Ľudia veľmi slušne platia za minulosť. A ja im ju predávam.
Máte o nej istotu, keď sa pozeráte do tvárí tých, čo tu boli pred vami, nech sú spomienky na nich akékoľvek. Cítite, že naozaj existujete, že sedíte na vrchole pevnej pyramídy, do ktorého sa zbiehajú všetky možnosti a cesty. Nič vám nebráni o nich porozprávať, čo len chcete, ale keď ich nemôžete ukázať na fotografii, je to, akoby vôbec neexistovali.
Prichádzajú za mnou muži v oblekoch, zarastení čudáci, ženy z bohatých rodín, ktoré sa ešte včera vozili na rozbitom aute po otcovi... A ja im predstavujem ich predkov. Na objednávku dodávam chýbajúce fotografie do rodinných albumov. Znie to jednoducho, ale nie je to také ľahké. Po krátkom rozhovore si vypýtam fotografie členov rodiny. Potom sa začína moja práca.
Portréty musia zodpovedať obdobiu. Prvá cesta vedie vždy do antikvariátov. Staré fotografie tu majú po päť, desať korún. Môžete tu nájsť celé série postáv - to vtedy, keď niektorá rodina likviduje nič nehovoriace zábery vymretej vetvy - skončia tu ako anonymné tváre bez mena. A ja ich oprašujem a dávam im, hoci ich nositelia sú už väčšinou po smrti, nový život.
Jednotlivé znaky by mali približne súhlasiť. Oči objednávateľov sa musia objaviť aspoň u jedného zo starých rodičov, prípadne niekedy predtým. Črty tváre musia na seba plynulo nadväzovať po ženskej i mužskej línii. Robím si aj fotokópie z kníh, patinujem nové fotografie... Často inscenujem rôzne rodinné udalosti. Ochotní starci a stareny zo starobincov v divadelných kostýmoch patria medzi moje najvydarenejšie kúsky. Pamätáš sa na prastarého otca, ako sa vrátil z prvej svetovej? Bojoval na Piave a ešte dva mesiace po tom, ako prišiel domov, sa mu čkalo...!
Hoci to tak na prvý pohľad nevyzerá, je to aj práca plná zábavy. Prísne veriaca katolícka rodina s kolorovanou fotografiou mladého Brežneva v úlohe babkinho pomäteného brata, ktorý náhodne zmizol v ktorési letné popoludnie. Alebo Franz Kafka, asketická tvár s odstávajúcimi ušami ako dobrý strýko Albert - vieš, ten, mali s tetou Edeltrúdou zámok na kopci. Alebo Goebbels v úlohe židovského obchodníka či božská a zabudnutá Ava Gardner ako dedinské dievča na výročnom plese dobrovoľných hasičov.
D D D
Zákazníkov som zásadne prijímal sám, a teda aj v ten deň som osobne otvoril dvere mužovi v modrom obleku, ktorý sa veľmi ponáhľal.
"My sa poznáme," povedal namiesto predstavenia a podal mi spotenú ruku.
Zdvihol som obočie a prezeral som si ho.
"No... Bol som tu asi pred rokom, robili ste niečo pre mňa."
"Aha," neurčito som pripustil. Od istej chvíle som sa naučil tváre svojich zákazníkov zabúdať, aby ma neovplyvňovali pri práci. Riadil som sa výlučne fotografiami.
"Ide o Huga." Vybral z vrecka modrého saka zažltnutú rodinnú fotografiu a ďobol prstom do jej stredu. Ihneď som ju spoznal. Bola to pekná práca záhradná slávnosť v altánku, šesťdesiate roky. Mužov prst ukazoval na tvár mladého Hemingwaya. Prekopíroval som ju z jeho fotografiami bohato opatreného životopisu, ktorý vyšiel pred desiatimi rokmi vo Francúzsku.
"Áno?"
"Musíte ho odstrániť."
"Mhm. A dôvod?" Tu som porušil zásadné pravidlo: nikdy sa zákazníkov nepýtať na dôvody ich počínania, no hnala ma zvedavosť.
Muž v modrom obleku si vzdychol a zviezol sa do kresla, posadil som sa tiež.
