Záber z priestorov studne na Bratislavskom hrade. FOTO SME - PAVOL MAJERTri dni potrvá podujatie Vianoce s ÚĽUV-om, ktoré organizuje Ústredie ľudovej umeleckej výroby vo dvore remesiel ÚĽUV na Obchodnej 64. Program sa začína dnes o 15.00 a potrvá tri dni, vždy do 19.00. Program má priblížiť čarovnú atmosféru zimných zvykov, budú sa predvádzať tradičné výroby v drotárskej, rezbárskej, tkáčskej a hrnčiarskej dielni, návštevníci sa môžu zapojiť do domácich prác v zimnom období.
Dnes sa predstaví folklórna skupina Hájiček z Chrenovca a detský fol- klórny súbor Kobylka z Devínskej Novej Vsi. Zajtra folklórne skupiny z Novej Vsi nad Žitavou a Pukanca, Slovenské gajdošské združenie z Bratislavy a opäť detský folklórny súbor Kobylka z Devínskej Novej Vsi. V sobotu to bude folklórna skupina Konopa z Kozároviec, Podhoráčska ľudová hudba zo Zuberca a ešte raz Slovenské gajdošské združenie z Bratislavy.
Folklórne skupiny predstavia aj tradičné vianočné stolovanie vo svojich obciach, detský folklórny súbor koledy, vinše a betlehemské hry z rôznych kútov Slovenska. Gajdoši zagajdujú na archaických hudobných nástrojoch koledy a starú hudbu. Súčasťou podujatia je aj detský bazár a vianočné stolovanie s vôňami chutných jedál. (mi)
Mocný kapitán Bratislavského hradu Rozgoň bol veľmi mrzutý. Chcel si zahasiť smäd čerstvou vodou - a tej nikde. Doniesli mu za krčah z nádrže, ale akáže to bola voda! Odstáta, bez chuti. Fuj, odpľul si a zvyšok vody vylial.
Takýto mocný hrad, a nemá studňu! Keď prídu hostia, treba vodu nosiť hore brehom až od Dunaja. A celý hrad je odkázaný iba na nádrž. Ak prší, nádrž je plná, ak príde sucho, v nádrži je voda iba na dne, a aj tá rýchlo zosmradne. Vtedy musia sluhovia vynášať vodu buď z Dunaja, alebo z podhradia. A nedajbože, aby hrad obľahol nepriateľ. Ľudia i zvieratá by pomreli od smädu. A tak treba na hrade čerstvú vodu! Lenže ako ju získať, keď hrad stojí na tvrdej skale? A kto sa na to podujme?
Tak hútal kapitán Rozgoň, prechádzajúc sa hore—dolu po komnate, keď tu ktosi zaklopal a vo dverách sa zjavil komorník.
„Čo je?“ zrúkol naňho Rozgoň.
„Prišiel rytier Štefan zo Svätého Jura. Či ho môžete prijať.“
„Ach, rytier Štefan? Nech vstúpi!“
Rytier Štefan bol jedným z mála priateľov kapitána Rozgoňa. Keď mu doma bolo smutno, vyskočil na koňa a zašiel na Bratislavský hrad. A potom spolu popíjali a krátili si chvíľu. Aj Rozgoňovi obyčajne dobre padla takáto návšteva.
„Čo si taký namosúrený?“ spýtal sa Štefan Rozgoňa.
„Pre tú vodu, Štefan, pre tú vodu.“
Rytier Štefan už vedel, čo to znamená. Zasmial sa a povedal: „Nechaj ty teraz vodu vodou a nalej hosťovi vína. Po ceste mi vyschlo v hrdle.“
Naliali si plné čaše. Rytier obrátil víno do gágora, poškrabal sa po zátylku a hovorí: „Vieš, Rozgoň, možno by aj bola jedna cesta.“
„Sem s ňou!“
„Za peniaze, za zlato ti vodu nik zo skaly nedobije. Ale za slobodu možno áno.“
„Akože za slobodu?“ nerozumel Rozgoň. A znova nalial hosťovi.
„Máš predsa väzňov - zajatcov z minulej vojny. Ponúkni im slobodu, ak ti zo skaly dobyjú vodu. Čo ty na to, kapitán?“
Mocný pán hradu vypleštil oči.
„Možno máš pravdu, Štefan, len neviem, či do toho pôjdu.“
„Pôjdu, Rozgoň, pôjdu, človek za slobodu spraví všetko.“
Na druhý deň ráno dal Rozgoň zvolať zajatcov na nádvorie a takto im vraví: „Počujte, chcete slobodu? Ak chcete slobodu, dám vám ju. Ale len vtedy, keď mi z tejto hradnej skaly dobyjete vodu. Chcem tu mať studňu a v nej dobrú vodu, rozumiete?“
Z toho množstva zajatcov vystúpil jeden a povedal: „Za slobodu spravíme všetko, pane. Budeš mať studňu a v nej vodu.“
Ešte v ten deň sa pustili do práce, ale bola to práca úmorná. Zajatci neúnavne pracovali dňom i nocou, vidina sľúbenej slobody im dodávala silu - bola mocnejšia ako pocit únavy. Na rukách im navierali mozole, jedny praskli a vzápätí sa objavili ďalšie. Niektorí z väzňov nevydržali tú námahu, ale ochotne ich vystriedali ďalší.
A studňa na hradnom nádvorí bola čoraz hlbšia. Pri jej hĺbení kopáči jedného dňa začali nachádzať kúsky zlata. Po porade sa rozhodli, že z neho vo voľnom čase zhotovia náhrdelník a v deň ich oslobodenia ho venujú kapitánovej manželke.
Nakoniec prišiel vytúžený deň. Studňa bola vyhĺbená, začala sa napĺňať vodou. Zajatci si dali zavolať kapitána, predstúpili pred neho a odovzdali jeho mladej krásnej manželke cenný dar poznačený ich krvopotnou prácou. Všetkým sa dalo čítať z tvárí potešenie z dlho očakávanej slobody. Lenže
Rozgoň mal aj radcov, a tí ho začali prehovárať. Vraj väzni určite majú zlata oveľa viac, keď tak štedro obdarovali jeho pani a netreba ich prepustiť, kým všetko neodovzdajú. A po prepustení by vraj mohli nepriateľom prezradiť skrýše zlata i tajné hradné chodby. Darmo ich mučili, na škripec naťahovali, viac zlata u nich nenašli.
Nastal deň, keď mali zajatcov zhodiť z hradného kopca do rozbúrených vĺn Dunaja. Kopáči hradnej studne umierali s ťažkou kliatbou na perách. Posledný z odsúdencov, bielovlasý starec, preklial Rozgoňa, aby do roka a do dňa zahynul takou istou strašnou smrťou, akou hynú jeho nevinní priatelia.
Rozgoň sa veľmi preľakol a rok robil dobrotu. Žiadna zábava, žiadne pijatiky, venoval sa len povinnostiam. Prešiel rok a on si myslel, že už je dobre. Na ďalší deň usporiadal na hrade veľkolepú slávnosť. Po dobrom jedle a hojnom pití zaspal hradný kapitán na terase pred vchodom do paláca. A tu sa mu prisnil sen o poprave zajatcov a vybavili sa mu slová kliatby bielovlasého starca. Rozospatý a na smrť preľaknutý sa rozbehol. Myslel, že beží do paláca, ale bežal opačným smerom. Vybehol na hradby a zrútil sa do priepasti presne na tom mieste, kde pred rokom skončil svoj život starec, ktorý ho preklial.
JOZEF KOČI
