Mladý vstal o hodinu skôr ako zvyčajne a v škole bol dávno pred zvonením. Veď sa nakoniec žiadne zvonenie ani nekonalo. Školník je solidárny a vie, čo sa patrí. A vôbec - s mladými chce byť dneska každý zadobre. Každému sa dnes vstáva do školy akosi ľahšie. Prečo nie, keď sa nemusí učiť. Lebo teraz sa dejú veci. Veľké veci, že z toho všetci majú veľké oči. Ako keby kukali do rána Maďarov. V našej telke toho zatiaľ veľa neukazovali. A keď, tak len samé blbosti, no starý bol aj tak nervózny. Aj sa čosi šuškalo, nielen pri tabuli. Mladý tam stál bez slova, dutý ako vždy. Ale učiteľka ho dnes neposadila s ďalšou päťkou v žiackej a on ju potom nemusel šmariť na lavicu ako minule. Na plné ústa vtedy povedal, čo si o tom všetkom myslí - o učiteľoch a o tom, že učiť sa, učiť sa, učiť sa. Učiteľka vstala a rozkričala sa. Teraz sa však sladko usmiala, poslala mladého na miesto a oznámila žiakom, že sa môžu pýtať. Na všetko, o čom sa doteraz nesmelo ani ceknúť. Tak bolo najprv asi štvrťhodiny ticho. Ale keď sa mladý učiteľky spýtal, koľko ľudí zabila, keď bola komunistka, trieda ožila. Nikto nemusel nikomu našepkávať.
Potom, keď sa už šuškalo celkom nahlas, starý zbalil kufre a nechal syna doma samotného. Len starého sestra chodievala mladému urobiť raňajky, vypraviť ho do školy, navariť obed a tak. Ak ho ráno našla ešte doma. Nová doba potrebuje nových ľudí, celých. Nie takých, čo sa pozabudnú ráno s tetou pri kakau alebo večer s frajerkou. Ani mladý sa teraz tej svojej nevenuje, iba čo spolu zbúchali nejaké plagáty. Ona krasopisne píše, on diktoval: Nie sme deti, Smrť komunizmu a podobne. Aj na tabuľu niečo napísali, ale išlo to ťažko. Veď celých sedem rokov si vystačili s Dnes je sviatok váš i náš, neskúšajte nás . No učitelia im aj tak dajú pokoj, hoci prijímačky na stredné školy sú už predo dvermi. Žiaci na učiteľov pozerajú ako na nové vráta, keď ich pri každom pozdrave zrazu napomenú. Vraj sa už nevzdáva česť práci, ale sa praje dobrý deň. A sú dobrí a zlí komunisti. A všetko zlé je na niečo dobré. No dobre, dobre, ale mnohým je aj tak ľúto, že sa už nikdy nestanú zväzákmi. Celý život nosia tony papiera do zberu, píšu si so sovietskymi bratmi, skladajú sľuby a teraz toto. Takto s nimi vybabrali. Študenti. Pražskí študenti. Ale aj 8. B sú študenti. Hoci zatiaľ len takí malí. Predsedníčku so zástavníkom napadne, že by mali ustanoviť štrajkový výbor. A trieda by mala hromadne vrátiť pionierske preukazy. No, hromadne, väčšina si ich aj tak radšej nechá na pamiatku. Alebo ich potom niekedy v hlbokom kapitalizme výhodne speňažia. Ale mladý sa na to môže zvysoka, vytrhne z preukazu svoju fotografiu a demonštratívne plesne červenou knižkou po učiteľskom stole ako prvý. Mohol byť vôbec rád, že ho pionieri vzali medzi seba, keď namiesto fotografie do preukazu priniesol obrázok batoľaťa. Guľaté decko s holým zadkom na slávnostnom prestieradle. Ústa zapchaté cumľom, v ruke hrkálka v tvare kľúča. Zlatý, pochvaľovali ho vtedy dievčatá. Chutný. Ako také vypečené prasiatko.