"Pozrite, je to delikátna záležitosť... Hugo bol vždy čiernou ovcou rodiny. Boli časy, keď sme pred ním zamykali izby, aby všetko nepredal a nevrátili sme sa do prázdneho bytu. Všetko pomíňal v lacných bordeloch. Keď bol opitý a zdrogovaný, s obľubou tam nahý tancoval na stole, močil zákazníkom do pohárov a vyspevoval dlho do noci nejaké nechutné pesničky."
"Nevravte!"
"Lenže raz prišiel triezvy a umytý s kyticou kvetov a požiadal jednu z tých ženských o ruku. O štvrťhodinu tam bola sanitka a odviezli ho do blázinca. To bolo pred desiatimi rokmi. Odvtedy je pokoj. Lenže pred pár dňami moja matka našla album a v ňom aj túto fotku. Skoro dostala infarkt. Viete... U nás jeho meno vôbec nespomíname, a keď sa tomu už nedá vyhnúť, tvárime sa, že vôbec nikdy neexistoval. Som dôkladný človek, chcel som ho tam mať, ale..."
"Zaujímavé!"
"Dáte ho preč?"
"Urobím všetko, čo bude v mojich silách."
S tým sme sa rozišli.
D D D
Prešlo niekoľko dlhých týždňov, počas ktorých som sa venoval honosnému rodinnému albumu s koncepciou, ktorý zaznamenával významné udalosti v jednej starobylej nemeckej rodine. Zákazník žiadal dokonca snímky z devätnásteho storočia. Upozornil som ho na finančnú náročnosť projektu a z jeho zoznamu rodinných udalostí som mu vyčiarkol tie, ktoré sa odohrali ešte pred rokom 1839, pretože dejiny fotografie takýto luxus neumožňovali.
D D D
A potom niekto zazvonil pri dverách.
"My sa poznáme," ozval sa známy hlas.
Pripustil som to.
"Treba ešte niekoho odstrániť?"
Muž v modrom obleku bol zjavne vyčerpaný, kruhy pod očami mu vytvárali mierne nosferatuovské fluidum a jeho hlas nebol taký zvučný ako pri našom minulom stretnutí.
"Matka je na smrteľnej posteli."
"To je mi veľmi ľúto. Môžem pre vás niečo urobiť?"
"Áno," povedal tichým hlasom. "Nájdite Huga! Chce ho ešte posledný raz vidieť. Chce mu odpustiť."
"Ale..."
"Priveďte ho, určite to pre vás nebude problém!"
"Ale koho?"
"Toho muža na fotografii!"
D D D
Aby nevyšiel najavo môj trik s Hemingwayom, súhlasil som. Vydesene som po mužovom odchode siahol po kabáte a vyrazil do ulíc. Trvalo mi to celých desať dní, ale nakoniec som ho našiel v jednom zapadnutom bare na predmestí. Bol to povaľač a najprv vôbec nechápal, čo od neho vlastne chcem. Pri siedmom pive pochopil. Najmä keď som mu sľúbil niečo, čo, zdá sa, jemu veľmi chýbalo. Peniaze. Voňavé bankovky plné túžob a fantázie.
D D D
Čakali sme s Hugom v honosne zariadenej obývačke v starom dome, ktorý nepôsobil veľmi prívetivo. Okolo neho sa rozprestierala tmavá zarastená záhrada, ktorá do okien nepúšťala ani malý náznak slnečného svetla. V dome bolo ticho. Muž v modrom obleku, ktorý medzitým vymenil za zelený, nás tu zanechal samých napospas roztúženej bielej mačke a kvapkaniu vody, ktoré sa ozývalo odkiaľsi z kuchyne. Išiel pohľadať matku, ktorá vraj napriek chatrnému zdraviu ešte dokázala stáť na nohách.
Červený zamatový záves na druhom konci izby sa nečakane rozhrnul a muž k nám do obývačky vošiel sám. Vyzeralo to, že je nervózny. Roztržito podišiel k stolíku, na ktorom sa opálovo leskli rôzne fľaše, a nalial si do pohára koňak. Vypil ho naraz. Potom sa k nám obrátil.
"Nebudete tomu veriť, ale neviem ju nájsť!"
Postavil sa k oknu a chvíľu pozeral na ulicu, akoby o niečom rozmýšľal.
"Možno len niekam vybehla."
Z vrecka vytiahol fotografiu.
"Pôjdem jej naproti. Pozrite, nebola za mladi krásna?"
