Trpaslík
Oviali ma ružovým vzduchom. Aké to bolo príjemné, aký som bol šťastný. Zahajinkal som ako odkojené psíča. Snívali sa mi cukrové sny, ešte aj bosorky v nich vyzerali kladne. Prebrali ma zo spánku a ja som vôbec nepocítil potrebu sa hýbať. Zostal som ako stuhnutý, teda ma zodvihli a postavili na nohy. Nechali ma stáť tak dlho, až som sa začal scvrkávať. Ale neprekážalo mi to. Natiahli mi na hlavu čapicu, miesto brmbolca mala zvonček. Zvonček slúžil na to, aby som nepadol na nos, keby sa rozfúkal príliš silný vietor. Zvonček sa mal pri silnejších nárazoch vždy rozhojdať a zvoniť. Bolo to automatické bezpečnostné zariadenie. Na nohy mi natiahli gumené nohavice, aby sa mi v daždi nepremočili. Nedajbože by som dostal nádchu. Navliekli mi aj sedemfarebnú košeľu. Mali vkus, vedeli človeku ulahodiť, cítil som sa v nej výborne. Každý deň ma polievali akousi lepkavou hmotou. Na perách som cítil, že je príjemne sladká. Hmota však slúžila najmä na to, aby mi spevňovala pokožku, chránila ju pred šúpaním, aby vytvárala na nej obranné látky voči vonkajším vplyvom. Mali ma radi, keď sa tak o mňa starali.
Občas ma odniesli do záhrady. Postavili ma na mäkkú trávičku, vždy na jedno a to isté miesto, ktoré vraj bolo z celej záhrady najideálnejšie. Bol tam chládok a odtiaľ bolo najlepšie vidieť na ulicu. Ľudia, čo chodili po ulici, sa na mňa čudne pozerali. Niekedy na mňa ukazovali prstom. Občas sa podivne uškŕňali a krútili hlavami. Asi mi závideli.
Neskôr ma do záhrady nosili častejšie. Dokonca aj keď pršalo, aby som sa otužil. Občas sa mi to už nevidelo, lebo som mal pocit, že v záhrade som častejšie ako vnútri. Vedel som však, že to so mnou myslia dobre, boli dobrí.
Raz ma tam napokon nechali. Navždy. Len postupne som si to začal uvedomovať. S týmto stavom som sa dlho nevedel vyrovnať. Bola to však moja vlastná chyba. Priveľmi som spohodlnel, práve od nich som sa dal rozmaznať. Napokon som si zvykol. Už som necítil ani zimu, ani teplo. Čím ďalej, tým viac ma začalo ovládať nevýslovné šťastie. Veď zo mňa urobili trpaslíka, ktorý bol pýchou a okrasou celej záhrady. Strážcom a ochrancom. Stal som sa jej súčasťou. Nikto si tento kúsok zeme nevedel predstaviť bezo mňa.
Boli dobrí, mali ma radi, niečo zo mňa urobili.
* * *
Jožo bol slušný človek
Jožo bol slušný človek, a veru ani šťastie ho neobchádzalo. Jediné, čo na ňom nebolo v poriadku, že býval často sám v lese. V lese sa veľakrát rozbehol a kľučkoval medzi stromami. Zakaždým to robil až dovtedy, kým sa mu od únavy načisto nepodlamovali nohy.
Jožo bol slušný človek, tak si ho jedného dňa zavolal otec, aby sa ho spýtal, čo to také divné v tom lese robieva. Jožo bol slušný človek, ale otcovi, ktorý bol, mimochodom, tiež slušný človek, odpovedať nevedel. Otec ho ďalšími otázkami netrápil, len ho požiadal, aby sa u neho zastavil, keď mu bude môcť na tú jeho dôležitú otázku odpovedať.
Jožo už ani trochu nechcel, ale po čase zase musel ísť do lesa. Znova sa rozbehol, kľučkoval a po krátkom kľučkovaní naraz nechtiac pred jedným stromom nezakľučkoval a v plnej rýchlosti do toho stromu narazil hlavou.
Jožo bol slušný človek, napriek tomu náraz hlavou neprežil. Jeho otca mrzelo, že mu Jožo pred smrťou neprezradil, prečo chodieval kľučkovať sám do lesa.
Sny o mori
Medard sa rozhodol, že pôjde na loď. Doma more nemali, ani ho v živote predtým nevidel, akurát na maľovaných obrázkoch v otcovej zažltnutej a obchytanej knihe... Na loď ho celkom ľahko zobrali, lebo aj keď neovládal žiadnu cudziu reč, kapitán si všimol, že Medard má upracované ruky a odhodlaný pohľad.
Prvé dni mu bolo na lodi zle, nebol zvyknutý na to nekonečné knísanie a trmácanie, tak každý jeho prídel potravín končil v mori. Keď doplávali k Mysu Dobrej nádeje, všetko mu prešlo. Usmieval sa na silné pálivé slnko, na lodnú palubu, mazľavé mydlo, handru, zmeták. Vychutnával sušené ryby a kapustu. Cítil sa šťastný, že sa udomácnieva v cudzom svete... Už sa naučil aj zopár cudzích slov ako mistr keptn, kebidž, san of e bič, uiski, vŕk, hóribl a krejzi. Išlo mu to dobre. Zapadol medzi ostatných, oveľa skúsenejších námorníkov...