Nečudo, keď má otca veľkú túto - ošípanú. Veľké zviera, čo sa teraz vezie v čiernej straníckej šesťstotrojke naprieč republikou a nepokojne pochrochtáva. Starý plus ešte ďalší jeden starý a jeden mladší. Mladý a rázny, ale chmuľo. Najprv sa zhovárali o počasí, ale po chvíli zvrtli reč na deti. Veľké deti - veľká starosť, vravia starí papaláši a starajú sa, robia si starosti. Ktovie, čo im prinesie budúcnosť. Keď sa veci takto vyvíjajú. Možno sa budú mať dokonca ešte lepšie. Ale čo lepšie môže byť ako komunizmus, mudruje mladý súdruh na prednom sedadle. Veď všetko tu už bolo, nič nové na svete tá sloboda, ten voľný trh, tie bezdrôtové hranice. Nič nového, nič dobrého. Všetko staré prežité poriadky. Žiadne poriadky - keď sa systém rúti. Mladý papaláš krúti hlavou a vykrúca ju k starým na zadnom sedadle. Ale starí ho nepočúvajú, aj oni boli mladí, mladí a noví ľudia, až sa tomu nechce veriť. Neveria, bezbožníci, ale pamätajú. Cesta rýchlo ubieha. A keď nie, tak si pospia. Najedli sa v motoreste Tri duby. Ani im veľmi nechutilo, načisto ich prešla chuť. Dávno mali zakázať taký motorest, s takým názvom.
Po škole sa u mladého zíde niekoľko spolužiakov. Mladý ich pozval, nech prežijú veľké chvíle spolu, keď doma teraz nemá nikoho. Veľký dom, veľká záhrada. Tetu zavrel do kuchyne a otvoril barovú skrinku. Mladý sedí v kúte, ticho popíja a ukradomky zíza na spolužiačku. Usmiate blonďavé dievča, ktoré sa baví so svojimi kamarátkami. Tak mladý zíza akosi vyčítavo, závistlivo a podobne. Blondínka je mladého nová frajerka. Trieda o tom ešte nevie, treba ich najprv poriadne pripraviť na takú novinu. Ale možno už niečo tušia, veď sa stačí na nich pozrieť - na mladého a mladú. Pozrieť, nevidieť a domyslieť si. Ale teraz sa mladý tvári, že blondína neexistuje. Alebo ju aspoň on nevidí. Zapálene bľaboce o historických chvíľach, ktorých sú svedkami a o tom, že sa im otvára svet. Ešteže niekto zapne debnu. V televíznych novinách vedia lepšie, teraz už vedia. Teraz už môžu. Povedať, ako je to. Ukázať pravdivý obraz niekoľkých predošlých rušných dní. Mladí na gauči ani nedýchajú. Vidia hlavné mesto. Veľké hlavné mesto. Milión ľudí s rukami nad hlavami, ovácie ako na nejakom megakoncerte. Na pódiu herci, speváci, šašovia vo vyťahaných svetroch a menčestrových sakách. A ľudia im tlieskajú. Mladí u mladého kričia, že Bukofčák na Hrad alebo Lahve for president. Novopečení tribúni na tribúne zborovo odspievajú hymnu. To chytí za srdce každého. Mladí sú už riadne chytení.
Starý medzičasom stihol s kolegami papalášmi doraziť do hlavného mesta na centrálu. Po bleskovej tajnej porade na ústredí nasleduje jednohlasné uznesenie. A vybraní súdruhovia sa poberú do divadla. Nie na predstavenie ako inokedy. Prebehnú tmavou ulicou a zadným vchodom do zákulisia. Za oponou potom podávajú ruky zarasteným indivíduám s dlhokánskymi revolucionárskymi šálmi a smiešnymi čiapkami. Starému papalášovi nie je do smiechu. Ako čert hneď zaútočí na hercov, akoby mu stúpili na kopyto. Žeby nejaký obuvník? No ale každý musel nejako začať, všetci prišli na svet holí. Aj cisár. Aj deti, ktoré si na jeho nové šaty budú vždy ukazovať špinavými prstami ako malí proroci.