Pozeral som sa do krehkej tváre Audrey Hepburnovej z filmu Raňajky u Tiffanyho, zatiaľ čo jeho kroky potichu mizli na schodoch.
Vianočná
Heroinistky sú krásne. Nikdy sa do nich nesmieš zamilovať. To môže len starý. Vraví, že je to dobrá metóda, ako ich vyliečiť. Pozoruješ ich na tmavej chodbe. V ústach držia tenké cigarety a v tvári majú niečo asketické. Inokedy majsterky slovnej akrobacie, dnes si len niečo ticho šepkajú, akoby nechceli vyrušiť tichých samovrahov s čelami na chladnom skle. A zrazu sa jedna z nich zasmeje.
"Naozaj?"
Toto slovo sa rozbije ako tenké červené sklíčko o steny šerej chodby. Pripaľujú si cigarety čiernym ošúchaným zapaľovačom. Na rube má vyrytého anjela. Vlastne len jeho tenké obrysy. Ale je to anjel. Odchádzajú pomaly za spevom - to sa alkoholičky falošnými hlasmi pokúšajú spievať koledy. Tichá noc.
Všímaš si zapaľovač, ktorý zostal zabudnutý na doske okna, a berieš ho do rúk. Obzeráš si ho. Potom sa zľakneš, keď ti na plece dopadne ťažká ruka sestričky.
"Poďte k nám. Nestojte tu tak sám!"
Zvonček potichu cinká. Posadia ťa na stoličku vedľa dievčaťa, ktoré má alergiu na neexistujúce vône. Tak to aspoň tvrdí ona. Poznáš ju. Je celkom pekná. Podáva ti niečo zabalené v novinách. Rozbalíš to. Je to lyžička. Niekto ti šepká do ucha, že jej ju včera vyoperovali zo žalúdka. Je to pre teba pocta. Možno si aj trochu dojatý a na chvíľu nevieš, čo treba urobiť. Musíš jej tiež dať nejaký darček. Na chvíľu sa cítiš ako vtedy, keď si jedol tie lieky. Všetko vidíš ako v nasvietenom výklade. Každý detail je dôležitý, všetko je zaujímavé a správne umiestnené. Výklad je všade okolo teba, len ty si mimo. Len na teba nie je vidieť, lebo všetkých oslepuje svetlo. A vtedy dostaneš nápad. Roztváraš dlaň a ponúkaš jej zapaľovač. Zelené oči sa jej rozžiaria. Berie ho do rúk, škrtne ním a vyšľahne dlhý plameň, ktorý jej takmer oblizne vlasy. Mihotavý živý oheň zohrieva ruky, približuješ ich k nemu. Usmievaš sa.
Alkoholičky kvília koledy. Niekto práve zhodil stromček. S rachotom padá na zem. Všetci ho zachraňujú. Nadšenému dievčaťu obhoreli hrdzavé vlasy na čele.
"Ale, ale," hrozí prstom ošetrovateľ. Siaha po zapaľovači. Chce jej ho zobrať. Chvíľu sa oň naťahujú, až nakoniec spadne na dlážku. V chaose ho odkopne osamelo tancujúci alkoholik, potom jeho dráhu zmení tučná sestrička mocujúca sa so stromčekom, z ktorého opadáva rozbité sklo.
Zapaľovač doletí až k nohám jedného zo samovrahov, toho v nezmyselne červených papučiach. Narazí mu do jednej z nich. Ešte vo dverách si všímaš, že ho s neprítomným pohybom dvíha a vkladá si ho do vrecka, akoby to bolo posledné zabudnuté jablko v jesennej záhrade. Po chvíli sa odšuchce do svojej izby. On môže. Nechcú ho vyrušovať, aby sa vo svojej krehkosti nerozplynul. A veria, že vyskočiť z okna sa nedá dvakrát po sebe. Nikdy dvakrát nevyskočíš z toho istého okna! Je to ako jedenáste prikázanie.
Možno hľadá anjelov, ktorí sa tu zjavujú vždy len na Vianoce, podľa počasia. Niektorí majú zelenú, iní aj modrú priepustku. To podľa toho, či sa môžu pohybovať len po oddelení, alebo v celom areáli. Tí s modrou priepustkou zájdu aj do pavilónu, kde potichu umierajú odložení starci a stareny, ktorí ani nevedia, či je deň, alebo noc. Len pozerajú vytreštenými očami do tmy a pýtajú sa, kedy bude konečná, pretože na nej treba prestúpiť na trolejbus do Prievozu.
