SME
Sobota, 28. november, 2020 | Meniny má HenrietaKrížovkyKrížovky

Alexandra Pavelková: Loď na západ

V deň, keď som sa stala elfkou, bola zima. Kĺzala som sa po udupanom snehu, v týchto nových čižmách sa stačilo odraziť a už som sa vznášala, ľadový vietor mi hvižďal okolo uší... A okrem neho nadávky dospelých. Drobčili po chodníku ako Japonky vo veľmi .

V deň, keď som sa stala elfkou, bola zima. Kĺzala som sa po udupanom snehu, v týchto nových čižmách sa stačilo odraziť a už som sa vznášala, ľadový vietor mi hvižďal okolo uší... A okrem neho nadávky dospelých. Drobčili po chodníku ako Japonky vo veľmi úzkych kimonách, šomrali na primátora, na mestské služby, na hocikoho. Kedy sa to človeku stane, že sa začne báť a prestane vyhľadávať vyšúchané fľaky ľadu? Kedy človek zostarne natoľko, že mu nohy zdrevenejú, kŕčovito zviera pod pazuchou kabelku a oči má pribité k zemi, akoby ho to mohlo uchrániť pred pádom? Keď má osemnásť? Dvadsaťpäť?

Skryť Vypnúť reklamu

Vlastne teraz je to už jedno. Ja aj tak nikdy nezostarnem, elfovia predsa žijú večne. Prinajmenšom deväťtisíc rokov.

Mamina si večer sadla ku kuchynskému stolu a veľmi dlho sa prehrabovala v tých papieroch, ako keby chcela nájsť niečo, niečo... Iné. Nemohla som počúvať, ako sa snaží potláčať plač, preto som odišla do svojej izby a vyzliekla som sa. Stála som pred zrkadlom, pred tou fóliou, ktorú mám nalepenú na skrini. Trochu je už pokrčená a môj obraz v nej je širší ako v skutočnosti. Mne sa to tak páči, aj keď iné baby chcú byť chudé.

Prezrela som sa veľmi podrobne, ako keby som bola doktorka. Vyplazila som na seba jazyk, prehrabala si prstami vlasy. A vtedy som sa rozhodla, že budem elfkou. Každý sa vraj môže rozhodnúť, len väčšina ľudí o tom asi nevie, a tak zostávajú ľuďmi.

Skryť Vypnúť reklamu

Keď som neskôr vychádzala z kúpeľne, mamina ešte stále plakala. Nazrela som pootvorenými dverami do kuchyne. Nevidela ma, nevidela nič, len pevne zvierala hrnček horúcej čokolády. Ruky sa jej triasli, trochu čokolády frklo na obrus, ale ani to si nevšímala.

Stisla som pery a išla spať. Vedela som, že keď sa ráno zobudím, bude všetko iné.

* * *

"Pôjdeš dneska von?" pýta sa ma Lucia.

"Nie, mám zaracha. Minulý týždeň ma mama videla, ako behám bez šálu, takže nejdem nikam. Strašne sa bojí, že prechladnem." Ako keby elfovia mohli len tak ľahko prechladnúť.

Lucia pokrčí nos. Má ho červený a mráz jej z očí vyháňa slzy. Smiešne sa škľabí, keď si ich utiera palčiakmi. "To je škoda. Ideme s chalanmi na korčuľko. Mohla by si ma naučiť ten obrat dozadu."

Skryť Vypnúť reklamu

"Dneska nie. Hlásili chrípkovú epidémiu."

"Tak daj odpísať matiku."

Dám. Mám dosť času počítať príklady aj niekoľko dní dopredu, keď stále sedím doma. Telka ma nebaví, aj tak dávajú samé reklamy na pominuteľné veci. Elfky si nefarbia vlasy, nevyvážajú sa v autách so skrytou silou, ani nemusia prať. Aspoň dúfam.

"Takže fakt nejdeš?"

Usmejem sa na Luciu. "Nabudúce, buchta."

"Nabudúce, vyžla."

Keď bude mať Lucia osemdesiat rokov, bude taká stará, že zomrie. Všetci moji kamaráti jedného dňa zomrú. Ako bez nich budem žiť? Budem si hľadať stále nových a nových priateľov?

Zamávam jej a otočím sa skôr, než ma začne prehovárať.

Elfovia sú asi v podstate veľmi osamelí.

* * *

Večer mamina zasa plakala. Nemám rada, keď sa na mňa tak díva, ako keby dačo. Viem, že je na všetko sama, ale ja za to nemôžem, veď jej pomáham, ako sa dá. Ale najbližšie ju aj tak musím poslať do školy, máme novú angličtinárku.

