ými procesmi upravuje. Kal zložený z rôznych nečistôt a mikroorganických kultúr potom putuje do vyhnívacích veží. Korčuliari a cyklisti z petržalskej hrádze ich poznajú, sú to veľké biele valce s červenou strechou len niekoľko metrov za plotom susediacim s dráhou. Zmes tu zostáva tri týždne a hnije pri teplote 39 stupňov. Výsledným produktom je bioplyn, ktorý používajú v zime na vykurovanie celej čistiarne. "Zostáva ho dosť aj na výrobu elektrickej enegrie, potrebovali by sme však na to zariadenia. Zatiaľ ich nemáme, ale chceli by sme ich nakúpiť," hovorí Kvassay. Z toho, čo sa nepremení na bioplyn, zostane nakoniec len hnedočierny vylisovaný prach. Vodárne za jeho odvoz platia spoločnostiam, ktoré z neho vyrábajú kompost.
Práca vo vodárňach je jednou z tých, kde nie je veľká fluktuácia - mnohí ľudia tu robia celý život až do ochodu do dôchodku. Práca v čistiarňach je však jednou z tých menej príjemných. "Pracovníci musia byť zaočkovaní proti všetkým druhom žltačky aj iným ochoreniam," vysvetľuje Kvassay. A podobne ako robotníci vo fabrikách dostávajú hlukové príplatky, na výplatných páskach vodárov z čističiek figurujú aj "smradové" príplatky.
Splašky prechádzajú pred fázou chemického čistenia viacerými zariadeniami, ktoré oddeľujú mechanické nečistoty. Pohľad na rúru, ktorá zvyšky privádza do kontajnera.
