí pri dverách ako trpák, ako vešiak na jej kabát, kufrík a kabelku, pani spisovateľka s očarujúcim úsmevom píše venovanie do pamätníčka, ktorý pred ňu s rumencom na lícach položila toaletárka.

Naozaj by som jej to mal povedať, pomyslí si opäť Hubert, vychádzajúc z reštaurácie. Nadýchne sa, z prílevu čerstvého vzduchu chce nabrať energiu, ale vzápätí sa rozkašle. Zabudol, že na Štúrovej práve vrcholí špička. Kým utíši úporné kašľanie, Marica sa stráca v hŕstke skandujúcich fanúšičiek. Žmurkajú objektívy fotoaparátov, cvakajú spúšte.

Takto to s menšími zmenami pokračuje až do večera. Keď si pred deviatou Marica v kuchyni varí kávu, Hubert sa odhodlá.

"Minuli sa mi cigarety, zbehnem do večierky," vyhŕkne a zabuchne za sebou dvere. Beží dole po schodoch a až na ulici si náhle uvedomí, že nefajčí a nikdy to ani neskúšal. Rozpačito si vloží ruky do vreciek nohavíc a váhavo sa pohne vpred. Nekráča dlho, upúta ho hneď prvý vysvietený výklad. Mäkké zlatisté svetlo dopadá na kožené psie obojky, tkané farebné postroje, prútený kôš s károvanou dekou, zmes pískajúcich hračiek a farebných kostí. Náhly príval nežnosti, zmiešanej so zvláštnou melanchóliou zovrie Hubertovu hruď a po tvári mu stečú prvé pramienky sĺz. Rozostria okolitý svet, Hubert však odhodlane vyráža vpred. Cestu pozná spamäti.

Ráno je svieže. Ešte pred svitaním ho vyumývala hmla, takže obraz a zvuk sa nesú povetrím, akoby ich vysielali z tých najdokonalejších nebeských satelitov. Externý pracovník Ústavu zoológie SAV, RNDr. Tomáš Hamerlik, vo svojej útulnej kancelárii práve vstáva od prvej šálky wulungu, keď jeho senzibilné ucho zachytí zvláštny zvuk. Okamžite spozornie, podíde k oknu, otvorí ho.... opäť jedno zavytie. A potom ďalšie a ďalšie. Ťahajú sa v nárazových vlnách kdesi od Bôrika, pokračujú dolu Pražskou, po Štefánikovej až na Mierové námestie. Tam sa prudko stočia nadol, aby narazili na presklený výklad Caffé Vienna, kde Marica práve do diktafónu rozpráva o svojej novej pentalógii Psia koža . Bude to trhák.

Cyklus Poviedka na piatok pripravuje © Literárna a kultúrna agentúra LCA.

Archív predchádzajúcich poviedok nájdete na http://knihy.sme.sk/poviedka

Autorka poviedky Daša Čejková sa narodila 8. mája 1966 v Bratislave, odvlani žije so svojou rodinou v Stupave. V roku 2003 získala prémiu v literárnej súťaži POVIEDKA. Debutovala na jeseň tohto roku novelou Manželka .

Autor ilustrácie Jozef Šramka sa narodil 30. septembra 1957 v Bratislave. V rokoch 1979 - 1985 študoval na oddelení sochárstva na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave. Odvtedy sa venuje voľnej tvorbe. Svoje obrazy v súčasnosti vystavuje v Galérii Linea na Drieňovej 34 v Bratislave, názov výstavy je No a čo!

Skryť Vypnúť reklamu

Najčítanejšie na SME Bratislava

Inzercia - Tlačové správy

  1. Máte problémy s trávením? Známy gastroenterológ radí ako na ne
  2. Budíte sa počas spánku? Toto sú hlavné príčiny
  3. Nástrahy online vyučovania, o ktorých sa nehovorí
  4. Vyšperkujte Vianoce - tipy na vianočné darčeky
  5. Manažér, Redaktor, Psychológ či Vedec? MY sme READY – a TY?
  6. Slovensko spoznalo najlepšie farmy minulého roka
  7. Štúdium ekológie, dizajnu či tech-inovácií je životný štýl
  8. Zodpovedné podnikanie je témou aj pre slovenské spoločnosti
  9. Maturuješ? Vyber si oblasť uplatnenia a študuj čo ťa baví!
  10. Zdravé varenie: zábava pre celú rodinu
  1. Ako inovácie menia naše návyky? Čo už dnes môžete robiť inak
  2. Máte problémy s trávením? Známy gastroenterológ radí ako na ne
  3. Zdravé varenie: zábava pre celú rodinu
  4. Venujte na Vianoce darček plný informácií
  5. Darček? Špičková autonavigácie Mio Spirit 8670 Full EÚ Lifetime!
  6. Pomôžte ľuďom v núdzi v najväčšej potravinovej zbierke v Tescu
  7. Aké sú dopady pandémie na financie ľudí?
  8. Účastníci charitatívneho behu No Finish Line nabehali 26 007 km
  9. Porsche Unseen: Tajné projekty dizajnérskej kuchyne, časť druhá
  10. Slnko a teplo aj cez sviatky: Do Egypta sa vracajú dovolenkári
  1. Slovenská firma reformuje tradičné multimiliardové odvetvie 32 398
  2. Kaufland na Slovensku testoval novinku, ktorú zavádza v Európe 16 632
  3. Budíte sa počas spánku? Toto sú hlavné príčiny 14 794
  4. Slnko a teplo aj cez sviatky: Do Egypta sa vracajú dovolenkári 13 076
  5. Predplatená telefónna karta s kreditom 10 € v denníku SME 9 777
  6. Mercedes-Benz opäť nadizajnoval budúcnosť 9 181
  7. Aká je chémia vôní 8 914
  8. Novodobý slovenský Baťa. Zamestnancom stavia domy 8 526
  9. Viete, aká je skutočná cena smartfónu? Číslo vás prekvapí 8 370
  10. Bývanie v meste predlžuje život 8 020
Skryť Vypnúť reklamu
Skryť Vypnúť reklamu