"Ježiši, dievča, veď ty si samá modrina. Did you fight anybody?"

"Spadla som, vonku je klzko."

"Answer in English."

"I... I fell down..."

Pod lavicou ma Lucia nedočkavo štuchá do kolena. Dupnem jej na nohu, aby bola ticho. Lucia vypískne a celá trieda sa rozosmeje. Učiteľka prevráti oči. Myslí si, že si z nej robím srandu, ale nie je si istá. Pre istotu si dvoma prstami upraví vyfúkanú lokňu. Na vlasoch má farebné pruhy, hnedá sa strieda so zlatou, aj vymaľovaná je ako na konkurze na Miss Slovensko. Ak nemá bohatého muža, iste míňa na šminky celú výplatu. Taká... umelá žena.

Na rozdiel od mojej maminy. Síce nie je taká pekná, ale aspoň je pravá.

* * *

Včera sme boli na kontrole. Strávili sme dnu veľa času, doktorka prehliadala výsledky, na kadečo sa ma vypytovala, dlho listovala v zozname ponúkaných liečiv. Bol hrubý, kým sme čakali na poradie, do ordinácie vošli dve dílerky.

Potom ma poslali von. Zostala som stáť za dverami, pretože v čakárni si už nebolo kam sadnúť. Oproti sedela pani a na kolenách mala plešatého chlapca. Pod očami mal tmavé kruhy. Ručičky mal tenké ako paličky. Usmiala som sa na neho, ale on sa odvrátil a schoval si tvár do jej šiat. Pokukoval na mňa jedným okom, hanbil sa, bol ešte malý. Aj on by sa mal rozhodnúť, že chce byť elfom. Podľa toho, ako vyzerá, čím skôr, tým lepšie.

Lekárka za dverami mierne zvýšila hlas a ja som si uvedomila, že počujem, ako mamina fňuká.

"Je mi to ľúto, ale túto liečbu už podľa nových smerníc poisťovňa neprepláca. Budete si doplácať sami alebo musíme hľadať lacnejší spôsob."

Mamine slová udusila vreckovka, do ktorej si vyfúkala nos.

"... uvažovali o transplantácii?"

Prešliapla som na mieste. Už sme sa o tom rozprávali. Lenže darcom by musel byť môj súrodenec a ja žiadneho nemám.

"... melé oplodnenie je príliš dra..." Vzlyk do vreckovky. Takto minie za chvíľu celý balíček.

"Nemáte nieko..." Vrzla stolička. "... dzenou cestou?"

Nemusela som tam byť, aby som vedela, že jej mama teraz decentne nadáva. Hanbila som sa, ani neviem za čo, no ostatní v čakárni mali, našťastie, pohľady upreté pred seba, rozhovor vo vnútri ich nezaujímal. Ľudia majú dosť vlastných starostí, nechcú si pridávať cudzie, pokiaľ to nie sú starosti nejakej Márie Anabely alebo Josého Armanda.

"Tak oslovte nejakú televíziu. Choďte za niekým slávnym, založte nadáciu, zriaďte si konto... Ja vám už nemám ako pomôcť."

"Ďakujem, pani doktorka."

Mamina sa pozdravila a vyšla von. Červenými očami sa pozrela na všetkých tých, na ktorých čakajú slávni ľudia z televízie, aby pre nich mohli založiť nadáciu a zriadiť konto, vzdychla si a zobrala ma za ruku.

Svoju mala teplú a mokrú od sĺz. Pevne som ju stisla a vtedy som si uvedomila, že aj ju čoskoro stratím - o takých štyridsať, päťdesiat rokov - a už nikdy mi ju nič nevráti.

Ale to je údel všetkých elfov.

* * *

Je mi zle. Prakticky to neprechádza už týždeň. Moje telo si asi potrebuje zvyknúť, že som elfka. Elfom vždy všetko trvá strašne dlho. Som príliš slabá, aby som mohla ísť do školy a učebnice ani knihy ma už nebavia, tak som zase pozerala ten film. Nejaký chlapík si kúpil dévedéčko, dal to na internet, Dušanov starší brat Roman to stiahol a napálil na cédečko. Vraj ho za to môžu zavrieť, ale to by museli zavrieť všetkých. Dušan si film nahral na kazetu, aby ho mohol pozerať aj vtedy, keď Roman nie je doma, lebo si zaheslúva počítač. Roman tvrdí, že preto, lebo tam má rozrobenú diplomovku. Dušan sa mu smeje, že tam má porno.

Chlapi tak či tak myslia iba na sprostosti.