Mladí vezmú do rúk niekoľko fliaš na zahriatie a vydajú sa do ulíc. Tackavým krokom kráčajú uličkou v radovej zástavbe smerom k zastávke električky. Mladý je už taký zmagorený, že ani nevie, kde má hlavu. Ale ústa má a aj kričí, vyvreskuje na plnú hubu čosi o slobode či "slopote". Ledva za sebou započuje svoju tetu. Stará žena sa vykláňa z okna na prízemí a volá za ním, aby si nezabudol kľúče. Na námestí sa mladý so spolužiakmi zaradí do masy ľudí a horlivo opakujú ako opice. Ako jeden muž sa všetci potužujú alkoholom, mädlia si ruky vo vlnených rukaviciach a skandujú, že majú "holé ruce". Holé zadky, holé nič, preč s takou vládou. Obesiť, obesiť, kričí zas skupinka pripitých mladých uprostred davu. No nekoná sa ani šibenica, ani krv. A mladí sú sklamaní, lebo krv vidia maximálne keď sa im pustí z nosa. Vzápätí však s nadšením spolu s ľuďmi naokolo povyťahujú z vreciek kľúče. Začnú nimi slávnostne štrngať, ako to videli v telke, akoby zvonili na veľkú prestávku. To majú študenti radi. Aj mladý vytiahne z vrecka svoje kľúče. Odopne zväzok z karabínky na farebnej pružine, čo sa ponáša na šnúru z telefónu. Štrngá a vyzváňa na nové a lepšie časy, až mu z toho cengá v ušiach. Ani ho netrkne, keď sa mu zrazu kľúče vyšmyknú, prepadnú štrbinou v zástupe tiel a stratia sa kdesi v tmavých hĺbkach pod nohami. Keď sa mladý spamätá, je už neskoro. Asi tak desať preč. Skúsi sa zohnúť a naslepo hmatať dlaňou po zmrznutej zemi. Celou silou odtíska lakťami tlačenicu okolo seba. Do očí sa mu tlačia slzy a do nosa sople. Dav ho sáče. Už sám nevie, kde je jeho blondína, kde sú všetci spolužiaci, rečníci na tribúne, kde sú všetci. Blúdi prázdnym námestím s pohľadom zapichnutým do zeme. Všetko, čo nájde, sú len črepiny z rozbitých fliaš. Plus fotka holého tučného decka, ktorú objaví v zadnom vrecku.
Mnohí sa zrazu chcú obnažiť, ukázať, že majú pod straníckou uniformou srdce. Veľké srdce, veľa infarktov. Aj starý v zákulisí divadelnej budovy si rozhalí košeľu, až gombíky strieľajú na všetky strany. Veľkodušne si vymení košeľu s vodcom indivíduí. A mnohí zas, naopak, boja sa takého odhalenia, boja sa posmechu za nahotu. Boja sa ukázať v novom svetle. Boja, ale keď sa spijú, tak tancujú. Rozbíjajú poháriky o zem, nech majú v tom novom svete šťastie. Spolu s tými, čo povracali tituly zaslúžilých umelcov, ovracajú teraz všetky rády a vyznamenania, diplomy a bradaté busty. Starý si uhne rovno z fľaše a siahne si pod rozopnutú košeľu. Chytí sa za hrudník pokrytý hustým strieborným ochlpením. S úsmevom sa zvalí na zem a na stole poskočia poháriky. No nikto z prítomných to nevidí. Poskakujú holí po stole, spolu tancujú. Nahí ako deti, ako znovuzrodení.
V oknách domov sa už svieti iba kde-tu a aj mesiac dnes akosi štrajkuje. Mladý si sotva vidí pod nohy a navyše mu začína byť poriadna zima. Posledné spoje odišli dávno a taxikári aj policajti sú po dnešnej manifestácii tiež všetci podgurážení. Pokúsi sa prejsť aspoň niekoľko zastávok električky. Ale nakoniec aj tak spí pod mostom, ako sa vraví. Spí na zastávke, pod plechovým prístreškom. Dlho pozerá na mesiac, ktorý vlastne nie je, lebo je nov. Akurát dnes, aký je to dátum. Mladý sa na drevenej lavičke skrúti do klbka, poriadne sa zababuší. Potom zaspí a sníva sa mu o tom, že je holý.
Cyklus Poviedka na piatok pripravuje © Literárna a kultúrna agentúra LCA.
Archív predchádzajúcich poviedok nájdete na http://knihy.sme.sk/poviedka
Agda Bavi Pain sa narodil v Košiciach v rodine tureckej národnosti. Publikoval doma a v zahraničí a v časopisoch SME, RAK, Romboid, Pravda a i. Debutoval zbierkou básní Kosť & Koža (2002). Je držiteľom viacerých literárnych ocenení, päťnásobným finalistom literárnej súťaže Poviedka, pripravuje na vydanie zbierku noviel Babie leto (2005) a píše scenár k filmu The Jesoskero Nilaj (2006). Žije striedavo v Košiciach, Istanbule, Bratislave a na www.agdabavipain.tk .
