K miestu, kde sa zabil sázadoš Szžcs, dobehnú slovenskí psovodi. Vycvičené psy okamžite zavetria krv a divoko sa rozštekajú. Šklbúc vôdzkami ťahajú psovodov k miestu, kde maďarskí príslušníci poriadkovej jednotky odložili mŕtvolu. Z kríka vytŕča sázadošova baganča.
Dvaja psovodi priviažu svojich psov o strom, rozhrnú kríky a pokynú poručíkovi Ogrgeľovi. Ten sa skloní k mŕtvole a prečíta menovku na prsiach zabitého. "Sázadoš Szžcs!" zvolá prekvapene. Spozná maďarského kolegu zo spoločného cvičenia vyšegrádskych jednotiek.
"Vraždia bratov Maďarov!" vykríkne psovod stojaci pri poručíkovi Ogrgeľovi.
"Bratov Maďarov vraždia! Bratov Maďarov!" odovzdávajú si informáciu polohlasne ďalej ostatní psovodi.
Poručík Ogrgeľ priloží sázadošovi Szžcsovi dlaň na čelo. Do druhej ruky vezme sázadošovu ruku. "Telo je ešte teplô! Vrahovia nemôžu byť ďaleko!" skonštatuje polohlasne. Stisne pery. V očiach mu dozrieva vážne rozhodnutie. Odtrhne sázadošovi z pleca zakrvavenú výložku. Vztýči sa, obíde s výložkou psy a každému ju dá oňuchať. Psy nepokojne vrčia, šklbú sa na vôdzkach.
"Družstvo, na môj rozkaz!" zavelí poručík Ogrgeľ. "Psov vypustiť!"
Psovodi odopnú vôdzky a svorka krvilačných rottweilerov, pitbulov, dôg, brazílskych fíl a dobermanov zúrivo vyštartuje vpred po lesnej cestičke. Psy sú vycvičené na rýchly a efektívny útok. Aby sa pri útoku nepripravili o výhodu prekvapenia, ženú sa za svojím cieľom mlčky, bez jediného zaštekania, zákerne.
Do konca života tizedeš
Maďarská poriadková jednotka sa rýchlym krokom blíži k miestu určenia. Posledný klusá Gejza Tolcsvay. Durdí sa, že mu nevyšiel plán. Rozmýšľa, ako ošialiť Nagya. Bude to ťažké. Jednotka svojho nového veliteľa neohrozene kráčajúceho vpredu už celkom akceptovala a slepo poslúcha. "Bazmeg, takýto príležitosť, a ja premárnim!" premýšľa Tolcsvay. "Hát, čo budem do konca života tizedeš? [1] Bazmeg!" rozvíja svoje bolestínske úvahy ďalej.
Vtom Tolcsvay za sebou zaregistruje rýchlo sa približujúci, sotva počuteľný dupot. Otočí sa. Zočí veľkého rottveilera, ktorý sa s vycerenými tesákmi práve nehlučne odrazil ku skoku. Je to posledná vec, ktorú tizedeš Gejza Tolcsvay vo svojom živote uzrie, lebo vzápätí sa tesáky psa zahryznú do jeho nechráneného hrdla a na prvý šup mu prehryznú krčnú tepnu. Tizedeš Gejza Tolcsvay je mŕtvy skôr, než klesne na zem.
Tragické nedorozumenie
Ostatní príslušníci poriadkovej jednotky medzitým vybehli z lesa a pokračujú v pokluse naprieč veľkou lúkou. "Bazmeg, tuto dakde mosí byť!" šomre si popod fúzy György Nagy.
Jednotka dobehne k veľkému stromu uprostred lúky. "Stáť!" zavelí Nagy. "Tuto budete počkať. Já budem vyškrábať hore na strom. Budem pozreť, kde je, bazmeg, neprátel." Položí nemotorný štít i obušok na zem a začne sa šplhať na strom. Na opasku sa mu hompáľa vrhač slzotvorných granátov.
Ukonaní a udychčaní príslušníci nasledujú jeho príklad. Odkladajú štíty i obušky. Niektorí si posadali do trávy.
