Fotografia z roku 1983 zachytáva autorku poviedky Lenku Procházkovú, jej dcéru Cecíliu, Dominika Tatarku a Miroslava Zikmunda na záhrade cestovateľovho domu v Zlíne, kde sa často stretávali slovenskí a českí disidenti. FOTO - LUDVÍK VACULÍK
osti kultúrny atašé Českej republiky na Slovensku) napísala v roku 1983 pre potešenie svojich priateľov Miroslava Zikmunda a Ludvíka Vaculíka.
Bol jeden cestovateľ. Precestoval takmer celý svet, nakukol takmer do všetkých pralesov, kúpal sa takmer vo všetkých moriach, ochutnal takmer všetko ovocie, videl takmer všetky veľké a skoro všetky malé zvieratá, zmokol takmer všetkými rôznymi dažďami, poznal takmer všetky zvyky skoro všetkých domorodcov a unikol takmer všetkým nebezpečenstvám. Všetko, čo videl, zažil a ochutnal, si nenechával len pre seba; písal o tom knižky, nakrúcal filmy a zhromažďoval trofeje, ktoré posielal do múzeí, aby si ich mohli prezrieť aj ostatní ľudia. Po návrate z každej úspešnej výpravy si vyšrafoval na veľkej mape, ktorú mal zavesenú vo svojej pracovni, územia, ktoré preskúmal. Keď práve necestoval, sedel pred svojou mapou a s potešením si uvedomoval, koľko krajín už má začiaraných a ako málo krajín mu ešte zostáva precestovať.
Medzitým trochu zostarol, ale to mu nevadilo, pretože v tom čase mu zostávalo spoznať už iba jednu krpatú krajinku na severe a vedel, že to pokojne stihne. Nebola to ani príliš vzdialená krajinka, cesta do nej by cestovateľovi trvala iba niekoľko dní autom alebo pár hodín lietadlom, a tak svoju poslednú výpravu naschvál odďaľoval, schovával si to potešenie ako hrozienkový koláčik zo svadby.
Ibaže potom nastali známe nepredvídané augustové udalosti, a keď sa ustálili, našiel cestovateľ v schránke sivý list s mnohými škaredými razítkami. Smutne si ho prečítal a pochopil, že tú neďalekú severskú krajinku už neprecestuje a že na jeho veľkej, husto začiaranej mape zostane malé biele miesto, kde nebol. To viete, že mu to prišlo strašne ľúto! Cestovateľ bol totiž aj veľký systematik a ten výsmešný biely fliačik ho dráždil. No bolo mu to ľúto najmä preto, že sa na cestovanie po tej severskej cestičke veľmi tešil, mal už všetko pripravené a naučil sa aj jazyk ľudí, čo v tej krajine žili.
Dni mu teraz pripadali zbytočne dlhé a nudné, pretože prvýkrát v živote odpočíval z donútenia, a nie podľa potreby. V tom čase sa tiež dozvedel, že jeho knižky zmizli z regálov knižníc a sú zamknuté v skriniach, aj jeho filmy sa prestali premietať a mnoho vzácnych trofejí bolo z múzeí ukradnutých a zlodeji sa nikdy nevypátrali. Pre to všetko bol cestovateľ veľmi smutný. No ani vo svojom smútku neurobil nič nenapraviteľné, nezačal piť alkohol, ako by ste si mysleli, len sa prehŕňal vo svojom súkromnom archíve, staral sa o svoje exotické rastlinky a taktiež čítal knižky, na ktoré predtým nemal čas a ktoré sa mu za tie roky jeho neprítomnosti nahromadili v knižnici.
