Peter Pavlac Gesto alebo "Cyrano '04"

Čo by som napríklad ja, dramaturg, robil bez hercov? Ale nechcem teraz o hercoch. Hoci všetko to začal práve herec a ja som šťastný, že ho na tomto mieste môžem spomenúť, spomenúť jednu výrazne do seba zahľadenú samoľúbu bytosť, ktorej zrejme celoživotný

m predmetom sa na veky vekov stal on sám. Ale prišiel za mnou. A ja som ho neposlal do čerta.

Prišiel za mnou, za vraj ešte stále mladým, ešte stále píšucim dramaturgom, a bez výraznejšieho rešpektu voči čomukoľvek na mňa vypustil zážitok z ostatnej dovolenky v Slovinsku, kde spoznal ženu svojho, teda jeho života. Dlho som ho absolútne bez záujmu sledoval, písal som sms jednej slečne, ktorá ma už zopár mesiacov ťahala za nos, ale postupne ma svojou dosť povrchnou schopnosťou dramatizovať upútal natoľko, že som nedokončenú správu uložil a začal som si predstavovať, ako tá "žena jeho života vyzerala", sledoval som nitky jeho zážitkov, ako osudovo sa stretli v nádhernom pobrežnom domčeku sestry manželky jeho kamaráta (jej bývalá spolužiačka z univerzity), ktorý ho do Slovinska pozval na krátku dovolenku. Nič netušiac a nečakajúc, táto žena ho jedno slnečné popoludnie opantala celou svojou osobnosťou, tridsaťročná nádherná Nemka, pracujúca dva roky ako konzulka v Ľubľane, v letnom období služobne v Koperi, starajúca sa o stovky šibnutých nemeckých turistov, tráviacich svoje letné dovolenky na tom kratučkom úseku slovinského pobrežia Jadranu. Zaujala ho, ako mi povedal, vlastne všetkým. Ale predovšetkým to bola, a použijem jeho slová, "super baba, blonďavá tricina k sežrání". Keďže ho dosť dobre poznám, jeho kritériá ma neprekvapovali, ani definície, ani intelekt, a to ho naozaj nechcem podceňovať. Na tom pracuje sám. Ako väčšina súčasnej populácie.