Z lesa sa nehlučne vyrútia psy a vrhnú sa na nich.
Nerovný zápas netrvá dlho. Väčšina zaskočených príslušníkov nestihne ani hlesnúť. Vycvičené psy bez jediného štekotu príslušníkom skáču rovno na holé krky, tesáky do tepien zatínajú a systematicky hrdúsia. Krv strieka prúdom. Boj je o to strašnejší, že okrem pukania lámaných kostí a tlmeného dupotu nôh nepočuť takmer žiadne zvuky. Jedine György Nagy, učupený v korune stromu, sa snaží pomôcť svojim aspoň dobrou radou. Pokrikuje: "Vigyázz, Ďuri! Ott a nagy kutya, Šani!"[2]
Niektorí príslušníci lezú na strom, ale psy ich strhnú na zem. Ostatní v panike odhadzujú plexisklové štíty, obušky, prilby a motocyklistické okuliare a rozutekávajú sa po lúke. Dohryzení, doškriabaní a skrvavení odušu zúfalo kľučkujú, ale márne. Psy ich postupne dobiehajú a strhávajú k zemi. Široko-ďaleko znie nárek a bedákanie umierajúcich príslušníkov: "Ištenem! Šegídšíg! Kuťa harapáš!"[3]
Domobrana zasiahne
Rakúska domoobrana sa medzitým priblížila ku kóte 304 z východu. Chlapi stoja na kraji lesa a prekvapene hľadia na zúfalý zápas maďarských príslušníkov so psami.
"Wos ist Dos?"[4] zreve veliteľ Jochen Gütermüth.
"Herr kommandant! Naruschytel psiská na unsere ungarische spojenec pustyla," oznamuje mu jeho podriadený.
"Gott in Himmel!" zahreší veliteľ. "Wir müssen unsere ungarische spojenec sachrányt! Na psiská sofort pályt!"
Rakúska domoobrana zaujme palebné stanovište na okraji lesa. Niet času na budovanie okopov pre ležiaceho, kľačiaceho či stojaceho strelca! Chlapi nabijú flinty a začnú páliť na útočiacich psov.
Ale beda! Strelivo je odstáte, mierne zvlhnuté. Zlož zápalky sa vznieti a plameň prenikne zátravkou k prachovej náplni. Tá však nehorí dostatočne výdatne. Studené plyny nevytvárajú potrebný tlak na strelu. Neudeľujú jej potrebnú počiatočnú rýchlosť. Uhol zdvihu je tým menší. Odklony od výstrelnej a námernej sú priveľké. To ovplyvňuje dĺžku vzostupného i zostupného oblúka. Rýchlosť striel vypudených z vývrtu hlavne sa rýchlo znižuje. Ich dráhy sú o poznanie plochejšie. V dôsledku toho sa zväčšuje metná diaľka. A tak strely miesto psov zasahujú neborákov psovodov.
Jochen Gütermüth si však, chvalabohu, aj v zápale boja dostatočne včas uvedomí túto skutočnosť. Zrúkne na chlapov: "Cjelnyky sofort prestavyt!"
Chlapi prerušia paľbu, prestavujú cieľniky.
"Palba sahájyt!" zreve zase Jochen Gütermüth.
Beda-prebeda! Prestavenie cieľnikov ešte viac zvýšilo rozptyl dráhy striel umocnený nerovnakým zložením prachovej náplne. Strelci sa snažia obmedziť rozptyl lepším prilícením, presnejším zamierením a plynulejším spúšťaním zbraní, ale márne. Zväzky dráh striel stále zasahujú neborákov Maďarov.
Ogrgeľ koná
Na lúku dorazia psovodi poručíka Ogrgeľa. Čo zazrú, ich nepoteší. Pre vysokú trávu nevidia roztrhané a zakrvavené telá príslušníkov maďarskej poriadkovej jednotky. Vidia iba svojich miláčikov, zmätene pobehujúcich po lúke, do ktorých z lesa ktosi páli.
