Martin Šperka (prvý sprava) spolu so svojimi kamarátmi splnili cieľ. Dostali sa na vrchol Piz Bernina, ktorý leží vo výške 4 096 metrov nad morom. FOTO – ARCHÍV MARTINA ŠPERKU
e, ako sprievodca jednej z bratislavských cestovných kancelárií. Vzdialené mu nie je ani horolezectvo, skialpinizmus a kondíciu si veľmi rád udržiava v sedle horského bicykla.
Ako sa v človeku rodí láska k horám? Je to nejaký dobrodružný zážitok z detstva alebo vzory, ktorým sa chce vyrovnať?
„U každého je to iné. Mojím prvým zážitkom bol výlet s rodičmi do Vysokých Tatier v roku 1948, keď som mal tri roky. Keď som mal desať, boli sme s otcom na lyžiarskej túre, kde som si zlomil nohu. Otec ma niesol na pleciach 15 kilometrov a do horárne môjho strýca sme dorazili za hlbokej tmy. Detstvo som prežil na predmestí Banskej Bystrice na úpätí hôr s výhľadom na Rudohorie, Kremnické vrchy a Nízke Tatry. Môj otec bol mestským horárom, takže som v prírode trávil veľa času. Zažil som dlhé lyžiarske túry (vtedy bolo na Slovensku len málo lyžiarskych vlekov), ktoré boli dobrou prípravou na náročnejšie akcie v budúcnosti.“
Aký bol váš prvý kontakt s vysokohorskou turistikou? Naštartoval vás na ďalšie aktivity?
„Možno to bolo premietanie diapozitívov s Herbertom Tichým, ktorý viedol malú rakúsku výpravu na Čo Oju, alebo s Fritzom Moravcom, ktorý viedol rakúsku výpravu na Gašerbrum, v Banskej Bystrici koncom päťdesiatych rokov. Prvým priamym podnetom bolo, keď ma pred štyridsiatimi rokmi zobral môj bratranec, fotograf Dušan Slivka na cvičné skaly v Žarnovickej doline pri Turčianskych Tepliciach.“
Na výpravách v horách človek mnoho zažije. Nie sú to vždy len pekné zážitky.
„Krásnych zážitkov v horách bolo veľa. Každé spočinutie na vrchole a návrat z túry, keď sú všetci zdraví a spokojní, je pekný. Napríklad, keď sa skupina, ktorú som viedol tento rok ako sprievodca cestovnej kancelárie okolo Annapurny, vrátila do Káthmandu. Ale existujú aj tragédie. Raz sme v noci hľadali dvoch zmiznutých pretekárov – skialpinistov. Zúčastnil som sa na viacerých nočných pátračkách a záchranných akciách, ktoré sa skončili šťastne, ale nie v tomto prípade. Na druhý deň sme ich mŕtve telá zvážali do doliny. Inokedy sme namiesto odpočinku v chate po peknej a ťažkej túre stúpali znovu pod tatranskú stenu, kde sme pomáhali znášať telá našich kamarátov. V oboch prípadoch to boli veľmi mladí ľudia, ktorí mali život pred sebou.“
Ako sa financujú vysokohorské expedície?
„Menšie podujatia, ako je trekking, čiže putovanie, sú lacnejšie ako veľké expedície a dnes si ich môže dovoliť veľa ľudí. Pre mnohých je to splnenie životného sna. V závislosti od dĺžky pobytu a vzdialenosti stoja v cestovných kanceláriách zájazdy od 5 000 do 30 000, i viac, ale najdrahšie sú vždy letenky. Napriek tomu sú zájazdy vždy vypredané.
Veľmi dobre sa dalo cestovať do krajín Strednej Ázie, do republík Sovietskeho zväzu po nástupe Gorbačova, ktorý uvoľnil prístup a ceny zostali socialistické. Vtedy sme boli napríklad na vynikajúcom mesačnom trekkingu vo Fanských horách v Tadžikistane a Uzbekistane za 60 amerických dolárov. Dnes by taká akcia stála minimálne 1 000 dolárov.“
Čo patrí do základnej trekkingovej výbavy, koľko stojí a do akej miery kvalita výstroja ovplyvňuje výkon a úspech akcie?
„Výstroj treba voliť podľa náročnosti akcie. Základom je spací vak, stredne ťažké alebo ľahké turistické topánky, dobrý ruksak, plátené nohavice, tričká a košele, flisová bunda, vetrovka, pončo do dažďa, čiapka, rukavice, čelová lampa. Tú si môžete vyrobiť alebo kúpiť aj za 300 korún, ale za veľmi dobrú a ľahkú zaplatíte aj 2 000. Pomerne kvalitné oblečenie do hôr, v porovnaní s Európou veľmi lacné, sa dá kúpiť v Nepále. Dôležité sú topánky, tie treba kúpiť a „zachodiť“ doma. Ceny sa pohybujú od 2 500 korún. Pri náročnejšom trekkingu potrebujeme lano, mačky, stan, varič. Pre výstup ľahkou cestou na šesťtisícový vrchol musíme počítať s výstrojom a oblečením nad 50 000 a na osemtisícovku alpským štýlom, sú to už státisíce.“
Na tohtoročnom festivale Vander fest ste hovorili o expedícii okolo Annapurny.
„Okolo Annapurny som šiel vlani, s fotografom Paľom Breierom. Je to jeden z najkrajších trekkingov v Nepále, 15 dní putovania, 250 kilometrov cez rôzne vegetačné pásma od subtropického po polárne. Je to výstup jednou dolinou popri rieke Marsiangy, cez sedlo Thorung La vo výške 5 400 m a zostup údolím rieky Kali Gandaki. Ide sa popri ryžových poliach, vo vlhkom pralese, jablkovými a marhuľovými sadmi, v rododendronovom, smrekovom alebo borovicovom lese, vyschnutým korytom rieky, v strmých svahoch, kde sa pasú jaky, cez osady, popri budhistických kláštoroch. Po ceste sú výhľady na tri osemtisícové hory – Manaslu, Dhaulagiri a Annapurnu, aj na množstvo sedem a šesťtisícoviek. Miesto, ktoré pretína spojnicu vrcholov Annapurny a Dhaulagiri s riekou Kali Gandaki, sa považuje za najhlbšie údolie sveta. V údolí rieky Kali Gandaki sme stretávali pútnikov z Indie a Nepálu. Ich cieľ je Muktinach, osada pod priesmykom Thorung La, kde sú malé hinduistické chrámy na mieste prameňa rieky a horiaceho zemného plynu. Je to druhé najsvätejšie miesto pre hinduistov. Nepál je jedna z najchudobnejších krajín sveta. Pre domorodcov sú všetci cudzinci okrem indických pútnikov boháči. Nerozlišujú medzi Američanom a Slovákom. Trekking by mal slúžiť okrem toho, že spoznávame krajinu, aj na spoznávanie ľudí. Je to ideálny spôsob nadväzovania prvých kontaktov s krajinami tretieho sveta.“