A teda Martinova blonďavá nemecká konzulka mu pri ich rozlúčke vraj naznačila, aby jej napísal. A tu sa to zamotáva. Ako bežný občan našej krajiny síce hovorí trochu anglicky, ale jeho komunikačná hranica je pomerne ostrá a človek na ňu u týchto tvorov narazí hneď, ako sa prejde od "fine weather" k debate o obľúbenej knižke. Martin svoju hranicu priznal. Aspoň to. Preto ma vyhľadal. Aspoň to tvrdil. Pravdupovediac, žasol som a nechcel uveriť, že má tú drzosť a žiada ma, aby som mu pomohol naformulovať prvú sms, ktorou jej chcel dať najavo, že nezabudol, a naopak, rád by toto "všetko" (čiže zatiaľ nič) rozvinul. A ja som mu mal pomôcť. Začal som teda formulovať. A sformuloval som čosi nasledovné (zámerne nepíšem v angličtine): "Je zvláštne, že v časoch, keď človek prestáva hľadať, čosi nájde. Naše stretnutie bolo krásne, jednoduché a nečakané. Také rýchle, že som si ani nepoznačil tvoj e-mail." Stručne a jasne kombinovaná "zvláštnosť" s "nečakanosťou", "jednoduchosťou" a predovšetkým potenciálny zisk adresy ako jediný cieľ tejto správy. Nemuseli sme dlho čakať. Zrejme tú ženu Martin naozaj zaujal, odpoveď prišla vzápätí, niekoľko slov o tom, že je rada, že sa ozval a bude rada, ak napíše a na konci e-mailová adresa. Bol trošku sklamaný, čakal, že ho zavalí slovami o tom, ako ju očaril, ale upokojil som ho poznaním, že normálne ženy (tie, ktoré sú mimo našich strelených umeleckých kruhov) bývajú vo svojich vyjadreniach značne stručnejšie, strohejšie, ale o to jednoznačnejšie. Neviem, prečo som ho utešoval, jeho pocit mi bol vlastne ukradnutý, asi som čakal, že po tomto krátkom výstupe vypadne a nechá ma dokončiť moju sms správu slečne, čo ma mesiace ťahá za nos, a tým táto konzultácia skončí. Neodišiel. Skočil mi kúpiť fľašku becherovky, uvaril čaj, posadil ma k počítaču a vzápätí prinútil napísať prvý e-mail. Rozprával mi o ich stretnutí a ja som začal štylizovať. Písal som o tom, ako môže človek celý život túžiť, očakávať, hľadať a nenachádzať, a potom príde okamih, keď zacíti silnú prítomnosť "toho druhého", možno bez slov, celkom spontánne sa zadíva do jej očí, pochopí úsmev a jednoducho mu je s tou osobou dobre "len tak". Dôležité je nezaväzovať ju, hovoril som Martinovi, nechať jej vždy slobodu, netlačiť ju k ničomu, predovšetkým nie k nejakému rozhodnutiu, stačí naznačiť, že ak by to šlo, hneď by si sa vrátil za ňou a tak podobne. Vymýšľal som si, nemal som s tým absolútne žiadnu skúsenosť, chcel som sa ho len rýchlo zbaviť, bolo mi ukradnuté, či mu tá žena, Dominika, niečo odpovie, a predovšetkým som potreboval dokončiť svoju správu žene, čo ma mesiace ťahala za nos... ale Dominika zareagovala. Hneď. Jej slová ma tak trochu zaujali. Písala o tom, že by ho, Martina, rada videla, ale nemôže sa počas svojej jesennej dovolenky zastaviť na Slovensku, rada ho však uvidí v Ľubľane, keď sa vráti z Berlína, z návštevy svojich rodičov. V jej slovách bol nejaký čudný zmätok a smútok. Netušil som, odkiaľ to viem, cítil som len, že ošiaľ, ktorý oboch zachvátil, vyrástol z niečoho, čo má dokonca snáď aj reálny rozmer. Martin sa na mňa pozeral a chcel, aby som mu prekladal každú nuansu jej mailu. Nepovedal som mu o všetkom, zatajil som to zámerne a vlastne chrapúnsky. Myslel som, že mu stačí fakt, ako rada ho uvidí. Rozlúčil sa a povedal mi, že sa čoskoro zastaví, musí však najprv zistiť termíny dabingov a potom jej napíšeme, kedy by za ňou prišiel.

Keď odišiel z môjho bytu, zobral som mobil, aby som konečne dopísal svoju večne nedokončenú správu žene so skvelým indiánskym menom: "Tá, čo ma mesiace ťahala za nos". Nedopísal som ju. Otvoril som mail a čítal konzulkine slová. Čítal. A viac nezaspal.

