V septembri chodím do Tatier zbierať hríby. V Bratislave si kúpim lístok až celkom k chate. Mám tu dva týždne strechu nad hlavou, raňajky, obed, večeru a nocľah. Ľudia sa ma pred dovolenkou vypytujú, kam budem chodiť na výlety. No kam by som chodil, keď už som tam. Volá sa to Pekná Vyhliadka. Vždy sa teším, keď nahlasujem biletárke názov stanice. Na chate sa už kúri. Je to domov spisovateľov. Počas tvorivého pobytu nesedím nad zošitom zatvorený na izbe. Píšem úchytkom. Robím si poznámky medzi stromami, kochám sa stojac v machu, vyprávam si veršíky, čo sa mi preháňajú hlavou a večer alebo ráno ich prepisujem. Ak by som ich tvoril s nejakým vopred premysleným zámerom, dalo by sa povedať, že sú to krátke staromódne epigramy s prekvapivou mravoučnou pointou. Ich skrytým zmyslom je dobroprajne a bez naliehania nabádať človeka k správnym životným postojom. Napríklad:
Nekutri sa v brade.
Prihovor sa radšej žene mladej.
Mestská poézia je celkom iná. Pranierujem jej prostredníctvom uponáhľanosť, slepý stádovitý konzum a príslovečnú bezvýchodiskovosť meštiactva.
V obchodnom dome Tesco
o regál som si hlavu treskol.
Zajedám teraz depresiu treskou.
Alebo:
Ráno som v chvate schmatol bundu z vešiaka.
Ani som dnes nekakal.
Zrazu na izbe napíšem poviedku. Ak nenapíšem nič, mám aspoň viacej času na hríby.
Do lesa idem dvakrát za deň. Vždy prinesiem za košík alebo aspoň za pol košíka húb. Aj keď je sucho, aj keď je hocijako, vždy mám čo robiť, aby som ich spracoval. Raz, keď ich nebolo temer nikde, chodil som do brezín na kozáky. Brezy rastú tam, kde je vlhko a suchšie jesenné počasie kozákom len osoží. Ukladal som si ich do náruče ako raždie. Späť som šiel cez Starý Smokovec, lebo som si potreboval nakúpiť a doplniť pri prameni kyselky fľašu vody. Akási rekreantka chňapla po mojom košíku a namietala: "Ale veď nie sú."
Jano
Zvyčajne za deň naplním krájanými hubami dve sitá. Tie odnesiem do kotolne a vyložím ich hore na trubky. Do ďalšieho dňa, kým prídem s novým úlovkom, sú už suché. Niekedy krájam až do polnoci a keď ideme s Janom na krásnopórovec ovčí alebo zrastený k Popradskému plesu, zabavím sa pri šúpaní aj do druhej do rána. A to hríby predbežne čistím hneď tam, kde ich nájdem. Aj to som zhrnul do veršíka:
Vykroj červíka ešte v lese,
nech ho v košíku neodnesieš.
Niektorí Indiáni hríby nezbierajú nožíkmi, ale zakrádajú sa lesom a lovia ich šípmi. Akonáhle zahliadnu hríb, vystrelia naň z luku. Na jednom sympóziu o hubách sa vedci zhodli na názore, že huba nie je ani rastlina, ani živočích. Ja neviem, čo to je, ale je to ono.
Rýdziky zbieram ešte pred raňajkami v zarosenej tráve. So svojím stlačeným tvarom tu ležia ako zatisnuté oranžové gombíky. Spolu s inými mladými hríbikmi ich dám potom chyžnej Alenke a ona mi ich prinesie na druhý deň alebo ešte popoludní zavarené v malých pohároch.
Ráno chodím aj po vodu ku studničke. Vode sa vždy pokloním. Keď tam nik nie je, lichotím jej. Aby som len netáral ako nejaký blázon, vyzbieram okolo prameňa odpadky.
