SME
Štvrtok, 22. október, 2020 | Meniny má SergejKrížovkyKrížovky

Komunita

Robert Bielik

Nasledujúce ráno po mojom príchode na malý thajský ostrovček Ko Sa Chan som v kláštore vyhľadal Pui. (Keď som neskôr počas noviciátu stretával túto snežne krehkú tridsaťtriročnú inžinierku chémie, vždy som si musel pripomenúť onen najmenší druh čajky s telesnou teplotou 52 stupňov, o ktorej sa istý americký poviedkar vyjadril, že zo všetkých stvorení má najbližšie k čistému duchovnu.) Zaviedla ma k svojmu predstavenému, osemdesiatročnému starcovi, pred ktorým som musel podobne ako ona pokľaknúť a tri razy sa čelom dotknúť zeme. V mojom mene ho požiadala o povolenie k pobytu. Ležiaci starec nedbanlivo prikývol, potom sa spokojne obrátil na druhý bok. Všetci v komunite ho volali Pá, čo v thajčine znamená otec a z hľadiska Európana mu prejavovali neprimeranú úctu. Tento dojem vo mne posilnila aj návšteva kaplnky na najvyššom kopci rozľahlej kláštornej záhrady, kde namiesto Budhu trónila starcova pozlátená socha v nadživotnej veľkosti.

Menšia kaplnka pod ňou už nebola taká honosná, medzi jej chladnými bielymi stenami ležalo mŕtve telo. Podišiel som bližšie, no zvyšky šliach a zosušených svalov ma mimovoľne prinútili cúvnuť. Pui povedala, že telo tu nepohnute leží osem rokov a predtým v ňom prebývala jej matka. Denne chodí do kaplnky meditovať nad pominuteľnosťou vecí a javov, lebo aj taká láska, ktorá nás napĺňa najväčším teplom a radosťou, sa skôr či neskôr stratí v nenávratnej hlbine smrti. Dôkaz Puiných slov bezmocne ležal predo mnou a nevzbudzoval najmenšie pochybnosti, no viac ako on ma zaujala Pui. O tele rozprávala ako o predmete bez najmenšej známky pamäti na niekdajší osobný vzťah, akoby tá zosušená koža na hrudníku mŕtvoly nikdy nebola kedysi ružová a plná mlieka, ktoré udržiavalo Pui pri živote.

Potom ma zaviedla do hlavného chrámu. Všetky vysoké steny pokrývali fresky s množstvom precízne vypracovaných postáv a znázorňovali štyri príbehy z Budhovho života. Podľa Puiných slov bola ich autorkou mníška tunajšej komunity a až neskôr som sa dozvedel, že tou mníškou je ona.

Povedal som, že ak práve nie som na cestách, tiež si krátim čas maľovaním. Okrem dvoch dní v týždni, v ktorých si so študentmi jednej malej slovenskej univerzity vymieňame postrehy zo života. Maľujem šesť hodín denne, lebo taký je údel toho, kto nevydrží v prítmí svojej izbičky ticho sedieť na riti a pozerať sa rovno pred seba. Odtiaľ pramení ten urputný ateliérový zápas, odtiaľ pramení všetka bolesť sveta, ako už podotklo viac chytrákov než tých, ktorí to naozaj vedeli. No ak raz jednu z mojich v pote zrodených, s odpustením, sračiek kúpi nejaká významná galéria, veľavýznamne som upozornil Pui, povedzme New Museum of Contemporary Art na dolnom Manhattane a zavesia ju medzi ostatné sračky, ktorých tam visí neúrekom, to môžem povedať zodpovedne, lebo som ich na vlastné oči videl, budem sa zo všetkých síl tešiť možno aj celú hodinu, čo znamená 60 minút a neuveriteľných 3600 sekúnd intenzívnej radosti.

Po mojom intímnom vyznaní vysmiata Pui ukázala na fresku, ktorá zobrazovala Budhu sediaceho pod stromom Bó v momente osvietenia. Povedal som, že v indickej Bhodgay som sedával pod tým stromom celý mesiac a nič.

- Nič? A čo iné si chcel? - ľahko rozhodila drobnými rukami a znovu sa rozosmiala.

