Márius KopcsayČosi ho znepokojovalo, ako keby ten sen. Hoci, môže niečo znepokojovať štvor- alebo už takmer päťročného chlapca? Môže dieťa v jeho veku vôbec cítiť čosi také ako znepokojenie? Emócie jeho rovesníkov bývajú oveľa menej diferencované, stenčujú sa na obyčajnú radosť, smiech, smútok, zlosť. Deti jačia, výskajú, plačú, zúria. Ale Jaruško je iný. Cíti znepokojenie, a nielen to. Cíti aj frustráciu, sofistikovanú úzkosť, stres, zároveň však aj štipkou sebairónie okorenený nadhľad a mnohé iné záchvevy duše, ktoré väčšina iných ľudí neokúsi ani v dospelosti. Lebo väčšina obyčajných ľudí si po celý život vystačí s radosťou, smiechom, smútkom, zlosťou.
Rodičia to považujú za Jaruškovu intelektuálnu zrelosť a v tomto omyle ho aj vychovávajú. V skutočnosti však nejde o prejav výnimočných rozumových schopností, ale o city a pocity, emócie, ktoré sa v ňom nevedno odkiaľ berú. Na tie veru rozum netreba. Predčasne vyvinuté schopnosti v emocionálnej rovine možno definovať veľmi jednoducho - ide o schopnosti, ktoré ich majiteľovi nie sú na nič, ktoré nielenže netreba, ale dokonca sú takpovediac na príťaž. Práve týmito schopnosťami je obdarený Jaruško.
Príkladom Jaruškových nič neznamenajúcich na nič sa nehodiacich a nikomu nič neprinášajúcich schopností bol jeho strach z infarktu a zo zemetrasenia. Iní v jeho veku vykrikujú kiš-kiš hanba, ale on, beťárisko, so srdcom má starosti, globálne problémy rieši.
Zdrojom inšpirácie mu boli debaty rodičov. Neraz sa medzi sebou, alebo aj s tetou, ktorá k nim chodila na návštevu, rozprávali o tom, kto všetko dostal infarkt. Aj Bukovčan, počul si? Išiel po schodoch, na tretie, do zasadačky na poradu a zrazu spadol a je v nemocnici. A aj Novotný, vedela si o tom? Ten bol na mieste mŕtvy. Keď ho pitvali, vraveli, že sa mu srdce doslova rozpadlo. Katastrofa. Hocikto si len tak ide po chodbe a zomrie. Chystá hosťom kávu, zrazu mu tácka vypadne z rúk a je po ňom. Hostia si najprv myslia, že len žartuje, smejú sa, keď sa dosmejú, volajú sanitku. Ale on, Jaruško, predsa nechce zomrieť na infarkt. Rodičia, nevediac o jeho obavách, či azda skôr nedoceňujúc ich rozmer, nikdy mu nevysvetlili, že v jeho veku mu nič podobné nehrozí, že civilizačné choroby patria do sveta dospelých.
Nechce zomrieť, ale bude musieť - uvedomí si v plnej nahote na červenej, už trochu vydratej váľande v spálni a tento okamih poznania sa v ňom pretaví do tónov, ktoré vyludzuje na klavíri. Taký malý už vie zahrať smrť, aký je len šikovný! Starí rodičia povedali "potom nám už bude hlava padať dozadu" a on si predstavuje smrť práve takto. Hlava padá dozadu, ale ak sa nájde dakto, kto nám ju podrží, potom sa nám život predĺži, a tým je celé tajomstvo odhalené. Stačí nájsť niekoho, kto nás nenechá umrieť, kto nám bude hlavu v každej chvíli držať a budeme žiť večne. Nie je to nič ťažké. Ale na druhej strane, ešte sa to nikomu nepodarilo. Zrejme na držanie hlavy niet dostatok ochotných osôb, ktoré by mali dosť času a dosť sily. Alebo sa každý raz unaví a hlava mu predsa len vypadne. Ale Jaruško to ešte domyslí, do smrti má ešte času...
"Človek môže žiť aj dvesto rokov," utešuje ho otec.
"Ako? Ako sa to dá?" pýta sa ho vyvinutý syn nedočkavo.
"Dá sa to vtedy, keď sa človek nerozčuľuje, nefajčí, nepije kávu a každý deň si dá pohárik ríbezľového vína," hovorí múdro otec.
Nuž to je ťažké. Jaruško síce nefajčí a nepije, zato sa však rozčuľuje, ba čo, zlostí sa, ani nevie, kde sa to v ňom berie. Rovnako ako ušľachtilé emócie, pramení kdesi v jeho vnútri aj celkom primitívny bes. Dedkovi už raz povedal, že je chmuľo, a babke, že ju zavraždí. Videl to v nejakej televíznej inscenácii z kapitalistického prostredia. Musel za to kľačať v kúte a aj dostal výprask. Koľkokrát, keď čosi vyviedol, utekal pred babkou z kuchyne, ale už v predsieni nad sebou videl jej tieň. Dobehla ho a už vymýšľala trest. Skrátka, k infarktu má o krok bližšie. A nepije každý deň víno. Dedko mu už dá ochutnať, ale iba občas. Nuž čo, dvesto rokov žiť nebude. Stačilo by sto.