Zbieram už aj plávky, ktorých je však bezpočet a často (popri podobnosti jedlých s nejedlými) bývajú zavšivené. Napriek tomu nájsť chutnú zdravú plávku nie je problém. Navykol ma na ne Jano, ktorý ich má v mimoriadnej obľube, lebo je astmatik a pri plávke sa vždy môže pristaviť, vydýchať sa a dlho ju šúpať. (Niektorí ľudia majú jesennú, ja zase sennú nádchu. Len celkom nedávno som sa dozvedel, že u plávok sa preukázali protialergické vlastnosti.) Jano je inak slávny reportér a kedysi mu vychádzali knihy v niekoľkotisícových nákladoch. Dokonca sa v istých kruhoch vie absolútne vžiť do svojho spisovateľského povolania a vždy čulo referuje o svojich posledných úspechoch. Zase je pravdou, že mu každý rok vyjde knižka a dostane cenu. Raz som ho dokonca v Klube spisovateľov pred krstom ďalšej novinky počul, ako hovorí, že on nie je hubár. Občas s ním mávam pre túto jeho chytráckosť plané škriepky.
Ak niekto zo septembrovej chaty naozaj nie je hubár, tak potom je to pán Pilzký. Jano mu hovorí ľjubiteľ. Ten zodvihne vari všetky huby, čo nájde v hore. Na izbe im dáva tie najkrajšie mená, pričom sa len veľmi voľne necháva inšpirovať atlasom. Zaujme ho aj prašivka rozšliapnutá vo vánku. Pavučinovec, čo z lesnej zeme nasal mútny príval hrôz. Nakrája ich, nasuší, a kto ich už potom v zmesi rozozná od pravých? Jeho žalúdok určite nie.
Jano trávi v Tatrách aj dva mesiace do roka. Nabalí plné auto zvrškov a poďho do hôr. Už dávno za komunistu si vedel povybavovať liečenia vo všakovakých sanatóriách a ozdravovniach, skombinovať to s tvorivým pobytom v Hôrnom Smokovci. Deň-dva si doplatí, predĺži si to, zostane ešte o jednu noc naviac bez raňajok do pondelka a ráno ešte raz ide na hríby. Dolu sa vráti, až keď udrú mrazy, a to sa ešte na nejaký týždeň zašije na svoju chatu na Záhorí. V Tatrách pozná každý liečebný dom zvnútra. Absolvuje procedúry, saunu dvakrát do týždňa, plávanie v Lomnici. Kedysi využíval aj možnosť pobudnúť si tu ako pokusný králik.
To si v sedemdesiatych rokoch nechávali dobrovoľníci nasadiť do tela všelijaké hadičky a liečiky. Na semenníky im napojili drôtiky a oni ležali na chrbte a s nohami vo vzduchu bicyklovali. Podľa mňa má Jano tú astmu z toho, ale tvrdí, že už ju mal aj predtým. Len či si ju takto nepoistil. Občas, ako ideme s plnými košíkmi z lesa - tu voľnejším, tu rezkým krokom - zaostane a nastrieka si intímne do úst akýsi sprej. Niekedy vytiahne auto, odhádže z kapoty vetvičky a ideme loviť do vzdialenejších lesov. Pri jazde dodržiava predpisy. Pás ho dusí, čo mu potom znemožňuje ovládať hlasivky, tak mi celú cestu z polmetra chripľavo reve do ucha. Akonáhle prejdeme pár krokov pod ihličnanmi a prefúkne mu dobre dýchaciu trubicu, hovorí hneď miernejšie. Keď na seba medzi stromami nedovidíme, nepíska na mňa signály, ale volá u-u. Ja pískam - kolísavými poryvmi. Na bližšiu vzdialenosť iba zatrilkujem.
Nešťastní jednotliví neboráci
Občas zoberieme so sebou na vyvenčenie starého pána Blagojeviča. Jano má k nemu citový vzťah, lebo sú z tej istej dediny. Pán Blagojevič je oštarou každej hubačky. Hneď ako vyjdeme z chaty, začne fňukať a pri prvom strome sa začne tvrdohlavo domáhať tých svojich dubčekov. Hríby sa pred ním aj pred každým, kto ho sprevádza, schovávajú. Musíme ho však brať občas so sebou, lebo sa chabre a keby sme ho odpinkali, otrávil by jedáleň svojím milučkým senilným táraním. Takto sa vymorduje na briežku, má aspoň nejaké svieže vnemy, nezvádza ho to až natoľko mlátiť prázdnu slamu a deň-dva je relatívne neškodný. Potom pri jedle pekne dopĺňa živiny a neľapoce dokola, že nevie nájsť svoju dýku na medveďa a že sa chystá vystúpiť na Štítny žľaz.
