Na snímke vpravo spisovateľ Katurian Katurian (Ján Koleník) a jeho zaostalý brat Michal (Tomáš Maštalír) v hre Martina McDonagha Ujo Vankúšik. FOTO - JANA NEMČOKOVÁ
Pillowman alebo Ujo Vankúšik Martina McDonagha mal počas víkendu premiéru na Malej scéne SND. Martin McDonagh, považovaný za zázračné dieťa súčasnej svetovej dramatiky, je už viac ako známy drsnými hrami s metafyzickým echom, ktoré znie v divákovi dlho. Vulgárny jazyk, hrubosť, ťažké témy, "dusno", špina, cynizmus, sebectvo, túžba mučiť toho druhého, priepasti života a smrti, tým všetkým sa vyznačujú diela Íra žijúceho a píšuceho v Londýne.
Bratislavčania poznajú viacero McDonaghových hier či už z domácich scén alebo vďaka hosťujúcim divadlám. A tak autorove motívy - zvyčajne dvoch ľudí neschopných navzájom sa od seba oslobodiť a naruby obrátenej lásky vyznačujúcej sa úchylnou krutosťou - už nie sú také šokujúce. No stále zostávajú nezvyčajne silné práve pre svoje bolestné a kruté príbehy, vyrozprávané so zámernou surovosťou, poprepletanou svojráznym, viac než "anglickým" humorom.
Aj Ujo Vankúšik patrí k príbehom so starostlivou stavbou a prekvapujúcimi zvratmi, k príbehom, ktorých posolstvo je vyrozprávané majstrovskými dialógmi. "Moji rodičia boli komickí ľudia," hovorí vo Vankúšikovi spisovateľ Katurian Katurian. A to hovorí o ľuďoch, ktorí za stenou jeho detskej izby roky po nociach mučili staršieho brata, o ktorom ani nevedel, len aby ho príšerné zvuky spoza steny inšpirovali k lepšiemu a lepšiemu písaniu.
V Ujovi Vankúšikovi sa McDonagh sám seba pýta, kam až dramatika môže zájsť, kam až môže zájsť autorská fikcia. Odpoveď je zjavná - veľmi ďaleko, ak posolstvo diela zostáva zrejmé a čisté. McDonaghove hry si napriek všetkej zobrazovanej bolesti a krutosti vždy zachovávajú duchovný obsah, ktorý nie je pertraktovaný v pozlátených výrokoch či nafúkaných gestách postáv. Vyrastá priamo z príbehov ľudí drvených súkolím nemilosrdného osudu. To je dôvod, prečo je McDonagh ako autor fascinujúci a prečo jeho hry získavajú jedno prestížne ocenenie za druhým.
Labuda: Táto hra je pochúťka
"Pre hercov to bolo pieskovisko, na ktorom sa mohli hrať, pochúťka," vysvetľuje Marián Labuda, ktorému majstrovstvo McDonaghovej detektívky pripomína samotného veľkého dramatika Shakespeara.
Skvele napísaná, tarantinovsky ladená hra s príbehom o veciach, ktoré sa normálne nedejú, s čiernym humorom líči mnohé krutosti, no napriek tomu má podľa režiséra Ľubomíra Vajdičku mimoriadne posolstvo.
"Je to vybočenie zo života obyčajných ľudí," tvrdí Tomáš Maštalír, ktorý hrá retardovaného Michala. "Pri mojej postave sa dá všetko ľahko prepísknuť," tlmočí vlastné obavy. Jeho výkon i výkon jeho kolegu Jána Koleníka nemožno prehliadnuť. "Hra má neuveriteľnú silu, po prečítaní scenára som ostal len tak sedieť," opisuje svoje prvé stretnutie s Ujom Vankúšikom Koleník. "Nedalo by sa to robiť bez skutočného nadšenia."
Po prečítaní scenára podobné pocity vraj prežíval aj Labuda. "Výraz, s ktorým mi scenár vracal, si nadosmrti zapamätám," povedal Vajdička.
Hoci je Ujo Vankúšik najmä o desivých násilnostiach, tvorcovia nemajú pocit, že by sa z divákov po vyjdení z divadla mali stať zločinci. "Ľudstvo sa vždy rado zaoberalo krutosťami, pozrime sa len na naše rozprávky," myslí si režisér. "Sme leniví rozprávať sa, dnes nedokážeme vypočuť svojho blízkeho. Učili sme naše deti počúvať rozprávky? Zapli sme im televízor!" Trojhodinová inscenácia v sebe obsahuje totiž aj prvky storytellingu - dlhšieho monologického textu, ktorý sa vyznačuje hlavne naratívnosťou, čo môže odradiť netrpezlivú "televíznu" generáciu. (dot)
Martin McDonagh (1970) vyrastal v Londýne ako írsky katolík, obklopený malou skupinkou pevne prepojených írskych rodín. Jeho cesta k sláve je obklopená množstvom neoverených klebiet.
McDonagh odišiel zo školy ako šesnásťročný a päť rokov strávil písaním rozhlasových hier. Mal práve 27 rokov, keď za osem dní napísal svoju prvú divadelnú hru Kráska z Leenanu. Už o rok neskôr na londýnskom West Ende uvádzali štyri jeho texty, čo sa podľa kritiky nestalo od čias Williama Shakespeara.
Pozoruhodného autora nikdy oficiálna londýnska scéna nezaujímala. Podľa vlastných slov si radšej pozrel filmy Davida Lyncha, Martina Scorseseho a Quentina Tarantina a počúval punk.
Všetky McDonaghove hry - Kráska z Leenanu, Lebka v Conemare, Opustený západ, Kripel z Inishmaanu, Plukovník z Inishmoru a Víly z Inisheeru sa odohrávajú na anglickom vidieku. Len posledná publikovaná hra The Pillowman (Ujo Vankúšik) sa odohráva v "kafkovskom" nemenovanom totalitnom štáte bývalej východnej Európy.
