Čo je to za človeka, kto je, kým je a dokedy ešte bude, kde je teraz a kde bol predtým? To sa sotva dozvieš. Pritom ti nechcem nič tajiť, ale celého chlapíka ti sem prerozprávať nemôžem. Naračný nedostatok ma trápi, ale teba, ak si ako on, trápiť nebude, a ak si dokonca ním osobne, nemusí trápiť už ani mňa.
Chlapík sa zvyčajne rozvaľuje v kaviarni, chlipká mätový čaj a trochu unudene počúva, čo mu hovorí sympatická, no už nie najmladšia žena. Jej vyšší vek rozhodne treba považovať za pozitívum. Na druhej strane - najmladšie žiaria lákavým tajomstvom. Ich krása však zavše spôsobí väčšiu ujmu, než akou by bola len obyčajná strata času. A načo riskovať ujmu, myslí si chlapík pragmaticky, hoci jemu osobne žiadna ujma nehrozí, nepustí si predsa mladuchu pod kožu, do svojho fascinária, radšej obratne uzavrie póry, metaforicky povedané, póry duše, dobre totiž pozná výroky rabbiho Joshuu z kontroverzného Tomášovho evanjelia.
Keď chlapík práve nepočúva peknú, no už nie najmladšiu ženu, prechádza sa po námestí, kde zopár uzimených predavačov a drobných podvodníkov rozmiestnilo svoje predvianočné búdky so vzrušujúco zbytočným haraburdím. Z každej čačky si kupuje hneď po dva kusy, lebo si to môže dovoliť, pred zrakmi predavačov potom tovar putuje rovno do kontajnera a on putuje ďalej, obozretne sa vyhýbajúc mladým rafinovaným Rómom, žobráčikom, z ktorých cítiť acetón. Dych aj výpary stúpajúce z tmavých šľachovitých tiel majú acetónové, ich telá sú rezervoáry omamného rozpúšťadla, trosky ním presiakli ako tie špinavé handričky, čo si namáčajú do chemikálie v malej tmavohnedej fľaši. Žobráčikovia sa v priebehu sekundy zo žobráčikov flexibilne menia na zlodejíčkov a zasa naopak. Hlavný stan majú pred kostolom. V čase omše zakaždým dúfajú, že kresťania im pri odchode podhodia nejaké mince, ale kresťania sú takí zaujatí svojím prízračne dobrým dobrom, že žobráčikom nestíhajú venovať pozornosť.
Chlapík sa tvári nepreniknuteľne, prísne, odporne. Aj tak k nemu však podíde jeho dlhoročný dobrý priateľ, ten sa totiž domnieva, že do chlapíka vidí, pristúpi teda k nemu, chvíľu bezradne stojí a potom povie:
- Zabijem niekoho. Už to takto ďalej nevydržím.
- Si napätý. Ale o tom sme hovorili už stokrát.
- Kur... a čo keď som napätý?! Ty si dokonalý?
Dobre, tak nie som, myslí si chlapík, ale pritom si myslí, že je. Ako by mohol človek žiť, keby pochyboval o svojej dokonalosti? Potom by aj vraždil, a nečudo. Povie vraždychtivému:
- Radšej si kontroluj slovník. Ochudobňuješ si slovnú zásobu, keď stále iba nadávaš. Pozabúdaš ostatné výrazy. A v robote sa už ani nevieš slušne vyjadriť.
- Nadávkami vyjadrím všetko. Vieš, aké sú flexibilné? Všetky významy sú tam. A inak, ko... v kancelárii ma už nezaujímajú.
- Nezaujímajú? Ale zo zamestnania ťa práve preto vykopnú. A potom čo? Poznáš Žucha?
- Žucho je taký ten menší. Chodí v červenej vetrovke.
- Ten. Stáli sme na križovatke. Pozval som ho na pikolo, nemal pri sebe ani korunu, a na priechode, už uprostred križovatky, som sa posťažoval, že sa mi nechce nazad do práce, a vieš čo mi povedal? Že mi tú prácu závidí. A vieš, čo som si vtedy uvedomil? Že i ja si môžem len závidieť! Lebo čo robím? Nič. A mám sa dobre. Tak nelamentujem. A ty tiež nelamentuj. Čo ti je? Problémy so ženou?
- Už žiadne problémy. Veď ma opustila.