Krásne, aj keď nemenej šialené bývali septembre s exorcistom slovenskej literatúry Dušinkom. Ten sem však prestal chodiť, odkedy miestna diskotéka začala poriadať na nočnej oblohe laserovú šou. Dušinko tvrdil, že je to UFO a bol nám aj ukázať miesta, kde sa to v noci zjavuje. Na príchod mimozemšťanov sa bedlivo pripravoval a raz, keď strašili za oknom jeho izby a chceli ho uniesť, povedal im: "Potvory satanské, v mene Ježiša Krista, zmiznite!" - a vrátil sa k rozpísanej stránke. Faktom je, že nočné plašenie na oblohe prestalo. Len mesiac nad krajinou tíško rozlieval svetlo svojej kliatby.
Hubári sa rôznia človek od človeka. Báječnými úlovkami sa preslávili nielen renomovaní mykológovia, ale aj mnohopočetní nešťastní jednotliví neboráci, vetroplachovia, staré baby aj deti, solitéri aj hazardéri. Vždy sa čudujem, koľkých stretnem s igelitovými taškami. Niektorí si nesú vrecia. Niektorí sa boja revírnikov, dajú si košík do plecniaka. Asi sa domnievajú, že strážca poriadku bude nejaký blbec. Iní si košík ukrývajú preto, lebo sa hanbia, že by nič nenašli a ak nájdu, nechcú zase prezrádzať. Väčšinou poviem lokalitu, keď sa ma náhodilí okoloidúci pýtajú. To ešte nič neznamená. Treba presne poznať letušné miesto, niekoľko stromov, jeden, pod ktorým vždy sú.
Minulý rok som deň pred odchodom ukázal Janovi jedno miesto v Tatranskej Lesnej, kde takpovediac veľmi dobre išli. Plstnáče, ale jednotlivo aj dubáky. Mohol som tušiť, že tam najbližšie zoberie pána Blagojeviča, ktorý, mimochodom, napísal knihu o Tatrách a sám by nám mal ukázať aspoň jeden pľac, kde zažil svoje dubákové pastorále. No nepriečim sa už tomuto napohľad absurdnému modelu symbiózy, podľa ktorého sa tu žije. Viem, že les to odo mňa tak chce.
Tento rok, ešte predtým, než som došiel na chatu, povedali mi, že Jano si tvorivý pobyt preložil na neskôr, lebo mu dali liečebný vo Vojenských klimatických kúpeľoch v Tatranských Matliaroch. Pobehlica prezlečená za kamaráta, povedal by na mojom mieste. Jano sa s potešením vyjadruje aj oveľa vulgárnejšie a drsnejšie. Hovorí v prešmyčkách a dvojzmysloch pri každej príležitosti. Na každú príležitosť má lascívny rým. Hovoríme napríklad o raňajkách, spomeniem maslo a on hneď: "Takú mala ako maslo, štyri dni ma na nej triaslo." A chechce sa.
Jasne sme sa dohodli na prvej polovičke septembra. Je pravdou, že jednu sezónu som sa na chatu nedostavil, lebo som sa vtedy akurát čerstvo zamestnal. No Jano je na dôchodku. Nemá problém prísť - a vidíš ho? Hlavne, že Blagojevičovi vytáral Lesnú. Vyzbieram mu všetky hríby, kým sem dôjde - povedal som si a šiel som hneď na vec, akurát na tie miesta. A zrazu vidím povedomé stopy po ošúpaných plávkach a medzi smrekmi známu postavu, ako sa šinie hore po svahu a robí si astmatické pauzy - no nenaďabím tam hneď ráno rovno na Jana? Zabehol sa sem pešo, a to má z Matliarov dobrých šesť kilometrov. Akýsi nepokojný duch ho ustavične ženie od stromu k stromu, z miesta na miesto, a predsa nájsť ho na prvý šup uprostred Tatier bolo detskou hračkou. Absolútne nepochybujem o tom, že teraz nájdem všetky svoje hríby.
Bývalý kurič z chaty chodil na kozáky v papučiach. Je tu jedno miesto, kde sa pravidelne vyroja osikáče. Rastú celkom blízko. Teraz na ne chodí chyžná Alenka. Keď sú, dá ich do hocičoho. Kôš si neberie, vezme ich do košele.
Šťastie
Vychádzal som z lesa na zastávku v Tatranskej Lesnej. Akýsi dôchodca v kockovanej košeli a s vydutou kabelou nakúkal medzi stromy. Vyzeral svoju ženu, ktorú v ošiali zanechal niekde v kroviskách. Jeho moravský prízvuk mi hneď napovedal, že bude mať plnú tašku horkáčov, ktoré tu domorodci žartovne volajú aj "české dubáky". Ženu nechal v porastoch bez dokladov a bez peňazí. Len keď sa už nachýlil čas odchodu električky, začal sa o ňu strachovať. Spýtal som sa, či mala so sebou aspoň desať korún na lístok.
