O týraných deťoch písali tie, ktoré nimi nie sú

V centre Nádej sa včerajšou vernisážou súťažných detských výtvarných prác s témou domáceho násilia ukončil petržalský týždeň Stop násiliu. Kresby boli naozaj rôznorodé – plačúci motýlik, plačúce slniečko, želania detí mať pekné Vianoce, čisté životné prostredie, ale aj nahnevaný ujo či dospelé osoby sediace pri fľaškách alkoholu.

„Je veľmi dôležité, že deti maľujú a zamýšľajú sa nad osudom iných detí. Na kresbách trošku doznieva naša predchádzajúca kampaň Stop drogám, preto ako ohrozenie rodiny vidia drogy, alkohol. V poslednom období sa ako hrozba ukazuje fyzické týranie,“ hovorí o kresbách Jana Štúrová prezidentka centra Nádej, ktoré kampaň zorganizovalo. Hoci sa centrum špecializuje na pomoc týraným ženám, tie prichádzajú aj so svojimi deťmi. Pretože tam, kde je týraná žena, je týrané aj dieťa. To, že týždeň prebiehal práve v Petržalke, nesúvisí so špeciálnym postavením mestskej časti v problematike domáceho násilia. Domáce násilie totiž zasahuje všetky vrstvy bez ohľadu na lokalitu, stupeň vzdelania a ekonomický stav.

Okrem kreslenia deti súťažili aj v literatúre. Od októbra mohli písať práce o násilí a hľadať východisko. Téma bola – Keby som mal zlatú rybku, čo by som urobil. „Problém týrania detí väčšinou oslovil tie, ktoré žijú v zdravých rodinách. V literárnych prácach sa zamýšľajú nad tým, čo keby sa náhodou ocitli v rodine, kde by ich týrali,“ povedala Eva Vopálenská, šéfredaktorka Adore, ktorá vyberala víťazov literárnej súťaže.

Skutočný príbeh rozprávalo v práci len jedno dievča. Jej najlepšiu priateľku týrali rodičia. O tom, v akých podmienkach kamarátka žije, sa autorka dozvedela až z televízie. Videla ju v nemocnici zbitú takmer na smrť. Kamarátka jej zo strachu, že príde o priateľstvo, o svojom osude nehovorila.

Deti písali nielen o rodine, ale najmä o agresii vo svete. „Za zlo na svete považujú násilie, negatívne vnímajú vojnu a pociťujú stav ohrozenia zvonku. Želajú si mať dobrú rodinu, žiť v mieri a pokoji. Ak písali o peniazoch, skôr sa postavili do roviny irónie,“ hodnotí E. Vopálenská.

INGRID DROZDÍKOVÁ