To "nič" ako jediný legitímny predmet túžby toho, ktorý sa už nechce báť, mi nechtiac pripomenula aj neskôr. Pri spoločnej prechádzke kláštornou záhradou spomenula, že v Thajsku je takmer každý budhistom na papieri, no skutoční sa dajú spočítať na prstoch niekoľkých rúk. Odvetil som, že aj milióny ľudí v Európe denne vyslovuje tretiu prosbu Otčenáša bez toho, aby mysleli na čokoľvek iné okrem vlastného prospechu, no povedal som to tak, akoby som k tým miliónom nepatril, akoby úsilie, ktoré pre nedostatok výrazov neviem pomenovať inak ako duchovné, nebolo len ďalšou sofistikovanou formou túžby mať sa lepšie, teda prosperovať. Problém som pred Pui neotváral, ľahšie bolo nechať sa viesť jej ľahkým bosým krokom rozkvitnutou záhradou.

Zo zvlnených pahorkov záhrady vytŕčalo dvadsať bielych domčekov. Každý patril jednému mníchovi a mníšky s približne rovnakým počtom obývali dlhú budovu v spodnej časti areálu. Čas vydelený na jedlo a prácu mali spoločný, vo zvyšnom sa nevideli, lebo harmonogram kláštorného dňa im to neumožňoval.

Oficiálny názov komunity bol Vipassana a aby som sa vyhol zložitým sémantickým súvislostiam spomenutého výrazu, stručne poviem, že takto označovaná meditačná technika pomáha praktizujúcemu zaujať indiferentný postoj k všetkým procesom jeho mysle.

Ja som obýval domček v najvyššej časti pozemku určenej pre hostí. Stál na brale vysokého útesu a každý večer, keď sa červený odraz klesajúceho slnka lenivo lámal na vlnách oceánu, neuvedomoval som si nič, čo by mi chýbalo.

l l l

Deus nec cum numero nec sine numero cogitari potest. Túto epochálnu formuláciu jedného z toledských koncilov siedmeho storočia, ktorá hovorí o tom, že Boha nemožno myslieť ani s číslom, ani bez čísla, mi v prvých dňoch môjho noviciátu pripomínal mladý mních. V týchto zápiskoch ho budem volať Dlhé B, lebo tak sa jeho meno vyslovovalo foneticky a naša abeceda podobnú spoluhlásku nepozná. Dlhé B vzal svoju úlohu zapáleného budhistického evanjelizátora vážne. Kam som sa pohol, tam ma zasypával štyrmi Budhovými pravdami, ôsmimi odporučeniami a ďalším a ďalším numericko-teologickým arzenálom, takže vždy, keď sa blížil a ja som ho uvidel prvý, každá škáročka kláštornej záhrady mi bola dobrá, aby ma uchránila pred nešetrným náporom toľkej múdrosti. Jeho nadšenie nebralo konca a vzbudzovalo aj isté sympatie, preto som sa ho nikdy nepokúsil stopnúť a nepovedal mu, že som prečítal viacej kníh theravády aj mahajány, ako on kedy videl a že mám šťastne za sebou polročné sedenie v tibetských kláštoroch, kde človeka obkľúčeného samotou, všami a krutou himalájskou zimou ani vo sne nenapadne rozoberať, ako má bhikkhu, teda adept prekročiť oblasť ničoho, aby dosiahol oblasť ani vnímania, ani nevnímania. A s pochopením staršieho som mladíkovi ani necitlivo nevyhodil na oči vzácne slová Lamkara sútry, ktoré nemá v obľube žiaden theravádový dogmatik, že skutočne oslobodzujúcu pravdu Budha nikdy nekázal, lebo videl, že ju musíme uskutočniť v sebe. Nechal som nádejnému teológovi priestor pre realizáciu a trpezlivo vyčkával, kým Duch svätý alebo Jasné Svetlo Prázdnoty, ako by povedal jeho mahajánový spoluverec, náležite učinia potrebné.

Omnoho ťažšie mi padlo prispôsobiť sa tamojšej disciplíne. Budíček bol o štvrtej, teda v čase, keď si doma líham obťažkaný ťarchou dňa a samého seba do postele. Po spoločnej hodinovej modlitbe v jednej z kláštorných jaskýň prišlo na rad ranné žobranie. Tichý zástup mníchov kráčal za tmy naprieč dedinou, každý držal v ruke natrčenú misku a striehol na dobrodinca, ktorý do nej vhodí nejaký zvyšok zo svojej domácnosti.

