Sedí mi na pleci a kýva nulami. Moja posledná tisícka. Stokrát som ju vybral zo škatuľky a poláskal na hrudi. Posledná. Posledná za poslednú Literárnu revue.
Môžem vám to povedať. Prečo nie. Desať rokov som robil v tom rádiu. Desať dlhých rokov. Tretinu svojho života. Za ten čas som držal v rukách tisíce kníh, díval sa do očí nekonečnému množstvu spisovateľov, počúval príbehy hercov, ktorí mi chodili nahrávať ukážky a nakúkal do výstrihu techničky, s ktorou som sa tajne v predstavách samoty miloval.
A teraz posledná tisícka. Položil som ju na nočný stolík a zhasol. Potom som znova rozsvietil a díval sa na ňu. Dal som si ju pod podušku a znova zhasol. Už som zaspával, keď sa mi zazdalo, že tam nie je. Posadil som sa, rozsvietil a trhol vankúšom. Bola tam. A tak som len sedel a díval sa na ňu, zatiaľ čo mňa sledovali všetky moje knihy, spupne sa nahýnali z poličiek a ja som vedel, že v ich pohľadoch nie je nič iné len výčitka. Už som sa ich dávno nedotkol.
Začína ma to tu pekne ničiť. Strácam prehľad o svojom živote, nejako sa to celé pokazilo. Nebaví ma to tu. Asi sa odsťahujem na Aljašku a budem chytať lososy a hľadať meteority. Čítal som o chlapíkovi, čo ich hľadá a keď nájde, NASA ich od neho kupuje. Sto gramov meteoritu za päťtisíc dolárov.
Ráno ma prebudil zvonček. Dotkol som sa svojej tisícky a skúsil zavrieť uši. Zvonček bol neodbytný. Vyliezol som z postele a odšuchtal sa k domovému telefónu.
"Áno?" povedal som čo najotrávenejšie.
"Haló," ozval sa ženský hlas.
"Kristínka, deje sa niečo?"
"Haló," opakovala. Bola neodbytná. Poznal som ju. Ak neotvorím, príde znova. Pustil som ju dnu.
"Poď, niečo ti pustím," zakričal som na ňu z kuchyne, keď vošla.
"No pusti," sadla si ku mne, ale dlho nevydržala, vstala a začala si robiť čaj.
Vytiahol som spod stola škatuľu a z hŕby kaziet vybral jednu, ktorú som si púšťal včera.
"Toto som si púšťal včera," stlačil som play.
Ozvala sa zvučka Literárnej revue.
"Dado, to si mi púšťal včera," zamrnčala otrávene Kristínka.
"To v žiadnom prípade!" zaprotestoval som. "Včera som ti púšťal niečo úplne iné."
"Už mesiac nič nerobíš, len počúvaš svoje staré Literárne revue." Naliala si do čaju mlieko a s pôžitkom si odpila.
"Ale veď je to dobré," pridal som hlasitosť.
"Ale mňa to nebaví," natiahla ruku a kazetu vypla.
"No ale Kristínka!" pobúrene som na ňu pozrel. "Ty nemáš rada moje Literárne revue?"
Vyvrátila oči. "Ale veď sme ich už všetky počuli. Včera. Aj predvčerom. Aj pred týždňom. Aj pred mesiacom. Vždy, keď sem prídem, musím počúvať nejakú sprostú revue."
"Sprrrrostú re-vue?!" Znova som to zapol. "Ale túto si ešte nepočula."
"Počula." Otočila sa a vytiahla šnúru zo zásuvky.
Našpúlil som pery a začal si ich hrýzť. Bolo mi do plaču. A to som sa ani nemohol ísť pomaznať s mojou tisíckou, aby mi bolo lepšie. Nechcel som, aby ma tak videla.
"No," odložila prázdny hrnček, "musím už ísť. Len som sa prišla pozrieť, či si v poriadku."
"Ja som úplne v poriadku." Želal som si, aby už bola preč. Ľahnem si, pustím Literárnu revue a skontrolujem, či sú všetky nuly na svojom mieste.
Môj pokoj však netrval dlho. Znova zvonček. Bol som rozhodnutý ignorovať ho, keď vtom ma napadla spásonosná myšlienočka. Opatrne som vyšiel na balkón a pozrel sa, kto zvoní.
Juroňa. Výborne, potešil som sa. Musím to skúsiť. Chytil som prvú knihu, čo mi prišla po ceste k zvončeku pod ruku a zdvihol slúchadlo.
"Áno?"
"Otvor!"
Nikdy nebol veľmi zdvorilý.
"No, kacino, čo chceš?" naťahoval som ho, aj keď som už vtedy vedel, že mám vyhraté.
"Debil, otvor!" opakoval Juroňa.
Vtedy som vytiahol svoju zbraň. "Otvorím ti, keď uhádneš súťažnú ukážku."