Poručík Ogrgeľ nepotrebuje veľa času na rozmýšľanie. Pohľadom rýchlo zhodnotí situáciu. Vytiahne z puzdra služobnú zbraň a odistí ju. "Poďme!" zavelí potom svojim chlapcom. "Obísť lúku! Napadnúť nepriateľa zozadu!"
Psovodi si vyhliadnu miesta na doskok a skryté miesta na oddych. Potom sa na povel svojho veliteľa pustia prískokmi po obvode lúky na druhú stranu. Každý psovod si samostatne vyhliadne miesto, ktoré má dosiahnuť a dosahuje ho jedným alebo viacerými prískokmi. Čím sú psovodi bližšie k Rakúšanom, tým sú ich prískoky kratšie. Po dosiahnutí miesta zaľahnú a odplazia sa trochu na stranu.
Je to vetrom?
Jochen Gütermüth opäť prestane páliť a zamyslí sa. Že by presnosť streľby priečny vietor ovplyvňoval? Obzerá sa okolo a snaží sa odhadnúť smer vetra a jeho silu.
Veliteľ domobrancov vie, že najlepšie sa sila vetra odhaduje na dyme od komína. Keď sa dym od komína voľne odchyľuje, fúka slabý vietor. Ak sa dym odkláňa, ale netrhá, ide o mierny vietor. Pokiaľ sa dym z komína prudko odkláňa, znamená to, že strelci majú do činenia so silným vetrom.
Nablízku však žiaden komín nie je.
Jochen Gütermüth sa preto snaží odhadnúť silu vetra podľa vlajky na žrdi. Pamätá si, že ak sa vlajka vlní a odkláňa od žrde, veje slabý vietor. Ak sa vlajka rozvinuje, fúka mierny vietor. A ak vlajka šelestí a vlaje vodorovne, naisto ide o silný vietor.
Ani vlajky však v lese niet.
‚Čo teraz?' premýšľa úporne Jochen Gütermüth. ‚Verdamt, ako len silu vetra odhadnúť? Podľa čoho cieľniky prestaviť?' Čelo mu zbrázdi kolmá vráska.
Vtom streľba utíchne. Všetci sú pobití, Maďari i psy.
Rakúšania prikladajú pušky pažbami k členkom a utierajú si rukávcami spotené čelá. Neveriacky hľadia na veľkú lúku posiatu mŕtvolami. Napätie z nich pomaly opadáva. Zhrčia sa okolo svojho veliteľa, potriasajú mu rukou a kamarátsky ho poklepkávajú po pleciach. Niektorí vyhadzujú do vzduchu tirolské klobúčiky.
"Na ja," hovorí Jochen Gütermüth. "Man müss topfre myeryt, keď kce pünktlich trafyt."
Samá strašnomasakra
Vzadu za chrbtami Rakúšanov číhajú Slováci, rozvinutí do rojnice. Niektorí sa na zlepšenie podmienok streľby vysunuli dopredu alebo do strán.
"Rakúšania! Hnusní zradcovia," odtuší priduseným hlasom poručík Ogrgeľ a rozkáže: "Priblížiť - na dostrel! Zlikvidovať - naraz! Páliť - zozadu! Plížením-plazením vpred!"
Psovodi zaľahnú a pritlačia sa k zemi. Plazia sa, ležiac na ľavom boku.
Keď sú na dostrel k Rakúšanom, poručík Ogrgeľ zdvihne ruku. Chlapci ako na povel ustrnú v pohybe. Poručík pozrie vľavo i vpravo. Všetci chlapci sú pripravení. V natiahnutých rukách zvierajú odistené malé služobné zbrane. Každý mieri na iného Rakúšana.
Poručík Ogrgeľ skríkne: "Páľ!"
Lesom otrasie jedna veľká salva. Príslušníci rakúskej domobrany padajú na zem.
Po boji
Psovodi brázdia lúku, hľadajú svojich psov a snažia sa im poskytnúť prvú pomoc. Vedia, že včasné a správne poskytnutie prvej pomoci rozhoduje o záchrane života raneného. Je to však márne. Všetky psy sú mŕtve. Psovodi teda vezmú mŕtvoly svojich miláčikov nežne do náručia a znášajú ich pod veľkú lipu.