A tak jedného dňa otvoril aj knižku veľkého spisovateľa, o ktorom síce vedel, že existuje, ale zatiaľ od neho nič nečítal. Tú jeho knižku otvoril ráno po smutných osamelých raňajkách, a keď ju zatvoril, prekvapene si všimol, že už je večer, tak veľmi sa mu páčila. Po dlhom čase sa mu dobre zaspávalo a hovoril si, že hneď na druhý deň zájde do kníhkupectva a bude chcieť ďalšie knižky od spisovateľa, ktorý ho tak potešil.
Aj tak urobil, ale v predajni kníh znova zosmutnel, keď mu predavač vysvetlil, že ten jeho spisovateľ nesmie písať (z podobných dôvodov, pre ktoré cestovateľ nesmie cestovať) a že tých niekoľko kníh, ktoré stihol predtým, už dávno zmizlo z pultov predajní a regálov knižníc a sú zamknuté v rovnakej skrini ako cestopisy veľkého cestovateľa. Predavač to hovoril pošepky a bolo na ňom vidieť, že s tým nemôže ani pri najlepšej vôli nič urobiť. Cestovateľ sa slušne poďakoval a hneď šiel na poštu, kde si z telefónneho zoznamu hlavného mesta opísal, na ktorej ulici spisovateľ býva.
Už tušíte, ako to bolo ďalej? Presne tak. Cestovateľ stručne stenograficky napísal spisovateľovi nenápadný list, ten šifrovane odpovedal a čoskoro sa obaja stretli v cestovateľovom krásnom dome. Keď si spisovateľ prezrel všetky rozvešané trofeje a exotické rastlinky, klesli mu fúzky až k brade: "Tak ty si teda všade bol," vzdychol si. "No, temer všade," opravil ho cestovateľ a zdvorilo sa ho spýtal na jeho cesty. "Ja som zase nebol temer nikde," priznal sa hrdo spisovateľ.
Po tomto úvodnom vysvetlení si sadli do kožených kresiel, vystreli nohy len v ponožkách ku kozubu a začali sa rozprávať a prestali až ráno. Potom si na chvíľočku oddýchli, ale hneď po obede hovorili ďalej. Spisovateľ sa pýtal a cestovateľ mu rozprával o všetkých krajinách, ktoré preskúmal, ukazoval mu ich na fotografiách aj na mape, a spisovateľ iba obdivne prikyvoval. Tak to šlo ďalej, až tretieho dňa navečer už nezostávalo na mape nič, len to smiešne malé miestečko na severe, tá jediná nepoznaná krajinka. "A teda, načo máš toto biele?" chcel vedieť spisovateľ. "To je Severné Trolsko. Tam som nebol. Mal som ísť, ale už to nevyšlo," vzdychol si nezmierený cestovateľ. "Á! Severné Trolsko, nuž to je jediná krajina, ktorú som videl," usmial sa potešene spisovateľ a zakrútil si fúzy okolo nosa.
Priložili do kozuba veľké poleno, naliali si z kanvice hustý čaj, spisovateľ si ešte napravil kĺzavé okuliare a začal rozprávať. Keď skončil, za oknom už svitalo. Cestovateľ vstal z kresla, podišiel ku svojej mape a dôkladne vyšrafoval to malé biele miestečko.
(1983)
Preklad - Ján Litvák
Lenka Procházková (1951) vstúpila do českej literatúry románom Ružová dáma (1980), za ktorý získala Cenu Egona Hostovského. Okrem poviedkových zbierok Přijeď ochutnat! (1982), Hlídač holubů (1984) a Zvrhlé dny (1995) napísala romány Oční kapky (1982), Smolná kniha (1989), novelu o Jánovi Masarykovi Pan ministr (1996), romaneto Šťastné úmrtí Petra Zacha (1997), rozhlasové a televízne hry a mnoho fejtónov. V samizdate vyšla jej dokumentárna kniha Jan Palach (spoluautor Jíři Lederer). V roku 1998 napísala odbornú publikáciu Zpráva Spolku Šalamoun o stavu českého soudnictví. Neskôr apokryfný román o Ješuovi z Nazaretu Beránek.