Pri Honolulu zasiahla loď hrozná búrka. Loď sa tak knísala, že Medard dostal strach, či sa celá nepretočí hore dnom a potom zase dolu dnom. Skúsenejší námorníci hovorili, že to nehrozí. Búrka trvala niekoľko dní a veľa námorníkov zahynulo. Medard prežil.
Kapitán si ho viacej všímal, lebo stále pôsobil oproti iným pomerne zdravo. Po niekoľkých dňoch ho povýšil, lebo počas búrky zahynuli aj niektorí dôstojníci. Stal sa palubným dôstojníkom. Už vedel slová ako nort, dyrekšn a šadap ju lejzi fakr. Tieto slová mu veľmi pristali k novej modrej uniforme so zlatistými výložkami...
Loď zastala na niekoľko dní na Novom Zélande. Bolo tam veľa domorodcov. Aj keď sa usmievali, zabili kapitána, kormidelníka, ostreľovača, navigátora, biológa Džordža Kempuriho a troch námorníkov. Ďalší desiati námorníci sa na ostrove oženili a rozhodli sa tam naveky usadiť... Medard po nevyhnutnej oprave lode a doplnení zásob s chabým zvyškom posádky odplával z Nového Zélandu...
V Indickom oceáne im znovu cestu skrížila búrka. Medard bol teraz už skúsenejší, vedel, že sa loď nemôže pretočiť hore dnom a zase dolu dnom, môže sa nanajvýš celá potopiť. Všetci prosili Poseidona, aby sa tak nestalo, a ani sa tak nestalo. Len sa zase utopili niekoľkí členovia posádky. Medarda, pretože sa naučil ďalšie cudzie slová ako damhejl, stupid lajf, bír a engri fejs - vymenovali za prvého dôstojníka. Dostal ešte krajšiu uniformu s väčšími výložkami a samostatnú kajutu, kde začal písať pamäti a kresliť podobné obrázky, aké vídaval v zažltnutej obchytanej knihe svojho otca...
Po poslednej búrke vymenovali aj nového kapitána, nový kapitán sa za pol dňa zo svojho rýchleho postupu zbláznil a museli ho zavrieť do klietky pre kozy... Ostatným nezostávalo nič iné, len za kapitána vymenovať Medarda, lebo ten jediný si ako-tak ešte zachovával ľudskú podobu.
Kapitán Medard bol mimoriadne zodpovedný, veľkorysý, ľudský, objektívny, pohotový, chápavý a strategicky mysliaci, preto si ho všetci veľmi rýchlo obľúbili a dôkladne zaznačili jeho meno a skutky do Knihy námornej histórie, ktorú úplne náhodou práve prevážali na palube lode.
Kapitán Medard ich všetkých, bez jedinej búrky, bez jediného pristátia medzi krvilačnými domorodcami, opravujúc loď a dopĺňajúc zásoby za chodu, priviedol do materského prístavu...
Bolo že to šťastia a oslavovania. Medard dostal od kráľovnej Rad zeleného žraloka a kráľovninu dcéru za manželku...
Keďže Medard mal túžbu rozprávať niekomu svoje zážitky z námorných ciest, odovzdávať svoje skúsenosti, rozhodol sa napriek protestom kráľovninej dcéry odísť do starobinca. Z bohatých životných skúseností vedel, že mladí zvyčajne nepočúvajú, myslia na seba, cudzie príbehy ich nezaujímajú. Ale starí sú iní, mnohí už nevládzu rozmýšľať nad sebou a ani hovoriť. Iba počúvajú a myslia si, že počujú vlastný príbeh o plavbe plnej búrok, výkyvov, radostí a stroskotaní.
Medard mal v starobinci veľmi veľa pozorných poslucháčov. Svoju domovinu, odkiaľ vyšiel, už nikdy nevidel. Zomrel zabudnutý.
Kométa alebo Záblesk zázraku lásky
Ohnivá kométa zázrakom vletela do nášho domu. Z kamenného observatória na Aljaške ten pád videli. Zavolali do svojej centrály v Anchorage a naliehali, aby sa, aj keď je to ďaleko, išiel niekto na tú kométu bozodkladne pozrieť. Anchorčania naštartovali helikoptéru a prileteli k nášmu domu.
Ale čuduj sa svet, k nášmu domu priletela aj helikoptéra zo Saudskej Arábie. Princ Hasan tridsiaty štvrtý totiž zbožňuje kométy. Svojimi tajnými cestičkami sa dozvedel o páde kométy do nášho príbytku, tak si nedal ujsť príležitosť a na vlastné oči ju naozajstnú živú uvidieť.