Bojí sa aj zemetrasenia. Cestou k babke a dedkovi do Modry vidí z auta domy vo Vinosadoch, pred nimi záhradky plné kvetín a ruží a myslí si, áno-áno, každú chvíľu môžu popadať, také pekné domy a bude im amen. Amen tma, hovorieva dedko. Ale v tomto prípade ho otec včas utešil, vraj zemetrasenia u nás nebývajú, aspoň nie silné, nehrozí skaza Vinosadom, Modre ani Pezinku, ani Bratislave.
"Ale raz bolo zemetrasenie v Komárne," dodáva mamička.
"Kedy?" pýta sa Jaruško preľaknuto.
"Nedávno," hovorí mamička. "Pred dvesto alebo tristo rokmi."
Ale znepokojenie cíti, hoci sa táto emócia k jeho veku vôbec nehodí. Znepokojenie zo sna, na ktorý musí myslieť. Bol to takýto sen:
V ich byte bol akýsi iný priestor a v tom priestore iný byt, podobný, ale iný. Na stole bol roztečený farebný vosk z veľkej hranatej a farebnej sviečky. Na stene trónil obrovský čierny vypínač. Steny mali pastelové farby, všetko bolo čisté a ideálne, dokonalé, ako vymaľované z detskej encyklopédie, či skôr z knihy Svet okolo nás, ktorú Jaruško číta. Ten priestor okolo nás existuje, ibaže sa doň musí vedieť vojsť, tak ako sa vchádza dvermi do izby. A hoci tie dvere Jaruško hľadal celé dopoludnie, nenašiel ich. A potom už prišiel dedko, nebolo času a aj sa pred ním trochu hanbil. Zavrel sa v záchode, sedel a hral sa s metlou, ktorá predstavovala raketu a letela k oblohe, či skôr k bielemu stropu so zabudovaným ventilátorom.
"Dnes som prišiel vlakom," povedal dedko. "Veď tu blízko postavili tú novú stanicu, odtiaľ som bol u vás pešo za desať minút."
Dedko chodil svižne, aj keď už mal šesťdesiatšesť rokov. Bol to ešte mladík, len trochu nervák. Vždy sa ponáhľal.
"Aj k nám pôjdeme vlakom," povedal dedko.
"Do Modry predsa vlak nechodí," povedal múdro Jaruško.
"Nechodí, veď to ja viem. Pôjdeme do Pezinka a tam prestúpime na autobus. Je to rýchlejšie aj lacnejšie. Aj krajšie," povedal dedko. Ako bývalý železničiar nadržiaval vlakom.
"Uvidíš, ako nás budú po koľajach šibovať, ako sa budú tie stĺpy mihať okolo nás," povedal ešte.
Jaruško bol skôr stúpenec autobusov, ale iba nových. A tie premávali len na expresných linkách. Na linke do Harmónie alebo do Častej chodili staré tragače, okrúhle škodovky s jednými dvermi a so sprievodcom, čo predáva a cviká staromódne lístky. Do Piešťan však chodil nový červený autobus a ten raz išiel dokonca stodvadsiatkou! Šofér mal elegantnú bielu košeľu, tmavé slnečné okuliare a predával lístky na modernom strojčeku s kľučkou. Nastavil akési číslice, zakrútil kľučkou a lístok bol na svete. Jaruško často terorizoval starých rodičov a nútil ich čakať na expresný autobus. Do Bánoviec nad Bebravou. Alebo do Nového Mesta nad Váhom. Alebo do Bojníc. Alebo do Piešťan. Alebo na Myjavu. Všade tam už chodili nové autobusy. Aj do Chtelnice a niekedy i do Budmeríc. Jaruško to dobre poznal, všetko vyčítal z cestovných poriadkov - z malej knižky ČSAD, alebo z plagátika, ktorý dedko pohotovo vyvesil na vnútornú stranu dvierok od kredenca, takže kedykoľvek si išiel po šálku na kávu alebo po soľničku, padol mu zrak na cestovný poriadok.
"Harmónia, 7,53 x," prečítal si v duchu dedko, berúc do ruky kvietkovaný porcelánový hrnček. Alebo "Zochova chata 8,33."
Už aj Jaruško sa z kredenca dozvedel, že autobus so značkou "x" chodí cez pracovné dni a so značkou "a" cez víkendy, písmeno "S" znamená sobotu a značka "N" alebo "+" nedeľu. Takisto niektoré spoje premávali od pondelka do soboty ("b") a niektoré zasa cez pracovné dni a v nedeľu ("g") - v sobotu mali skrátka voľno.
Problém bol iba v tom, že expresné autobusy bývali často plné a potom nechceli brať cestujúcich, čo išli iba do Pezinka či do Modry.
"Za mnou ide ďalší," povedal hocikedy nevrlo šofér (ale nie ten piešťanský v bielej košeli), a práve tohto sa dedko vždy bál - že sa pre Jaruškove vrtochy do autobusu nedostanú vôbec. Beztak bol z cestovania nervózny, a teraz ešte toto! Možno preto dnes zavelil, že pôjdu vlakom. Vlak je vlak, tam si rozmaznaný vnúčik nič nenavyberá.
