PRíBEH NA STREDU
MILAN RUŽEK (na snímke) je turista značkár. Vyznačkoval už takmer 2700 kilometrov turistických chodníkov. Chodníky značkuje už 45 rokov. „Je to dobrovoľná práca, značkár miluje prírodu. Keď idem sám alebo v malej skupine, stávam sa jej súčasťou. Kým som značkoval, behali mi už pod nohami diviaky, muflóny na Klokoči a jelene pri Modre sa ku mne priblížili na pár metrov,“ hovorí Ružek.
K turistike ho priviedli starší bratia, dnes jej celkom prepadol. Spálňa jeho domu v Krasňanoch je zároveň skladom turistických tabuliek, všade sú knihy a tisícky máp. Milan Ružek je totiž aj autorom turistických sprievodcov a textov na zadných stranách všetkých slovenských turistických máp z rokov 1959 - 1990.
„Značkovanie je len finálny výrobok. Predtým treba prejsť terénom, turistika totiž nie je len o chodení. Musíme chodník viesť tak, aby mali ľudia čo najestetickejšie zážitky. Turistika má totiž poslanie, ľudia spoznávajú prírodu a vytvárajú si k nej pozitívny vzťah. A postupne získajú aj pozitívny vzťah k vlasti,“ dodáva. Značkár podľa neho musí byť aj zámočníkom, keď montuje smerovky, aj kartografom, aby vedel trasy zakresliť do mapy, aj topografom, pretože nové mapy sa zakresľujú pomocou GPS (zariadenie na určenie polohy pomocou družice). A navyše treba, aby bol účtovníkom. Milan Ružek sám obchádza sponzorov, aby získal peniaze na značkovanie. Za 5000 korún sa dá vyznačkovať asi 20 kilometrov chodníkov.
Milan Ružek každý rok vyznačkuje 40 až 60 kilometrov. Značkovanie jedného kilometra trvá asi tri hodiny. „Turistiku robím 24 hodín, cez deň chodím a v noci sa mi o nej sníva.“ Pri značkovaní ešte nikdy nenakreslil zo žartu značku naopak. „Je to zodpovedná práca, musím myslieť na to, že turista nikdy v tomto teréne nebol a značka ho musí doviesť do cieľa. To je však dnes často problém. My, značkári sme vo veku ako bývalé sovietske politbyro,“ žartuje.
Medzi 450 značkármi - členmi klubu slovenských turistov, chýbajú mladí. ,,Chýba značkársky dorast a posledných päť rokov sa ničí, tak ako som to ešte nezažil. Len od Bratislavy po Zochovu chatu je asi 20 smerovníkov vylomených. Nevážime si prácu druhých, poľovníci do smeroviek strieľajú, lesníci, keď zvážajú drevo a smerovník im zavadzia, vyvalia ho traktorom. Chýbajú peniaze, no najťažšie je nájsť pomocníkov. Najmä v Bratislave sú ľudia zvyknutí len využívať, čo niekto pre nich urobil.“
Naposledy sa však Milanovi Ružekovi podarilo zorganizovať asi 150 dobrovoľníkov a spolu s nimi postavil na Veľkej homole nad Modrou rozhľadňu. „Pochádzam z Modry, kde vznikol najstarší turistický spolok na Slovensku. Keď som robil výstavu k jeho storočnici, zistil som, že členovia v roku 1894 postavili rozhľadňu na Veľkej homole.“ Podarilo sa mu teda zohnať projektanta, statikov, získal skautov a ďalších dobrovoľníkov. Vďaka nim stojí od konca novembra na kopci rozhľadňa. „Každý víkend sa na Veľkej homole brigádničilo. Tento rok som na kopec vyšiel 67 ráz. Všetkým ďakujem.“
Autor: ANDREA HAJDÚCHOVÁhajduchova@sme.sk