***

Nasledujúcich pár týždňov prebehlo naozaj rýchlo. Martina som sa nevedel zbaviť, sedeli sme hodiny pri počítači a ja som písal. Vždy som mu povedal, o čom chcem písať a on len súhlasil. Vlastne mlčal. A keď hovoril, rozprával o jej červených plavkách, o jej zvodne krásnej postave, výrazných očiach, blonďavej hlave... to všetko bola síce pravda, ukázal mi fotky, Dominika mala s vekom tridsať asi naozaj spoločné len to číslo, vyzerala fakt dokonale, rozprával som sa s ňou však ja a Martin si čoraz menej uvedomoval, že aj ona sa začala rozprávať so mnou. A hovorila mi o dosť neuveriteľných veciach. Rozprávala mi o tom, že má českých predkov z matkinej strany a chorvátskych z otcovej (dokonca má babičku v Splite) a teda je spolovice Balkánka a ja som len žasol nad temperamentom v jej formuláciách, rozprávala o tom, ako študovala v Berlíne na filozofii slovinčinu a taliančinu (chorvátsky, samozrejme, vedela plynule), urobila doktorát, ambície a schopnosti ju však hnali ďalej, tak absolvovala diplomatickú školu a ihneď ju zaradili do Slovinska, kde sa začala jej šialená kariéra, rozprávala o nemeckých turistoch, schizofrenikoch, agresívnych manželkách, haváriách a väzniciach, poznala snáď každého doktora, každého policajta v Slovinsku, pretože nemeckí turisti (spolu s českými) sú zrejme najfrekventovanejšími vykoledovanými nešťastníkmi medzi všetkými druhmi dovolenkárov, rozprávala o tom, že ako jediná žena v mužskom kolektíve si napriek inteligencii svojich kolegov diplomatov (na začiatku tretieho tisícročia) odnáša za každú úspešnú "akciu" zvyčajne len podrazy, závisť a poznámky na karierizmus, rozprávala o východnom Nemecku a mentalite a predovšetkým akejsi čudnej melanchólii generácie tridsiatnikov, ktorá je podľa nej taká blízka nám, postupne sme sa dostávali ďalej a hlbšie, kládol som jej stále nepríjemnejšie otázky, často odpovedala priamo, ale stále častejšie na isté otázky jednoducho neodpovedala. Martin ma nútil, aby som sa jej spýtal na vzťahy, tak som sa spýtal, a ona akosi nejasne priznala, že už dlhé roky žije/nežije s nejakým človekom (on je v Berlíne), ktorého ale vlastne nemiluje... Jej elitná profesia (ako druhá strana mince) teda prináša časté sklamania, pretože nové a nové vzťahy po krátkom čase krachujú, nemá šancu na svojom poste "naozaj milovať", podpísala zmluvu s diablom a tá ju nepustí, potom sa vždy vracia k svojej istote a vtedy cíti bezmocnosť, cíti, že si toho človeka tam v Berlíne možno raz vezme, vyžmýka nejaký cit a ten čas sa zrejme blíži, pretože má tridsať a ja som jej povedal, nech na to kašle, a zároveň nech sa opováži vykašlať na lásku, čo raz príde, písal som jej o každom novom pocite, ktorý vyvolávala svojimi slovami a zážitkami... Spočiatku som sa snažil byť Martinom, na okamih som sa ním aj stal, hercom, ale potom som rezignoval a začal som do svojich slov vkladať seba. On si to nevšimol. Cítil som, že je krok za krokom viac a viac zamilovaný, bavilo ma sledovať, ako si jej slová vzťahuje na seba, pritom už dávno boli adresované mne, absolútne som si neuvedomoval dôsledky tohto svojho totálne ignorantského počínania, nedošlo mi, že sa zahrávam s citmi dvoch ľudí a klamem ich, vytváram u oboch falošnú predstavu, každého z nich dostávam do imaginárneho sveta svojej vlastnej duše, svojich najhlbších a najjednoduchších túžob... akosi mi to bolo jedno. Čistá manipulácia. A zrazu sa všetko začalo zastavovať. Ona písala menej a menej. Začala sa strácať, jej záujem sa vytrácal... Martin začal byť hysterický...

A vtedy som sa náhodou pri skúšaní jednej hry naučil isté gesto. Gesto, ktoré v posunkovej reči hluchonemých znamená "šťastie". Gesto, ktoré som chcel opísať aj Dominike a odrazu bolo jasné, že ak sa mi toto podarí, ak sa mi ho slovami podarí opísať, získam nejaký definitívny kľúč, ktorý zlomí túto virtuálnu komunikáciu a rozhodne, či existuje šanca posunúť sa ďalej. A napísal som: "Na oboch rukách spoj palec s ukazovákom. Vytvor dva pevné kruhy. A potom hranou pravej dlane ladným pohybom naraz na hranu ruky ľavej, nechaj ich odraziť sa a potom prsty rozpoj. To, čo bolo na začiatku pevné, sa rozplynie... neexistuje slovo, ktoré by dokázalo zastúpiť dokonalosť výpovede tohto gesta. Toto gesto rozpráva príbeh Šťastia..." Myslím, že porozumela. Ale nestačilo to!!! Slová ma prvýkrát zradili! Kurva fix! Sklamal som. Seba. Ju! Málo. Je to málo! Strácala sa... odchádzala... a Martin navrhol dieťa! Idiot! Povedal, aby som jej napísal, že je jediná žena, s ktorou by chcel mať dieťa. Vysmial som sa mu. A napísal som to! A ona?! Napísala, že jeho dieťa chce! Moje... dieťa! Ale nechce s ním žiť! Napísala, že chce byť matkou dieťaťa človeka, čo vo svojej duši nosí svet, o ktorom čítala v mojich listoch. Ale nechce s ním žiť! Martin to nezvládol. Začal plakať, hodil sa na posteľ a reval mi tam. Zamiloval sa. Totálne a definitívne a na smrť. Herec. Čo už. Veď ja tiež. (A vlastne... nič zvláštne. V prostredí bratislavskej umeleckej elitnej omladiny (25-45) narazíte nanajvýš tak na bláznov, čo sa vyžívajú vo svojej akože otvorenosti, tá však, bohužiaľ, v skutočnosti oplýva len cynizmom a nepotrebujete hlbší psychologický tréning, aby ste pochopili, že sa tým snažia pozakrývať všemožné frustrácie, od pocitu nedocenenia až po citové a iné zlyhania. Hľadaj tam lásku!) A zrazu je tu Dominika, žena "z iného sveta". Čisté, jednoduché a vlastne tak banálne prirodzené. Ale keď som si predstavil, že by Martin mal byť ten, čo bude s touto ženou "zdieľať spoločnú chladničku, vaňu a záchod"... hmm ... (Nedávno si ma jeden starý divadelný bard zobral bokom, ukázal na mladého talentovaného herca na javisku a začal mi rozprávať o tom, že vyrastajúca generácia hercov absolútne stratila Tajomstvo. Nemajú Tému, nemajú Otázku, preto vlastne nedokážu zaujať ničím, len technikou a krásnou formou. Prázdnou formou. Formou bez Tajomstva. Díval som sa. A uvidel to.) Spoločná chladnička, vaňa a záchod. Láska.

