|
Medveď z cirkusu, ktorého naháňa pohraničná polícia (na snímke záber z filmu Petra Kerekesa) - aj takéto scény sa objavujú v originálnom diele piatich režisérov s názvom Cez hranice. FOTO - MARTIN KOLLAR |
a hranicu so schengenským priestorom - z Poľska, Česka, zo Slovenska, Slovinska a z Maďarska. Vzniklo tak päť pohľadov na smiešne, smutné či smutnosmiešne, no predsa rýdzo dokumentárne "hraničné" príbehy.
Váš film je o dobrovoľných pomocníkoch pohraničnej stráže.
Títo ľudia si za socializmu vo voľnom čase, po návrate z roboty, dali pásky a strážili hranicu. Ale hranica bola v nich samých. Mentálna hranica, ktorá sa nedá vymedziť čiarami a pravdepodobne bude existovať vždy. Film je vlastne o hranici medzi konformizmom a kolaboráciou. Pritom pomocníci pohraničnej stráže nerobili nič zlé - nevraždili, neudávali. Aspoň ja som s takými netočil. Robili si 'iba svoju robotu', ale práve to je podľa mňa najväčšia hrôza 20. storočia - ľudia, ktorí si len robia svoju robotu.
Ako sa zmocnili témy ostatní tvorcovia?
Poliak Pavel Lozinski natočil meditatívny film o poľsko-nemeckom pohraničí, o krajine, ktorá vymiera. Je to oblasť, ktorá sa z toho zániku nevie spamätať, hranica medzi životom a postupným umieraním. Čech Jan Gogora urobil filozofickú grotesku o eurobordeli v Českých Veleniciach. Maďar Robert Lakatos natočil akéhosi Laurela a Hardyho vo Viedni, hranice východnej mentality v kapitalistickom svete. Človek v tých dokumentoch vidí veľa identifikačných momentov. Často si povie - áno, presne takto konáme my Východoeurópania.
Posledný filmový príbeh patrí jedinej žene medzi režisérmi, Slovinke Biljane Cakic-Veselic.
Jej film je veľmi zaujímavý. Hovorí o tenkej námornej hranici medzi Slovinskom a Talianskom. Každá krajina si chráni svoje teritórium a slovinskí rybári nemôžu loviť v talianskych vodách. Je to politický film bez politikov. Je smutný - taký Grék Zorba v dokumentárnom filme. Tí ľudia sú blázni, lebo stále idú na more, kde nič nechytia, pretože všetko im vychytajú veľké talianske rybárske lode. To sú ľudia, ktorí sú rovnakí blázni ako my filmári - robia veci len preto, že ich to baví.
Má dokumentárny film stále svojho diváka?
Nesprávnou výchovou slovenskej televízie žijeme v domnení, že dokumentárny film je záležitosť pre STV 2 po dvadsiatej druhej hodine, čo je absolútna hlúposť. Dôkazom toho boli aj filmy na Dňoch dokumentu - živé a nevyhradené pre intelektuálnu elitu. Ja som netočil film pre cinefilov či filmových vedcov. Je pre obyčajných ľudí, aby sa trochu na seba pozreli. V tom je prednosť takýchto festivalov - priblížia a rozšíria pohľad na veci okolo nás a hlavne ukážu filmy, ktoré pravdepodobne v televízii diváci nikdy neuvidia.
