Tematikou plávania sa vo svojich dielach zaoberalo mnoho významných osobností u nás i vo svete, samotná podstata mechaniky plávania bola vďačnou témou aj pre ilustrátorov. Na týchto obrázkoch sú kresby o plávaní a ponáraní z 18. storočia. ILUSTRÁCIE - ARCHÍV MÚZEA
Už v 17. storočí sa možno stretnúť v diele Daniela Sinapia Horčičku so slovenským výrazom kúpanie. Toto slovo figurovalo aj v bratislavskom školskom poriadku z roku 1714, ktorý zakazoval chlapcom a dievčatám kúpanie v riekach a jazerách. Zákazy boli aj vtedy na to, aby sa porušovali, a tak sa plávanie stalo súčasťou trávenia voľných chvíľ mladých Bratislavčanov.
V 19. storočí sa snažili viacerí slovenskí vzdelanci o zavedenie povinnej telesnej výchovy do vzdelávacieho systému. Karol Kuzmány (1806 - 1866) dokonca bojoval za budovanie plavární, v autobiografii Jána Kollára (1793 - 1852) Pamäti z mladších rokov života možno nájsť stať o plavárni, ktorú veľmi rád navštevoval. Práve v tomto storočí nachádzame u nás skromné začiatky plávania, pričom vedúce postavenie zaujala Bratislava.
Vzhľadom na geografické a klimatické podmienky zostával v tom čase pobyt a pohyb vo vode stále iba sezónnou záležitosťou, skôr zábavou ako športom. K osvete a rozširovaniu plávania výrazne prispeli kúpele, ktoré priťahovali milovníkov vody čoraz viac.
Pressburger Privat Donaubad, tak sa napríklad volali kúpele v našom meste, ktoré otvorili svoju prevádzku v júni 1846. Ako vyplýva z dobového letáka, kúpele mali svoj kúpeľný poriadok, ktorý bolo treba dodržiavať. Ten záujemcom umožňoval návštevu v čase od šiestej ráno do ôsmej večer, za poplatok im boli vyhotovené kúpeľné preukazy, dali sa požičať aj plavky alebo si priniesť svoje vlastné. Čas pobytu v zariadení bol rozdelený. Napríklad v pondelok, stredu a v piatok mali vstup do priestorov kúpeľov od 12.00 do 14.00 vyhradený iba ženy, po nich na dve hodiny vojaci a potom mali svoje dve hodiny neplavci. Výraz neplavec bol v tom čase už zaužívaný, veď bratislavské kúpele disponovali aj plaveckou školou, ktorá bývala hojne navštevovaná.
Samotná plaváreň pozostávala z drevenej konštrukcie bazéna i budovy zakotvenej v Dunaji, kde voda pritekala i odtekala. Podľa plaveckého poriadku "každý žiak plaveckej školy zaplatí svojmu učiteľovi plávania pri registrácii dve zlatky za náuku". Ďalšie poplatky čakali na "frekventantov" pri samotnom procese vyučovania a ďalšom pokračovaní podľa želania.
Plaváreň využívala v letnom období plavecká škola už od štvrtej ráno, pričom sa po dvoch hodinách striedali kategórie záujemcov v poradí civili, vojaci a ženy. V nedeľu a vo sviatočné dni bývala plavecká škola zatvorená. Na záver kurzu prebiehali skúšky tak pre začiatočníkov, ako aj pre pokročilých, ktoré nikto nebral na ľahkú váhu. Protekcia by bola zbytočná, a tak plavcov, ktorí sa chceli dobrovoľne naučiť plávať, v Bratislave pribúdalo.
Autor: IGOR MACHAJDÍK (Pripravujeme v spolupráci s Múzeom telesnej kultúry v SR.)