Povedal som Martinovi, nech ide za ňou do Ľubľany. Dal som mu do rúk Coelhovu knižku Veronika sa rozhodla zomrieť, ktorá sa odohráva práve v Ľubľane a vlastne akosi fatálne napĺňa cestu, čo sa tu takto podivne otvorila.

Asi hercov naozaj potrebujeme. Je teraz v Ľubľane a možno práve hovorí mojimi slovami. Ja by som toho zrejme schopný nebol.

Dopísal som konečne správu žene, čo ma mesiace ťahala za nos. Toho som schopný bol. Len toho.

Žijem pre prítomnosť. A táto prítomnosť je akosi smiešne poznačená dôchodkármi. Zo všetkých strán na mňa kričia, aby som myslel na budúcnosť, jasné, tento náš svet nezadržateľne starne. A ja na to kašlem. Neverím ich prognóze a nemienim sa cítiť zle, ak mi ktosi vyčíta, že žijem pre prítomnosť, je to vraj jedna z množstva diagnóz mojej generácie. Fakt je ten, že k nijakej generácii nepatrím. Generácia "prítomnosti" je individualistická a teda narcistická! Čo už. Budem mať onedlho tridsať rokov a vlastne len čakám, ako sa "môj" príbeh skončí. Martin je práve teraz v Ľubľane a ja neviem, čo sa tam deje. Práve teraz! Môže to skončiť tak, že sa s ňou bude milovať, (možno sa práve milujú) a ona predsa len s jeho dieťaťom prijme napokon aj jeho, vezmú sa a budú spolu žiť až na veky vekov. Môže to skončiť tak, že ho pošle do riti, pretože jej začne byť čudné, že tento človek sa správa celkom inak, než ako obraz, ktorý si o ňom vytvorila z "jeho" slov. A môže to skončiť aj tak, že sa jej prizná, že s ňou vlastne nekomunikoval on, ale ktosi celkom iný a ona sa rozhodne prísť sem, zoznámiť sa so mnou, spoznáme sa, budeme sa milovať, narodí sa nám dieťa, týmto činom zodvihneme promile katastroficky klesajúcej demografickej krivky našej krajiny a budeme spolu žiť, tiež na veky vekov. Ďalšie možnosti už sa mi konštruovať nechce. Tú ženu milujem! Chladnička, vaňa, záchod... Láska :-)

Všetko sa dozviem o pár týždňov. Ak ma v tom čase stretnete, pokojne sa ma spýtajte, ako to dopadlo. Možno vám to poviem.

Ale ak by som sa raz s ňou naozaj stretol, naučím ju len to Gesto. Až potom sa vlastne začneme rozprávať. Bez prostredníkov. Bez internetu. Bez hercov. Raz.

Cyklus Poviedka na piatok pripravuje © Literárna a kultúrna agentúra LCA.