Ale toho, čo si kúpil to dévedéčko, mám rada. Takto môžeme pozerať filmy aj my, chudobní, aj keď mama hovorí, že nie sme chudobní. Na druhej strane hovorí:

"Uč sa, bude z teba manažérka. Budeš riadiť firmu a zarábať veľa peňazí."

Ja viem o chudobe svoje. Ostatní majú dévedé prehrávače, a my iba mono video s dvoma hlavami. Ale v podstate je to jedno. Elfovia aj tak veľa techniky nepotrebujú.

Keď sa film skončil, išla som do maminej izby. Vytiahla som z jej skrine to čipkované kombiné, ktoré jej vraj kedysi dal otec. Rozpustila som si vlasy a pripla do nich vetvičku rozmarínu, ktorý má mamina v črepníku v kuchyni. Po špičkách som prešla do svojej izby a zatočila sa pred zrkadlom. Na chvíľu ma prešla slabosť, bola som zasa ľahučká ako pierko, tam vonku by ma iste udržal aj sneh. Potom som si to všetko dala dolu a obliekla si svoju modrú mikinu s nápisom BEST GIRL a rifle. Šaty som uložila na miesto, aby mamina nič nezbadala, a rozmarín som spláchla do záchodu. Nie som malá. Viem, že to nie je v kombiné ani v hodvábnej šatke, ani v kvetoch vo vlasoch.

Elfmi musíte byť tak, v duši.

* * *

Povedali mi, že som tu dvadsaťjeden dní. Cez okno vidím, že sneh na strechách sa už rozpustil a konáre vysokého buka sú obsypané dlhými, špicatými pukmi.

Nakoniec som predsa len dostala tú chrípku, ktorá potom prešla do zápalu pľúc. Zaviedli mi infúziu natrvalo, i keď koža pod tou plackou svrbí ako šľak. Hnevá ma to, som príliš slabá, aby som sa poškriabala. Ale to nič neznamená, už sa to stalo koľkokrát predtým.

Horšie je, že sa to nezlepšuje. Vlastne si musím priznať, že mi je fakt zle.

"Ako sa ti dýcha? Dám ti naspäť kyslík?"

Zavrtím hlavou a sestrička odíde. Trochu ma mrzí, že sa spolieha iba na tie elektrické veci okolo mňa a na tú starú tetu, ktorej sa trasie hlava, aj keď leží. Veď čo keby zrazu vypli prúd? Čo keby sa zrazu starká prestala triasť? Chcela by som, aby tu bola mamina, ale tá príde až večer. Nechcú jej dať dovolenku, a pritom by sa zišlo umyť ma.

Elfka by nemala ležať takto, špinavá.

Sestrička... chcem povedať, keď príde tá druhá, čo chodí poobede. Našťastie mi vidí na očiach, čo sa deje, a ide si pre papierovú vatu a lavór.

"Bola ťa tu pozrieť kamarátka. Taká... bacuľatá."

"Lu..."

"Lucia. Ale nepustila som ju, primár ti zakázal návštevy. Bola dosť vyplašená, ale predsa našla odvahu," švitorí, zatiaľ čo mi prechádza navlhčenou vatou po stehnách.

Nosí rozpustené vlasy. Má ich dlhé, celkom ako slniečko, padajú jej dopredu, šteklia ma na bruchu. Je ešte mladá, len nedávno dokončila školu. Ústa má namaľované perleťovým rúžom, hoci to nepotrebuje, ale hovorila, že popri práci predáva kozmetiku. "Pozdravuje ťa od celej triedy. Majú ťa radi," čviriká a zahviezdi na mňa modrými očami.

Vyzeráte ako naozajstná elfka, chcem jej povedať. Ako tá z filmu. Lenže rozprávanie mi robí problém. Totiž vidí sa mi, že mám ešte väčší problém, naozajstný.

Ale to je hlúposť. Ja predsa nemôžem mať TEN problém. Elfovia ho nemajú.

Asi som od slabosti zaspala, ani som si nevšimla, kedy odišla. Ostala tu po nej iba slabá vôňa, celkom iná, akú používa mamina.

Chcem, aby tu bola. Chýba mi, nechcem byť sama, teraz nie. Začínam mať strach.

Zrazu v izbe zaškriekala čajka. Myslela som si, že to čosi píplo v prístroji, no hneď nato ma ovanulo biele krídlo a do nosa mi udrela nová vôňa, zmes lúčnych kvetov a ihličia.

A mora.

