"Môj majster Seiichi Fujiwara je hoteliérom a hostil nás, ako inak, tradičnou japonskou kuchyňou," vraví Mráz (na snímke).
Naučiť sa dobre akékoľvek bojové umenie trvá celý život. Súčasný reprezentačný tréner seniorov Slovenska a zakladateľ bratislavského karate klubu Ippon RASTISLAV MRÁZ (45 r.) sa karate venuje už od svojich 16-tich rokov. Vlani mu japonská federácia karate udelila čestný titul Renshi, čo v doslovnom preklade znamená dokonalý trénovaný samuraj. Svoje umenie však rozvíja ďalej a nedávno úspešne absolvoval priamo v Japonsku skúšky na 6. dan. Je jedným z dvoch Európanov, ktorým bol japonskou federáciou karate Goju Kai tento technický stupeň udelený.
Robiť skúšky na 6. dan v Japonsku je veľká pocta, ale vyvážená tvrdým tréningom.
Na to, aby niekto mohol robiť v Japonsku skúšky na tento technický stupeň, musí dlhé roky trénovať pod dohľadom tamojších majstrov. Ja som sa pred deviatimi rokmi stretol s Angličanom Leom Lipinskim (7. dan), a ten mi časom umožnil trénovať s japonskými majstrami. Tí si vás neustále testujú, skúšajú, čo vo vás je. Ak sa im zdá, že by ste na to mohli mať, pozvú vás na skúšky.
Čo je ich súčasťou?
Predchádzala im 14-dňová stáž v Omagari, asi 700 km od Tokia, kde som žil u svojho majstra Seiichi Fujiwaru. S ním, a jeho majstrom Shuji Tasakim sme sa spoločne so skupinou ďalších karatistov deväť dní tvrdo pripravovali. Potom sme šli do mesta Takamatsu na ostrove Šikoku, kde začal trojdňový seminár ukončený záverečnými skúškami. Viedli ho tie najväčšie japonské kapacity. Ak však v ktorejkoľvek chvíli získajú pocit, že na to nemáte, povedia vám, že ešte treba počkať, a na skúšky vás napokon nevezmú.
A samotný skúškový akt?
V skúšobnej komisii bolo 12 majstrov, všetko držiteľov 8. danu. Prvé cvičenie bola stará čínska kata (zostava) sanchin, ktorá po dlhoročnom cvičení pripraví telo na akýkoľvek tvrdý útok. Druhá bola kata tensho, v ktorej sa strieda napätie s uvoľnením, a tretia kata seisan, o ktorej sa hovorí, že je najstaršia zo všetkých. Skúšajúci si nevšímali len techniku predvedenia, ale aj prácu s energiou tela, keďže sme cvičili do pol pása vyzlečení. Ako prechádza medzi jednotlivými svalovými partiami, či sa kumuluje tam, kde má. Túto stránku podľa mňa dokážu posúdiť len Japonci, málokto v Európe.
Je vizitkou majstra, či jeho žiaci uspejú alebo nie?
Samozrejme, je to jeho vizitka, zrkadlo jeho učiteľských schopností. Úspešné zvládnutie skúšok znamenalo prejsť u ôsmich z dvanástich skúšajúcich. Mne sa to podarilo u všetkých dvanástich, ostatní prešli u ôsmich či deviatich, ale urobili všetci zo skupiny nášho majstra. Tým sa zvyšuje jeho prestíž a úcta k jeho schopnostiam.
Akceptujú Japonci inú kultúru či náturu Európanov, keď u nich cvičíte?
Čo sa týka karate, sú nekompromisní. Musíte sa v podstate otočiť na ich vieru. Neexistujú úľavy pre Európanov. Sú tvrdí k nám, ale aj k svojim. Na dokreslenie - skúšky robilo aj deväť Japoncov, ale osem z nich nespravilo. Jeden sa dokonca o 6. dan pokúšal už po ôsmy raz.
Každé bojové umenie je celoživotná cesta. Čo udržalo vás pri karate?
Aj ja som mal krízové chvíle. Keď som ako 35-ročný skončil v reprezentácii, zrazu som nevidel budúcnosť. Ukázal mi ju až Angličan Leo Lipinski, žiak japonských majstrov, ktorý sa mi snažil priblížiť karate ako staré bojové umenie, nie ako športovú disciplínu. Začali sme úplne od začiatku, precvičovali sme aj tie nejjednoduchšie techniky, o ktorých som mal pocit, že ich dávno ovládam. Dlho som mal dojem, že to nemá význam. Potom som zistil, že ak mám karate pochopiť ako bojové umenie, som na správnej ceste. Časom som sa naučil počúvať vlastné telo, vyzrel som aj mentálne a teraz mám ten správny pocit, že sa chcem zlepšovať.
Stále je v čom?
Určite je. Niečo vám ide dobre, zajtra to chcete robiť lepšie. Je to neustály výskum vlastného tela, lepšie využívanie jeho schopností. Tréning bojového umenia je vlastne snaha priblížiť sa čo najviac k dokonalosti. Minimálne by sme časom mali byť lepší ako naši majstri. Len vtedy sa zabezpečí pokrok. FOTO - ARCHÍV
Rastislav Mráz (vľavo) cvičí na jednom zo seminárov.