Plyn!
György Nagy ukrytý v korune stromu skupinu nenávistne pozoruje. Oči mu pomaly zastiera nenávistná červená hmla. "Büdöš Tótok! Bitangok! Drótošok! Gaťášok! Horňákok!"[5]
Siahne do sumky, v tichosti z nej vytiahne masku a začne si ju pripravovať do pohotovostnej polohy. Odopne dva gombíky na kapse, pritlačí spodnú časť kapsy ľavou rukou k telu a vyberie lícnicu. Nasadí ju a upraví pásikové upínadlo, pričom spodné upínacie pásiky nechá nedotiahnuté. Prečistí rukávom zorníky. Skontroluje zrakom vdychovaciu a vydychovaciu komoru a priezvučné zariadenie.
Samopal si dá do polohy na remeň. Sníme z hlavy pokrývku a zastrčí ju za opasok.
György Nagy zatají dych a zavrie oči. Vyjme lícnicu z kapsy, uchytí ju oboma rukami za spodné a stredné upínacie pásiky a roztvorí ju. Tylovú doštičku stiahne dozadu, aby sa dobre vypli pásiky, a pritlačí lícnicu oboma rukami na obličaj.
Maska je nasadená do ochrannej polohy. György Nagy prudko vydýchne a otvorí oči. Teraz už je pripravený na to najhoršie. Vytiahne spoza opaska vrhač slzotvorného plynu a odistí ho. Vloží do vrhača slzotvorného plynu granát, zalúči ním a vrhne rovno medzi psovodov. Granát vybuchne a v momente zahalí priestor hustým sivým dymom.
Dezorientovaní psovodi poručíka Ogrgeľa kašlú, slzia, chrchlú. Odhadzujú zbrane tackajú sa, oslepení, okolo lipy. Nikto nechápe, čo sa deje, odkiaľ ten granát priletel. Poručík Ogrgeľ zmätene, slepo pobehuje, vykrikujúc: " Plyn! Plyn! Masky nasadíííť! Pláštenky upravíííť! Prezúvky a rukavice obliééécť!"
Psovodi odložia zbrane a začnú si zo sumiek vyťahovať masky, ochranné igelitové pláštenky s kapucňami a igelitové prezúvky. Horúčkovito sa do nich navliekajú.
A to je Nagyova chvíľa. Odistí samopal a začne do psovodov metodicky páliť. Psovodi padajú jeden po druhom, zvíjajú sa v kŕčoch na zemi a zomierajú. Zásahy sú presné. György Nagy do nich nenávistne vypáli celý zásobník. Potom si ho vymení a páli ďalej.
(Úryvok z pripravovaného románu)
[1] maď. desiatnik
[2] maď. Pozor, Ďuri! Tam je veľký pes, Šani!
[3] maď. Božemôj! Pomoc! Psie uhryznutie!
[4] rak. Čo je to?
[5] maď. Smradľaví tóti! Paskudy!
Cyklus Poviedka na piatok pripravuje © Literárna a kultúrna agentúra LCA. Archív predchádzajúcich poviedok nájdete na http://knihy.sme.sk/poviedka
Kolektív Kocúr je skupinovým autorom románu Tučný človek. Tvoria ho spoluautori pán Jawohl Druhý, pani Alexandra Dumá, Koloman Kocúr a pán Vratko Wieh, a tiež spolupracovníci Wobi Hanka a Brian Likava. Kolektív Kocúr vznikol pred viac než desiatimi rokmi za účelom napísania Tučného človeka, a odvtedy sa v procese tvorby neustále rozrastá. Nie je vylúčené, že kým román vyjde, Kolektív Kocúr sa ďalej rozrastie. Nie je vylúčené ani to, že Kolektív Kocúr sa bude rozrastať donekonečna a Tučný človek sa napriek tomu nikdy nedopíše, alebo že sa dopíše, ale nevyjde, pretože Kolektív Kocúr sa nedohodne na prerozdelení autorských honorárov. Čas všetko ukáže.