Archív predchádzajúcich poviedok nájdete na http://knihy.sme.sk/poviedka

Peter Pavlac (*1976) dramaturg, dramatik; absolvoval VŠMU odbor dramaturgia (1999), od tohto roku pracuje ako interný dramaturg v Činohre SND, kde spolupracoval na inscenáciách Stoličky (1999); Picasso v bare Lapin Agile (2001); Horor v horárni (2002); Štvrtá sestra (2002); pre Činohru SND pripravil adaptácie próz Veľké šťastie (Timrava, 2003) a Rozhovor s nepriateľom, (Lahola, 2004). Pravidelne externe spolupracuje s ďalšími slovenskými a zahraničnými divadlami (aj v súvislosti s European Theatre Convention); jeho divadelné hry Vernisáž v Pasáži a Deus ex machina (insc. Štúdio 12 Bratislava, 2002) sa objavili vo finále súťaže Dráma (2000, 2001). Ďalšie jeho hry uvedené v réžii Patrika Lančariča: 3.3.3. (v spolupráci so Zuzanou Haasovou; insc. v Štátnom divadle Košice); Fun(e)brak s.r.o. Epizóda I. (insc. v Mestskom divadle Bratislava). A hry "čakajúce" na svoje uvedenie: Partybr(e)akers (2004); Moja mama mala brata (2004). Po úspechu v literárnej súťaži POVIEDKA debutoval roku 2001 knihou Hra na smiech, ktorá bola ocenená Prémiou Literárneho fondu

Autor ilustrácie Ivan Csudai (*1959) študoval na VŠVU v Bratislave, kde v súčasnosti pôsobí ako docent a vedie 4. maliarsky ateliér. V rokoch 1995 a 1999 získal cenu Ex Aequo za súčasnú slovenskú grafiku. Obrazy vystavoval vo viacerých mestách Slovenska (Bratislava, Banská Bystrica, Zvolen, Košice...) a sveta (Praha, Brno, Budapešť, Zürich, Graz, Mainz, Turín, Kodaň, Viedeň, Rím, Ľubľana, Sao Paolo...). V súčasnosti vystavuje v Oravskej galérii Dolný Kubín a Galérii Linea na Drieňovej 34 v Bratislave.

Najčítanejšie na SME Bratislava


Inzercia - Tlačové správy


  1. Kedy sa refinancovanie oplatí?
  2. Lokalita pod Kolibou výrazne mení svoju tvár
  3. Bývajte v budove, po ktorej sa prechádzal Schöne Náci
  4. Trenčania to chcú mať všade blízko. Kde kupujú byty?
  5. ENGIE Services odovzdala do prevádzky novú kotolňu v Košiciach
  6. Žilina Voce Magna 2017 – Medzinárodná súťaž zborového umenia
  7. Poistenci VšZP už nebudú platiť 17 centov v lekárňach za recepty
  8. Potraviny typické pre váš región nájdete už aj v Kauflande
  9. Exotické destinácie s priamym letom z Viedne
  10. Zabudnite na nové a neekologické PC. Je tu Refurbished!
  1. Program obnovy chodníkov v Starom Meste schválený
  2. Stavebná fakulta STU získala certifikát EUR-ACE
  3. Stavebná fakulta STU získala certifikát EUR-ACE
  4. Príďte na Deň otvorených dverí v Novom Ružinove
  5. Študenti sa rozhodli zmeniť svoju školu
  6. Kedy sa refinancovanie oplatí?
  7. Bývajte v budove, po ktorej sa prechádzal Schöne Náci
  8. Samsung Galaxy Note8 umožňuje tvoriť veľké veci
  9. IMMOFINANZ spúšťa medzinárodnú reklamnú kampaň retailovej značky
  10. Trenčania to chcú mať všade blízko. Kde kupujú byty?
  1. Poistenci VšZP už nebudú platiť 17 centov v lekárňach za recepty 8 952
  2. Exotické destinácie s priamym letom z Viedne 7 165
  3. Lokalita pod Kolibou výrazne mení svoju tvár 2 586
  4. Trenčania to chcú mať všade blízko. Kde kupujú byty? 2 217
  5. Zabudnite na nové a neekologické PC. Je tu Refurbished! 1 804
  6. Potraviny typické pre váš región nájdete už aj v Kauflande 1 700
  7. Päť mýtov, ktoré ste počuli. A možno aj uverili 1 484
  8. Všetko, čo by ste mali vedieť o umelom oplodnení 882
  9. Ušetrite až 60 % nákladov na elektrinu využitím slnečnej energie 863
  10. Kedy sa refinancovanie oplatí? 837