"Kedy nám ide vlak?" spýtal sa Jaruško a dedko začal listovať v cestovnom poriadku, ktorý vyzeral ako tenká knižka. Podobný, ibaže starý a neplatný poriadok videl už na záchode v záhrade. Slúžil na ten istý účel, na aký mali doma na stene primontovanú kovovú schránku, z ktorej sa dali vyberať celkom čisté a nepopísané listy hladkého papiera. Netreba hovoriť, že papiere z cestovného poriadku boli drsné, nuž, ale boli zadarmo, dedko zrejme usúdil, že do záhradného záchoda takéto vybavenie stačí. Jaruško sa hocikedy do cestovného poriadku začítal, napríklad mal rozčítanú linku 36 Bratislava - Břeclav - (Brno), pretože sa mu páčili názvy medzinárodných rýchlikov, ktoré tu premávali. Amicus, Panonia, Saxonia. Ale zo všetkého najviac Transdanubium. Ďalšie názvy vlakov si už Jaruško nestihol zapamätať. Keď si chcel svoju obľúbenú linku 36 dočítať, už ju v cestovnom poriadku nenašiel - medzitým bol na záchode dedko.
Teda Transdanubium.
Takýmto rýchlikom cestovali za otcom na Moravu, keď tam pracoval. Išli ho navštíviť.
"Upečieš pekne kurča, vezmeš tašku, Jaruška a pôjdete za ním. A tam uvidíš, ako sa veci majú," hovorila vtedy babka mame.
"To je pod moju úroveň," povedala jej mama nevrlo.
"Veď to nie je nijaká kontrola. Aká kontrola? Pôjdeš a uvidíš, či tam bude aj tá ženská a zistíš, čo je zač," húdla do nej babka.
"Predstav si, aj Kockový od nás z oddelenia dostal infarkt," povedala mama, ale Jaruško aj tak veľmi nepočúval, pretože sa zamyslel nad názvom rýchlika, ktorým pocestujú.
Transdanubium.
Vo vlaku sa mu zdalo, že idú ohromne rýchlo, ešte rýchlejšie však prefrčal vlak, ktorý šiel oproti. Zvestoval to mame.
"To sa ti iba zdalo, pretože išiel opačným smerom ako my," vysvetlila mu mama. Zapamätal si to. Rovnako si zapamätal, že autíčko, s ktorým sa hral, mu spadlo zo sedadla, keď vlak zabrzdil. Skotúľalo sa za operadlo, na druhej strane ho však zdvihol akýsi vojak a s úsmevom podal Jaruškovi. Láskavý súdruh kapitán. Alebo možno už major.
Vlakom teda už cestoval, dnes pôjde druhýkrát. S dedkom. Do Pezinka.
"18,40!" odpovedá dedko po prelistovaní cestovného poriadku. Jaruško sa pozrie na hodinky. Ako vždy, stoja. Ukazujú 17,10. Ale keď sa pozrie o päť minút, budú ukazovať 17,15. Teda sa museli v každom prípade pohnúť. Ako môžu stáť a hýbať sa naraz?
"Ale ony sa hýbu stále, len veľmi pomaly, tak pomaly, že to nevidieť," vysvetľoval mu raz otec. Jaruško mu najprv neveril, ale napokon ho presvedčili hodiny u lekára v čakárni - veľká minútová ručička na nich s hrmotom zakaždým poskočila o minútu dopredu, až sa pri tom trochu zachvela. Rafička, hovorievala babka. Veľká a malá rafička. Obe sa teda hýbu. Dokonca ani nezastanú, keď je celá hodina, ako si Jaruško predtým myslel. A pritom by to bolo také logické: Je šesť, hodinky trochu postoja, čas si oddýchne, a potom začne odmeriavať ďalšiu hodinu. Lenže si neoddýchne, nepostojí, celá hodina, ani pol, ani štvrť preňho nič neznamená. Šesť, šesť desať, štvrť na sedem, a tak stále dookola, vie už Jaruško. Len ešte neovláda správnu terminológiu, nosí už dokonca hodinky aj na ruke, ale keď sa ho akési väčšie dievča na ulici spýtalo, koľko je hodín, pozrel zmätene na ručičky-rafičky a odpovedal:
"Pred desiatimi minútami bolo o päť minút budú dve štvrte na štyri."
Mama, ktorá stála opodiaľ, ho s úsmevom opravila:
"Pol štvrtej aj päť minút sa hovorí."
Ale Jaruškovi sa aj tak neraz na jazyk drali celkom iné slová, než si v hlave vytvoril. Napríklad vystúpili pred domom z auta, z panelákovej brány vybehla jeho kamarátka a on si zrazu nevedel spomenúť, ako sa povie ahoj. Povedal:
"Ahou."
Cyklus "Poviedka na piatok" pripravuje © Literárna a kultúrna agentúra LCA. Archív predchádzajúcich poviedok nájdete na http://knihy.sme.sk/poviedka