- No prosím. Dobrý začiatok. Dobrý základ. Ale nedúfaj, - povedal chlapík, hľadiac bez súcitu na priateľa, ktorého za svojho priateľa vôbec nepokladal, to len priateľ sám seba považoval za chlapíkovho priateľa, čo je medzi ľuďmi celkom bežné, - nedúfaj, - zopakoval, pozorujúc toho druhého spod zvrašteného obočia, aby vyvolal dojem záujmu a nebodaj aj zamyslenosti, - nedúfaj, že ti teraz poviem, ako ďalej, a je ozaj ľahostajné, čo urobíš, hlavne aby ťa celkom nevykoľajilo. Pre takú nulovú záležitosť.
Chlapík si spomenul, ako istý veľmajster nekonvenčnej hudby pri poháriku whisky minule zaručal na Žucha, ktorý plakal, že má zničený život:
- A čo? Koho zaujíma, že máš zničený život, do pi... Všetci sa ti na to akurát vy... Tak buď ticho a počúvaj hudbu. Šamanskú. Aj Martin Kittner je šaman, keď vieš, ako ho počúvať.
Pritom aj veľmajster má zničený život. Žena ho dala vysťahovať zo spoločného domu a rozpredala jeho raritné cédečka.
Ale nie o tom ti budem rozprávať.
Teraz si sa utiahol za záhyb z umakartu? Za ten, čo zabraňuje zvedavcom pri odchýlených vchodových dverách získať okamžite prehľad o celej čudnej kaviarni? O stolcoch s taburetkami? O nápadnom, secesne dekorovanom vstupe na minitoaletu? O úzkych chodbách vedúcich dozadu a o tieňoch, ktoré tam vzadu pri prudkých pohyboch čosi vrhá?
Za záhybom môže byť okrem teba pokojne schovaný aj zdanlivý chlapíkov priateľ. Možno si mu vkĺzol rovno do náručia. Má na jazyku med, ale v srdci jed. Alebo si zdanlivým chlapíkovým priateľom ty. V takom prípade by si sa nemusel obávať jedu. Ale je to vôbec možné? Čo všetko je možné! Je možné všetko? Odkedy si to myslíš? Nie dávno, súdiac podľa tvojho trpiteľského výrazu. Ak náhodou výraz nie je maska. Akosi príliš zmučene zvieraš tie svoje nesexy úzke šnúrky pier.
Pozoruješ tváre.
Tváre sú iba cudzie. No neboj sa ničoho. Veď aj tí druhí vidia len cudzie tváre, tvoju a ešte aj iné, každý vidí každému jeho cudziu tvár.
Barmanka ti podala objednanú kávu. Čo si sa jej opýtal? Ona ti teda rozhodne nerozumela, veď si si mumlal pod nos. Takto sa zlomyseľné sebaisté ženy neoslovujú.
Opýtal si sa:
- Čo máte dobrého?
- Prosím?
- Dobrého. Že čo máte.
Hlasnejšie povedz! Toto povedz:
- Šiatro pracuje? Ten mladý Talian. Šiatro!
- Jaj, Šiatro? Šiatrovi sa tu znepáčilo, ešte minulý týždeň povedal šéfovi, že neostane, jemu sa neoplatilo tuná vyvárať za minimálnu mzdu, do noci! Teraz vraj vyhral konkurz, ide spievať muzikály, v Bratislave nacvičujú.
No tak to povedz! Opýtaj sa, že či Šiatro!
Opýtaš sa:
- Šiatro pracuje?
- Mulala? Talian? Šiatro Mulala? Tomu sa u nás veľmi ľúbilo! Ale minulý týždeň vyhlásil šéf, že kuchyňa si na seba nezarobí. Že jedlá veľmo nejdú, viete. Tak Šiatra poslal preč. Bol v skúšobnej dobe, ale dobrý chlapec. Odkiaľ ho poznáte? Ale dočkajte... vás si ja pamätám! Vy ste jeho kolega z kapely, že? Ten bubeník?
Prečo by si prezradil, odkiaľ sa poznáte a či si bubeník? Až keď bude treba, povieš všetko. Ja o chlapíkovi, o ktorom ti rozprávam, nebudem môcť nikdy všetko povedať. Hoci o ňom viem veľmi veľa. Ty čo vieš?