Chvíľu ešte nadával. Zbytočne. Ak ma chcel navštíviť, nemal na výber.
Prečítal som mu súťažnú ukážku. "Byla to osamělost ve smyslu skrytosti. Aby sám sebe nespatřil, aby se nemusel dívat, jak se na něj dívá někdo jiný." Náhoda chcela, že to bola práve jedna z mojich najobľúbenejších.
Nevedel. Samozrejme, že nevedel. Bol to kultúrny ignorant, ktorý kráčal s dobou a čítal len knihy, ktoré mu odporučili jeho známi.
"Debil, otvor!" zopakoval znova.
"Mal si tri pokusy. Je mi ľúto. Možno nabudúce." Zložil som telefón a len horko-ťažko som skrýval tú obrovskú radosť, ktorá ma zaplavila svojím priateľským teplom.
Vynález samoty. To bolo presne to, čo som hľadal.
Som alkoholická Jozefína
"Som alkoholická Jozefína. Ale niečo ti poviem. Musím ti to povedať. Keby si nemala frajera, tak ťa hneď zbalím. Si fajn baba. Daj mi ruku."
Podala mu ruku a on ju jemne chytil do dlaní a opatrne pobozkal. O desať minút sa dialóg zopakoval. Aj obrad s rukou. Tentoraz jej bozkával dlaň.
"Som alkoholická Jozefína. Nie som dobrý. Sú lepší, ale ty si fajn baba."
Natiahol ruku, aby sa s ňou zoznámil.
"Jozefína."
"Jozefína." Podala mu ruku.
"Aj ty si Jozefína?"
Prikývla.
Pohrozil jej žartovne prstom. Tackal sa po ceste a ona sa smiala.
"Asi to bude znieť blbo, ale musím ti to povedať, Jozefína. Mám pocit, že ťa poznám už hrozne dlho." Pohadzoval vlasmi ako dunčo, sklonil hlavu, vlasy mal v čele a na lícach rozsypané, každú minútu pohodil vlasmi, so železnou pravidelnosťou si nimi zakrýval oči, aby nevidel, aby ho nevideli.
"Založíme kapelu Jozefíny," povedal a grgol si. "Prepáč, prepáč, prosím ťa," ospravedlnil sa vzápätí, zastavil a chytil ju za ruky, hlava sklonená, spod ofiny pozeral nevedno kam. "Som alkoholická Jozefína. Nie som dobrý. Tvoj frajer je dobrý chlapec. Nepoznám lepšieho chlapca. Ja nie som dobrý."
Zovrel pery a našpúlil ich, akoby o niečom rozmýšľal. "Jozefína!" Vykríkol zrazu. "Ži so mnou, Jozefína. Ži so mnou. Viem, že to bude dobré."
Pohodila vlasmi a na chvíľu ho pustila. Zatackal sa. Rýchlo ho chytila za rameno, vložila si ruku pod jeho, akoby stáli niekde v tanečnej sále a nie na tmavej ceste pri rieke, odkiaľ sa k nim rinula hudba z končiaceho koncertu, chytila ho za rameno, jemne a opatrne, aby ho neurazila, že to ona podopiera jeho, ale aby mal pocit, že on chráni ju. Kráčali uprostred cesty a listy skorej jesene miatli ich neisté kroky.
"Neverím ti ani slovo, Jozefína, a ty vieš, prečo ti neverím."
Sklonil hlavu a pritakal. "Otec tridsať rokov pil. Teraz už päť rokov nepije. Môj ujo, inak vynikajúci básnik, sa upil na smrť. Vojtech, poznáš ho?" nečakal na odpoveď. "Aj ja pijem. Tak je to. Veru tak. Vieš o tom, že som spisovateľ? Napísal som poviedku o koňovi. Veru tak. O koňovi, ktorý už nechce byť koňom. Už ho nebaví byť v erboch a v logách, nebaví ho byť sochou, nebaví ho byť na obrazoch, ani na súťažiach nechce byť, chce byť len obyčajný kôň."
"O koňovi, čo chce byť len obyčajný kôň," zopakovala a otočila sa k nemu. "Jozefína, ty si taký istý ako ja. Na svete je len jeden človek, ktorý je taký, ale žije na opačnom konci zemegule. A ty si druhý. Si môj totálny dvojník."
"Čo s tým?"
Rozmýšľala. "Poďme naspäť," zamierila po chvíli k nábrežiu.
"Jozefína," zastavil, "je len jedna žena, s ktorou som sa v živote bozkával. Viem, že keď ťa raz pobozkám, tak ťa budem ľúbiť úplne strašne. Ako koňa. Taký som ja. A zruinujem sa pre teba. Veru tak."
"Ach, jaj, milá Jozefína," vzdychla si s úsmevom a podoprela ho, aby nespadol.