Dve helikoptéry sa vznášali nad naším domom. Po chvíli sa priblížili zboku, aby mohli nazrieť cez naše okno. Videli, ako sa kométa na mňa díva otvorenými očami, čo jej svietili medzi krásnymi dlhými mihalnicami. Helikoptéry tíško bzučiac zamanévrovali cez pootvorené okno dovnútra. Aj pilot z mesta City Anchorage, Pítr Stoun, aj jeho veličenstvo princ Hasan tridsiaty štvrtý saudskoarabský si potichu prekrížili ukazovákmi pery, a tým sa dohodli, aby nás, nedajbože, nevyrušili. Kométa sa na mňa s láskou dívala, a preto nepostrehla, ako Pítr Stoun vytiahol spod polárneho kožucha lopatku a princ Hasan tridsiaty štvrtý spod púštneho plášťa vrecúško od plnotučného ťavieho mlieka. Akoby sa boli dohodli, Pítr jedným pohybom nabral zmierlivú kométu na lopatku a Hasan podstrčil vrecúško. Chuderka kométa ani nestačila zareagovať, ocitla sa v tme vrecúška a možno za mnou aj vyronila slzu. Helikoptéry odleteli každá iným smerom. Kométu si na striedačku, po mesiaci, pilot Pítr Stoun a princ Hasan tridsiaty štvrtý saudskoarabský medzi sebou vymieňajú ako vlastné-nevlastné dieťa po rozvode.
Bol som iba mlčiacim svedkom tejto udalosti. Na nič som sa neodhodlal, ako keď človeka ohúri zázrak aj reálny život.
Medveď a veverička
Veverička sa dnes veľmi dobre najedla. Pri svojich výskokoch stretla niekoľko chutných orieškov, ktoré sa jej prihovorili svojou plnosťou. Orechy mali v sebe dosť jedla aj pre celý regiment veveričiek. Ale ona vediac, že je na všetko sama, všetko zjedla a nikomu nič nenechala. Stretol ju medveď a pýta sa jej:
- No čo, zlato? Prečo máš také veľké bruško? Ale, ale, myslel som si, že žiješ sama.
- A čo? Či vari ma tu teraz s niekým vidíš?
- Ale nie, nie, ja len, že to bruško... Ha, ha, - zasmial sa medveď a rezko vykročil.
Prišiel domov, sadol si k medvedej polievke a vraví svojej žene:
- Predstav si, medvedica moja, veverička bude mať mladé. Kto by to o nej povedal? Veď je to len také decko, bohvie, s kým to má?
Medvedica sa poteší a vraví:
- To je výborné, budeme mať na veveričiu polievku. Už sme ju dávno nemali.
- Ale ako tak môžeš, žena moja medvedia? Veď tie malé budú dozaista také utešené, rád sa budem s nimi hrávať.
- Čo to vravíš? Medveď a hrať sa s veveríčatami, to sú už len nápady! Počuj, starý, si ty vôbec medveď?
Ako toto medvedica vypovedala, akoby ju zasiahol blesk, zišla jej na um zžierajúca myšlienka:
- Prečo toho starého tá veverica tak zaujíma? Prečo sa teší na to, ako sa bude hrať s veveríčatami a so mnou sa nezmohol ani na jedno poriadne medvieďa? Nemohúcnik jeden zaspatý! Z veverice bude jednohubka so šalátom a vajíčkami!
- Dnes večer si dobre pochutnám! - ušlo medvedici pomedzi zuby.
- Čo hovoríš? Čo si dáme na večeru, moja najdrahšia? - spýtal sa spokojný medveď.
- Určite ti bude chutiť, milý môj! - odpovedá medvedica a pre seba si šepne:
- Keď ti veveričie mladé mäsko chutilo doteraz... Pch!
- Navar niečo dobré a nech je toho veľa, starká! - vraví spokojne medveď, líhajúc si na diván, že si zdriemne.
- Pôjdem dať aj veverici, nech jej rastú v brušku tie malinké zlaté.
Mevedica sa obúva, že ide ešte niečo nakúpiť, a veverička v lese zase našla oriešok, z ktorého mala ešte väčšie bruško.
Cyklus Poviedka na piatok pripravuje©Literárna a kultúrna agentúra LCA.
Archív predchádzajúcich poviedok nájdete na http://knihy.sme.sk/poviedka
Laco Kerata (1961) je absolventom réžie na bratislavskej Divadelnej fakulte VŠMU. Po škole pôsobil ako herec a režisér v Trnave a Čadci. V roku 1991 s Blahom Uhlárom a Milošom Karáskom založili Divadlo STOKA, kde pracuje dodnes ako herec, režisér a autor. Svoju tvorbu predstavuje aj vo vlastnom divadelnom združení MED. Vydal básnické zbierky Hriešny spánok (1991), Prišiel som, videl som... (2000) a dve zbierky dramatických textov Rádiové hry (1998) a Večera nad mestom (2001). Publikované poviedky sú z pripravovanej knihy Mám sa...
Autorka ilustrácií Katarína Slaninková v roku 1999 ukončila štúdium voľnej grafiky na VŠVU u doc. R. Jančoviča. Samostatné výstavy mala vo viacerých galériách nielen na Slovensku, ale aj v Japonsku a Maďarsku. Venuje sa voľnej kresbe a knižnej ilustrácii.