Barmanka je už dávno preč, sotva pred teba postavila kávu a vedľa nej deci minerálky, už bežala dozadu, do úzkych chodieb. Vďačne šuchoceš kultúrnym časopisom. Znovu sa ukážkovo zžívaš s tepom jednotlivých textov. Sú doslova "nadupané", poriadne ti mútia mozog. Zmienka o mútení ti pripomenula, že si treba pomiešať kávu, ale náhle si sa pri pohľade na ňu roztriasol. Zazdalo sa ti, že je živá, z tela a krvi. Ale zrazu je pre teba všetko také zmätene krásne! Oblaky za oblokmi s červenými záclonami! Aj to, že niekedy oblaky nevidno, lebo ich práve odfúklo čosi veľké a nevyspytateľné!
Nechcem ti kaziť náladu, ale najhoršie je - pretože teraz dovoľ, aby som ti čosi pripomenul - najhoršie je, že by si nemal vôbec nič robiť bez silného pocitu viny. Prečo čosi robím práve tak a tak, pýtaj sa. Nie som náhodou povinný robiť to v tejto chvíli inak, alebo robiť niečo iné? A nie je táto chvíľa poslednou šancou na uskutočnenie toho iného? A nie je táto chvíľa už i tak premárnená? A neprišla náhodou prineskoro? Alebo ináč vyjadrené, ale zasa to isté: čo ak to, čo práve robím, mohlo naozaj ešte počkať, a to iné sa fakt nenávratne stratilo, pričom to bolo osudovo nevyhnutné? Jaj, teraz dávaj pozor, čo poviem, poviem: už sa nepýtaj! Už nepochybuj, úbohé dospelé dieťa! Maj konečne istotu: áno, čosi sa stratilo a je to, žiaľ, absolútne nenahraditeľná strata.
Ale nie o tom ti budem rozprávať.
Čo máš teraz urobiť - vari vbehnúť do jednej z úzkych chodieb?
Vbehneš teda do jednej z úzkych chodieb, celkom dozadu, a rozpoznáš, čo sa to tam hýbe a vrhá hrozivý tieň. Vykríkneš na zadychčanú barmanku:
- Áno, pani!
- Čo... čo... - nechápe barmanka, lapá po dychu a na zápästí ruky, ktorou sa kŕčovito drží zábradlia starej oceľovej postele, vtesnanej do výklenku v bordovej stene chodby, jej navierajú hrubizné žily. Okále máš vyvalené ako duby na stráni. Bordová omietka na ne odfrkuje pri každom zabúšení posteľného kovu o stenu. Vo chvíli, keď tieň dopadne aj na teba, prudko otvoríš ústa.
Už vieš, o kom po celý čas hovorím.
Už vieš, kto to hovorí.
Strácam vratkú rovnováhu - sťažka odfukujúce obrovské neforemné telo, klzké od potu, sa o teba preto musí na takmer neznesiteľný zlomok sekundy oprieť. Ozveš sa zmeneným, jasným hlasom a rýchlo dokončíš, čo ešte bolo treba dokončiť. Vlastne to dokončíš za mňa:
Archív predchádzajúcich poviedok nájdete na http://knihy.sme.sk/poviedka
Autor poviedky Balla sa narodil 8. mája 1967 v Nových Zámkoch, kde žije. Poviedky začal časopisecky uverejňovať od r. 1992. Knižne debutoval zbierkou poviedok Leptokaria (1996), za ktorú získal Cenu Ivana Kraska. Základným a prakticky nemenným stavom hlavných hrdinov poviedok je osamelosť, ktorá ich mení na kruté, nenávistné indivíduá, búriace sa proti banalite každodenného prežívania. Autor tému rozvíja aj v nasledujúcich prozaických knihách: Outsideria (1997), Gravidita (2000) Tichý kút (2001) a Unglik (2003).
Autor ilustrácií Juraj Meliš sa narodil 13. júla 1942 v Nových Zámkoch. Študoval v ateliéri figurálneho sochárstva profesora Jozefa Kostku na VŠVU v Bratislave, kde v súčasnosti pôsobí ako profesor. Autobiografický, nesentimentálny koncept, humorný nadhľad a priamočiarosť výpovede sú niektoré z vlastností, na ktorých postavil svoju tvorbu. Uverejnené kresby sú z cyklu Monológy (1987, kombinovaná technika, ceruza, papier, 102 x 73 cm).