Útulná vojna
Niektorí si myslia, že byť bratom diabla je úžasné. Táraniny. Tiež musím prispievať svojou troškou do mlyna. Ale keď môžem, rád si veci uľahčím.
Vedel som, že Belrusconi už dávno rozhodil svoje siete a hľadal platformu, ktorá by ho prichýlila a spravila z neho niekoho. Mal ale príliš veľa požiadaviek. Myslel, že legitímnych. Chrbtovou kosťou bola sila jeho médií. Tadiaľ cesta neviedla. Bolo jasné, že potrebuje vlastnú stranu. Vlastný životný priestor. Vlastné všetko, ako bol zvyknutý vo svojom sídle.
Čakalo ma krásne lovenie duše. Stačila jedna a na ňu sa chytili ďalšie.
"Viete, na čo vás potrebujem," povedal Belrusconi, keď sme si sadli v jeho malilinkej kancelárii do smiešnych kresielok. Vedľa neho sa usmieval plešatý muž s fúzikmi, Tabascco.
Belrusconi pokračoval: "Ľudia majú radi silné príbehy. A vy ich napíšete. Ja zrealizujem."
"Rád," to bolo jediné slovo, ktoré som mal chuť povedať, ale nevypadlo zo mňa nič.
"Pokiaľ ide o prachy, budeme mať firmu, ktorá nás všetkých zafinancuje. O to sa postará Berija, možno ho poznáte, môj spoločník v televízii a novinách, je to jeho prezývka. Ono, problém je dostať peniaze do strany, nie do tej firmy, viete? Ústredie strany ešte nájdeme, posadíme tam nejakého milého medvedíka a na začiatok tam vezmeme aj dekana univerzity z Vatikánu, tej najlepšej, sám sa mi prihlásil, tak ho zaplatím, aby ste rozumeli, potrebujeme ho len pre štart, potom ho odfajčíme."
Striaslo ma. Pri všetkej úcte k mojej práci, nemal som rád niektoré slová.
Belrusconi sa pozrel na hodinky. "Dobre, dekan nám sem poslal jedného profesora, je to taký starý strapatý chlap, tak sa mu nesmejte. Dá mne a Tabasccovi prednášku na tému liberalizmus, chcete ísť?"
Tabascco si odkašľal: "Ja ešte k tým ženám, čo sme sa rozprávali pred chvíľou, niečo mi napadlo. Ženy sú silný potenciál, čo pre ne máme?"
"To nebudeme riešiť teraz," Belrusconi mávol rukou. "Ty sa hlavne staraj o medializáciu našich ľudí, všetky možné relácie, ktoré máme v televíziách, do všetkých postupne každého daj. A vy, ak chcete do niektorej ísť, dohodnite sa s Tabasccom. Budem potrebovať dobrý príbeh na prvú tlačovku. Viete, chcem, aby každá tlačovka mala dve časti, vždy. Konštruktívnu a deštruktívnu. A potom ešte jedna maličkosť, v Singapure majú dobrý sociálny systém, možno by si sa na to mohol pozrieť ty, Tabascco."
Tabascco nesúhlasne zavrtel hlavou: "Singapur. Ha! Čo je dobré, mňa nezaujíma, ja viem, čo je dobré, mňa zaujíma, čo je zlé."
"Aj dobré, aj zlé, všetko musíme monitorovať," buchol päsťou do stola Belrusconi. "Všetko a všetkých a ak nám to bude vyhovovať, roztočíme spravodajský kolotoč. Aj to je nástroj moci. A koľko moci si vezmeš, toľko jej budeš mať."
Koľko moci si vezmeš, toľko jej budeš mať, opakoval som si v duchu po ňom a všetky chlpy sa mi pritom ježili.
Prihlásil som sa o slovo. "Politika je útulná vojna a najväčší boj prebieha v ľudskej duši," povedal som hľadiac pritom Belrusconimu rovno do očí. "A my tie duše dostaneme."
Belrusconi sa vďačne usmial: "A ešte sa nám samy rady dajú."
Nemohol som nič len súhlasiť.
Cyklus Poviedka na piatok pripravuje © Literárna a kultúrna agentúra LCA. Archív predchádzajúcich poviedok nájdete na http://knihy.sme.sk/poviedka
Kristina Vulgan (1975) sa venuje písaniu, maľbe a Jozefíne. V súčasnosti s rakúskym režisérom Andym Hallwaxxom pripravuje detský muzikál Astík a Obík podľa rovnomennej knihy, za ktorú v roku 2002 získala tri ceny, premiéru bude mať na jar v Bratislavskom bábkovom divadle. Študuje v Londýne politiku. Ilustrovala poviedku Útulná vojna.
Autor ilustrácie k poviedke Saudade Martin Revický (1974) sa venuje hudbe, kresleniu a Jozefíne. Je absolventom Školy úžitkového výtvarníctva v Bratislave, v súčasnosti gitarista skupiny Zóna A.
