Režisér Juraj Herz (1934) (na snímke) oslávil v septembri sedemdesiatku. Muž, ktorého poznáme nielen ako skvelého režiséra (Spaľovač mŕtvol, Morgiana, Petrolejové lampy), ale aj herca (Keby tisíc klarinetov, Pacho, hybský zbojník, Deviate srdce) je stále plný energie, venuje sa filmu, divadlu i televízii a dnes žije striedavo v Prahe a v Mníchove. Organizátori prehliadky Slovenský film 2004 sa mu rozhodli venovať sekciu Pocta Jurajovi Herzovi, v ktorej sa za jeho osobnej účasti odpremietajú filmy Spaľovač mŕtvol (1968), Sladké hry minulého leta (1969), Pasáž (1996) a poviedka Zberné surovosti (1965).
Najprv sa chcem opýtať na Zberné surovosti. Vy ste vrstovníkom príslušníkov československej novej vlny, ale na FAMU ste s nimi neštudovali. Aký ste mali s nimi vzťah?
Od začiatku som mal veľmi dobrý vzťah s Jaromilom Jirešom. On ma k ostatným pritiahol a presviedčal ich, aby som jednu z Hrabalových poviedok robil aj ja. Oni si postupne odtočili svoje a ja som zostal ako posledný, lebo moja poviedka bola najdlhšia, najťažšia a najzložitejšia zo všetkých. Keď už bolo všetko hotové a Hrabal povedal, že najviac sa mu páči tá moja, museli ma aj ostatní začať brať trochu vážne.
Najnovším" z vašich filmov, ktorý mohli diváci vidieť v českých a slovenských kinách na jar tohto roka, sa stal vďaka prehliadke Projekt 100 paradoxne 34 rokov starý film Spaľovač mŕtvol, ktorý v rámci prehliadky zaznamenal aj jeden z najväčších diváckych záujmov. Ako túto skutočnosť vnímate? "Už keď som ho nakrúcal, mal som pocit, že to bude výnimočný film, pretože bola výnimočná doba - rok 1968. Už vtedy som tušil, že pracovať v takej konštelácii sa mi asi nikdy viac nepodarí a mal som pravdu. Barrandov poskytol dostatok peňazí a my sme nakrúcali, čo sme chceli.
Film vtedy nečakane okupáciou Rusov dostal ešte ďalší význam. Správanie hlavného hrdinu sa odrazu dalo vykladať ako...
Konformizmus... A preto vlastne ten film zakázali.
Počul som, že ste dokonca na základe augustových udalostí urobili ešte druhý, odlišný záver Spaľovača.
Áno, ale nikdy sme ho k filmu nepripojili. To by sa nemohla uskutočniť ani vtedajšia premiéra. V tom druhom závere sa pán Kopfrkindl, ktorý medzitým zošalel, vracia s úsmevom na ruských tankoch rozstrieľanou Prahou. Vtedajší riaditeľ československého filmu si kotúč s týmto záverom vzal k sebe a ten sa potom stratil. Riaditeľ je už mŕtvy.
Po Spaľovačovi ste na začiatku normalizácie ešte stihli nakrútiť dva filmy.
No, Sladké hry minulého leta. Na Slovensku. Ale aj s tými boli strašné problémy, vrátane súdov.
Tam ste prešli od expresionistickej polohy do celkom inej.
... impresionistickej. A tento prechod bol absolútne cielený. Sú režiséri a skvelí režiséri, ktorí robia celý život jeden film, resp. jeden druh filmu. Pracujú stále tým istým spôsobom. Ja som si, naopak, chcel vždy vyskúšať všetko.
A splnili podmienky, ktoré ste mali v Nemecku, vaše predstavy a očakávania?
Áno aj nie. Dostal som sa k producentovi, ktorý ma zamestnal už na druhý deň v Nemecku. Hneď som pripravoval film a nakrúcal v Maroku a Taliansku. Netušil som však, že je to jeden z najväčších podvodníkov v branži, takže som postupne zažil pri práci na jednom filme všetky situácie, aké vás v novej vlasti môžu stretnúť. Vrátane súdu. Potom som však bol už obrnený a nepretržite som nakrúcal. Rozprávky, dokumenty, trikrát som dostal v Nemecku ceny, z toho dvakrát za sebou vo výške 50 000 mariek. Nemeckí režiséri boli na mňa naštvaní. Mal som tam v podstate dobré meno, nakrúcal som aj pre Francúzov.
Robili ste aj nejakých Maigretov.
Áno. A potom Pasáž.
Pasáž bol už vlastne váš návrat domov.
Ale s francúzsko-belgicko-českou produkciou.
Aj obsadenie bolo medzinárodné. A bol to v podstate prvý film, ktorý ste nakrúcali v nových podmienkach, kde ste neboli obmedzovaný cenzúrou.
Navyše som mal skvelú producentku, takže som ani nebol obmedzovaný typickými producentskými predstavami. V Nemecku mi totiž komunistických dramaturgov a šéfdramaturgov nahradili zasa iní šéfovia, ktorí mali svoje predstavy, tiež často úplne hlúpe a neodborné. Znova som s nimi musel zápasiť. V tomto prípade však nie, lebo producentka, mimochodom, dcéra bývalého veľmi známeho francúzskeho producenta, bola veľmi inteligentná. V rámci finančných možností som dostal ako tvorca voľnú ruku.
Narodili ste sa na Slovensku a študovali v Bratislave, ale potom ste žili a tvorili väčšinou inde. Na Slovensko ste sa vracali sporadicky, i keď s úspechom. Za Sladké hry minulého leta ste dostali Zlatú nymfu na MTF v Monte Carlo roku 1970. Aký je váš vzťah k Slovensku v súčasnosti?
Teraz mám sedemdesiat rokov a zo Slovenska som odišiel, keď som mal dvadsať, to znamená pred päťdesiatimi rokmi. Aj keď sa človek občas vracia - mal som tu rodičov, tí už zomreli, mám tu dvoch bratov - tak päťdesiat rokov je päťdesiat rokov. Ale snažím sa, aby som nezabudol hovoriť po slovensky. Neznášam ľudí, ktorí odídu zo Slovenska, vrátia sa za pár mesiacov a už miešajú české alebo iné slová do slovenčiny. Samozrejme, občas mi chýbajú tie správne slovenské výrazy, občas robím gramatické chyby, ale schopnosť hovoriť po slovensky nechcem stratiť. Ináč ma na Slovensko vlastne už nič neťahá. Takmer tam už nemám priateľov, len zopár, a zakotvil som v Čechách a v Nemecku.
(krátené)
Pripravil Miro Ulman