"Všetko je u mňa," - poklopkal si významne po náprsnom vrecku. "Máme režinky. Za chvíľu nám to ide. Ach, tá moja. Vyberie sa tam alebo hentam a potom sa ma pýta: A to si nevedel? A čo som ja nejaký jasnovidec?"
Na jasnovidca naozaj nevyzeral. Zostávalo vari päť minút do odchodu, tak mi začal ukazovať, čo našiel. Opatrne vytiahol z kabely nádhernú plodnicu podhríba žlčového. Upozornil som ho, že to je síce napohľad veľmi pekná, ale naskrz nie chutná huba. Mimochodom, preukázalo sa, že má silné protirakovinové účinky. Niektorí ju nakladajú do alkoholu a získavajú tak pálenku podobnú horcovici. Pantáta sa započúval do šušťania v korunách okolitých smrekov, rozčerených poryvom vetra, a hubu lakomo schoval. Namiesto nej vytiahol ukážkový exemplár hríba červeného. Tentoraz sa tváril, že moje varovanie prepočul pre prichádzajúcu električku.
Približne o dva kilometre ďalej bez vzrušenia povedal: "Tam je moja."
Prstom ukázal cez okienko na postavu mrčváriacu sa v rokline hlboko pod nami. Kým som na Peknej Vyhliadke vystúpil, duplikoval som mu, aby úlovok v zotavovni ešte prebral s domácimi. Ale on si len vravel svoje.
Celý život robil na železnici a nič sa mu nestalo. Vychoval niekoľko pokolení. Teraz dôjde do zotavovne s plnou kabelou jedovatých húb, dá si pivo, možno aj zásmažku. Kabelu ledabolo položí do kúta. Spravodlivo zaspí. Žena sa mu ledva dobúcha, keď o dve-tri hodiny dôjde uštvaná s vetvičkami vo vlasoch. Keď mu dobre vynadá, spýta sa jej, či je on nejaký jasnovidec a odíde ešte raz do krčmy na pivo. Do čistenia hríbov sa pustí najskôr večer. Po návrate z dovolenky sa podelí so susedmi: "Nebolo ich tento rok veľa, ale... Aspoň do vianočnej kapustnice."
Napriek tomu je takmer isté, že ten človek napokon zomrie absolútne zdravý a vlastne sa mu dovedna nič nestane. Má to niekto ale šťastie.
Cyklus Poviedka na piatok pripravuje © Literárna a kultúrna agentúra LCA.
Archív predchádzajúcich poviedok nájdete na http://knihy.sme.sk/poviedka
Ján Litvák sa narodil v 1965 v Bratislave. Samostatne vydal knihu poviedok Samoreč (1992) a zbierku básní Kráľ kalichov (1998). Literárne reportáže z opakovaných ciest po Indii zhrnul v cestopise Gandžasan (1999). Popri vlastnej tvorbe sa venuje prekladaniu (R. Thákur, A. Rimbaud, W. Blake, V. V. Chlebnikov). S literárnou skupinou barbarská generácia vydal spoločnú knihu Barbar(u)ská ruleta . Zostavil výber z básnického diela Jána Stacha Svadobná cesta a spolu s R. Bielikom antológiu slovenskej duchovnej poézie Stratená v ľaliách . Bol redaktorom literárnych časopisov (Kultúrny život, Literárny týždenník, Dotyky) a Literárneho informačného centra. Civilnú službu absolvoval vo františkánskom časopise Serafínsky svet. Pripravuje pásma pre rozhlas. Pracuje v denníku SME ako korektor.
Autor ilustrácie Robert Bielik sa narodil 15. septembra 1963 v Leviciach, študoval na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave u prof. Rudolfa Sikoru. Vydal básnické zbierky: Splny na inom nebi (1991), Rehoľa márnomyseľných bratov (1992), Prenášanie grálu (1996), Mandragora (1997), Mesačný brat (1999), Vlčí ruženec (2003) a knihy próz: Ukrižuj sa (1996), Gompa - kláštorný denník (2000). Pracuje ako pedagóg na Univerzite Konštantína filozofa v Nitre. Žije v Bratislave.