Samovrah v červených papučiach si sadne na posteľ vo svojej izbe a zapáli dve sviečky. Náhoda mu prihrala zapaľovač a teraz môže zasnene pozorovať knôt zvíjajúci sa v horúcom žltom pekle. Samovrah sa kníše dozadu a dopredu. Nikomu neprezradil, že dnes má narodeniny. Už sa mu aj začína snívať. Blúdi v snehových závejoch. Nie je mu zima - je predsa anjel. Niekto tu leží v snehu, je studený. Zvedavo si ho obzerá, pozerá mu do meravých modrých očí. Jeho úlohou je zobrať ho preč. Prehodí si ho cez plecia, a pretože má krídla, vznesie sa nad studenú krajinu. Ako stúpa hore, je mu čoraz teplejšie. Nádherne teplučko... Možno teplejšie, ako má byť. Niečo ho páli na nohách. Nie je toto náhodou Peklo? Zmenil sa na meteor? V príšernej horúčave padá naspäť dolu. Človek, ktorý zmrzol, sa mu vyšmykne a preberá sa ešte vo vzduchu. Potom obaja dopadnú na zem. Ani to necítil.
Otvára oči.
Celá izba je v plameňoch. S výkrikom otvára dvere a ženie sa preč. Ani nevie, či je to ešte sen. Horí mu župan.
Vidíš oheň, ktorý zachvátil pavilón za oknom. Všetci vzrušene pobehujú. Niekto v zmätku rozšliapol gitaru. Oheň žiari svojou náruživou červeňou do noci, zatiaľ čo v záhrade padajú čisté biele vločky a so sykotom sa topia v horúcej žiare.
Teplo prebralo muža v pyžame. Už takmer zapadol snehom. Vidíš ho, až keď sa dvíha a nechápavo pozerá, so smiešne zmrznutými vlasmi, na náhle sa topiaci sneh okolo neho. Zamrznutie je vraj veľmi príjemná smrť, hovorili to v nejakom filme. Včera mu primár povedal, že ho ráno pustia domov. V noci od vzrušenia takmer ani nespal, len rozmýšľal, ako sa mu odvďačí. Nadránom obehal všetky izby na oddelení a pri rannej vizite mu ako darček šťastne odovzdal veľkú bielu plachtu zviazanú do batoha. Zvonilo to v nej, akoby tam narážalo o seba niečo sklené. A naozaj... Batoh bol plný žiaroviek. Tie sa predsa vždy zídu, no nie? Tak zostal tu. Na smrť sklamaný.
Teraz sa nechápavo postavil a začal sa triasť od zimy v mokrej pyžame. Práve naňho hodili deku a vlečú ho dnu.
V pavilóne starcov jeden z nich stojí pri okne a pozerá do červených tancujúcich plameňov na druhej strane cesty. Jediný jeho problém je, že starý mozog, ktorý bude patológovi o pár dní neskôr pripomínať plesnivý vysušený orech, sa už pohybuje ďaleko za hranicami ľudskej reči. Kedysi, vo chvíľach jasnejšieho vedomia, starec ešte hovorieval: "Pán doktor, veď ma nechajte. Ja už to do toho konca dajako dospím..." Teraz už zvyčajne len mlčí. Vytratili sa všetky záhrady a zaváraniny, hrušky a jablká, sýty sypký syseľ, osýpky a syr, byť, bývať a bylina, ba aj umývadlo a myš, všetky tie vytia a vitia, rýľ, planúce moria a explodujúce hmloviny. Ale možno niečo niekde na samom kraji predsa len zostalo. Pretože, keď sa k nemu nakloníš - ak by si to naozaj urobil, zreteľne budeš počuť, ako fascinovane šepká: "Horí Rím!"
Stojíš na chodbe a pozeráš sa na všetkých, čo tu pobehujú okolo teba. Tak takto to teda vyzerá v mravenisku...! Sú Vianoce, uvedomuješ si, keď sa k tebe, bohvie odkiaľ, znovu prikotúľa čierny zapaľovač. Na rube má vyryté obrysy anjela.
Cyklus Poviedka na piatok pripravuje © Literárna a kultúrna agentúra LCA.
Archív predchádzajúcich poviedok nájdete na http://knihy.sme.sk/poviedka