Záclony na okne sa rozhýbali. Starká odvedľa zodvihla trasúcu sa hlavu a teraz vyvaľuje oči na dvere. Potichu sa otvárajú, ale namiesto sestry vchádzajú on a ona, obaja v dlhých, splývavých šatách, rozpustené vlasy ozdobené čelenkami. Usmievajú sa na mňa.

Ona podíde k mojej posteli a skloní sa ku mne. V tej chvíli sa biele, kachličkové steny rozplynú a na ich mieste sa roztvorí pohľad na modrý záliv, ohraničený vysokými, šedivými bralami. Na každej strane visí strážna vežička ako lastovičie hniezdo prilepené na múre, a nad strechami krúžia čajky. Ich kŕdle sa strácajú v mliečnom opare, vlny narážajú o mólo a trieštia tak vodu na tisíce zlatých prasiatok.

Pri móle stojí loď. Moja loď. Jej biela plachta povieva vo vánku a vyrezávané schodíky lákajú na prázdnu palubu.

Svetlovlasá pani natiahne ku mne ruku. "Poď," hovorí. Jej hlas znie ako pieseň, ako uspávanka.

Naraz pocítim, že ťažoba choroby zo mňa spadne a môžem sa posadiť. "A nepočkáme na mamu?"

Oči jej žiaria láskavosťou, ale pokrúti hlavou. "Už by to nestihla. A vieš... aj tak s nami nemôže ísť."

Potlačím krátku ľútosť a prikývnem. Veď som sa tak rozhodla sama a už niet cesty späť. Podám jej ruku. Náhle mám namiesto nemocničného pyžama dlhé čipkované šaty, celkom iné ako mamino kombiné. Naozajstné. Elfské.

Zrazu stojím na palube lode, ktorá sa plaví na západ. Okolo mňa fičí vietor a oni dvaja na mňa hľadia s pokojným úsmevom.

Lebo tam, kam ideme, elfovia neumierajú.

Cyklus Poviedka na piatok pripravuje © Literárna a kultúrna agentúra LCA.

Archív predchádzajúcich poviedok nájdete na http://knihy.sme.sk/poviedka

Skryť Vypnúť reklamu

Najčítanejšie na SME Bratislava

Inzercia - Tlačové správy

  1. Zodpovedné podnikanie je témou aj pre slovenské spoločnosti
  2. Bývanie v meste predlžuje život
  3. Pomôžte ľuďom v núdzi v najväčšej potravinovej zbierke v Tescu
  4. Porsche Unseen: Tajné projekty dizajnérskej kuchyne, časť druhá
  5. Aká je chémia vôní
  6. Slnko a teplo aj cez sviatky: Do Egypta sa vracajú dovolenkári
  7. Helske očarila nemeckých dôchodcov
  8. Koronakríza: Ako vyzerá jeden deň operátorky infolinky?
  9. Tento rok by mal 70: Legenda Karola Duchoňa ožije u vás doma
  10. Hubert – keď život chutí už 195 rokov
  1. Darček? Špičková autonavigácie Mio Spirit 8670 Full EÚ Lifetime!
  2. Pomôžte ľuďom v núdzi v najväčšej potravinovej zbierke v Tescu
  3. Aké sú dopady pandémie na financie ľudí?
  4. METROPOLIS prináša mestské bývanie vo vysokom štandarde
  5. Účastníci charitatívneho behu No Finish Line nabehali 26 007 km
  6. Porsche Unseen: Tajné projekty dizajnérskej kuchyne, časť druhá
  7. Slnko a teplo aj cez sviatky: Do Egypta sa vracajú dovolenkári
  8. Počúvaním hluku chránime váš sluch
  9. Aká je chémia vôní
  10. Helske očarila nemeckých dôchodcov
  1. Slovenská firma reformuje tradičné multimiliardové odvetvie 29 914
  2. Budíte sa počas spánku? Toto sú hlavné príčiny 17 428
  3. Kaufland na Slovensku testoval novinku, ktorú zavádza v Európe 14 464
  4. Bezpečná dovolenka v exotike: Maldivy sú prešpikované zážitkami 10 419
  5. Mercedes-Benz opäť nadizajnoval budúcnosť 8 624
  6. Novodobý slovenský Baťa. Zamestnancom stavia domy 8 422
  7. Viete, aká je skutočná cena smartfónu? Číslo vás prekvapí 8 103
  8. Predplatená telefónna karta s kreditom 10 € v denníku SME 7 864
  9. Čo ovplyvňuje chuť kačacieho mäsa? Tieto dve veci 7 819
  10. Nástrahy online vyučovania, o ktorých sa nehovorí 7 494
Skryť Vypnúť reklamu
Skryť Vypnúť reklamu