V bielej rovnošate novica som išiel ako posledný. Na pleci som niesol tri veľké tašky s igelitovými vreckami, do ktorých mi mnísi odsýpali tie nelákavo voňajúce milodary, aby sa im v hrncoch uvoľnilo miesto pre ďalšie. Na troch križovatkách v neosvetlených častiach dediny nás čakala mníška. Vyložil som vrecúška do debny pripevnenej na jej starej motorke a potom ich s rachotom odvážala do kláštora.

Celá akcia mala mierne konšpiratívny priebeh, no mnísi vyvádzajú podobné kúsky celý život, takže po prvom týždni aj mne tento ich existenčný rituál zovšednel. A zvykli si aj moje bosé nohy. Citlivá pokožka sčernela a stvrdla, drobné ostré kamienky sa od nej samy odrážali ako fŕkajúce gombíky. Nad pôvodom mokrých a páchnucich škvŕn v úzkych tmavých uličkách, ktoré pod chvíľou spestrovali našu trasu, som sa už nezamýšľal.

Skrúšenejšie chvíle na mňa prišli v čase raňajok, keď som tie dobroty mal jesť. Slané so sladkým, teplé so studeným a čerstvé s tým, čomu už dávno vypršala záruka, všetko pozlievané a mníškami starostlivo naservírované vo veľkých miskách zoradených s geometrickou presnosťou, takže keby sa nejedlo na zemi, ale na stoloch, tie stoly by sa prehýbali hojnosťou a ak by náhodný návštevník nepoznal pôvod a obsah tej ťarchy, ľahko by mohol obviniť mojich spolubratov a spolusestry z neprístojného obžerstva.

Prvé dni som sa ničoho nedotkol. Márne mi bolo aj ponaučenie svätého Františka Saleského, ktorý hovorieval, že duch nemôže zniesť prekŕmené telo, no rovnako podvyživené telo nemôže zniesť ducha, zoči-voči tým pestrofarebným maškrtám vždy vyšla víťazne moja dobrovoľná hladovka. Až na tretí deň som si vzal dve lyžičky ryže s dlhými listami akejsi tropickej zeleniny a tejto kombinácii som zostal verný až do konca.

Manuálna práca, ktorá nasledovala po raňajkách, bola rôznorodá. Keď som miešal betón s troma večne rozchichotanými novickami, čas ubehol rýchlejšie, ako by som si bol želal, no keď sa mi pritrafilo v niektorej z jaskýň lámať kamennú stenu v diere dvadsať metrov pod zemou, kde bolo teplejšie ako v mikrovlnke a pre prach som nevidel na vedľajšieho mnícha, každá minúta sa najmenej strojnásobila.

O jedenástej sme obedovali zvyšky z raňajok a to bolo posledné jedlo dňa. Potom znovu práca, ktorá končila upratovaním areálu. "Keď zametáš, tak iba zametaj!" - prekladala mi Pui slová z ranného príhovoru starca, no aj on určite vedel, že vysloviť ich je neporovnateľne ľahšie ako uskutočniť.

Krátke osobné voľno vystriedali za súmraku chrámové spevy a gong vyzváňal na poslednú spoločnú modlitbu večer o ôsmej. Zvyšnú hodinu, teda do chvíle, keď musela byť v celom areáli tma, som vysilený sedel pred svojím domčekom a pozoroval veľké nákladné lode, ktoré zo severu oboplávali ostrov a mierili kamsi do Malajzie alebo Singapuru. Svietili a trúbili do noci ako gigantickí vodní draci, ako velikánske morské zvieratá, kníšuce sa lenivo k svojmu cieľu.

A potom spánok... Akoby nestačilo, že trstená rohožka na kamennej dlažbe je omnoho tenšia vtedy, keď si človek na ňu ľahne, ako keď ju vidí, vždy okolo desiatej, keď ma prvý raz nesmelo pošteklil závoj milosrdných driemot, jeden z kláštorných makakov zoskočil na plechovú strechu a zo všetkých síl do nej začal trieskať svojím všivavým opičím chvostom. Ak neprišiel on, prišli mravce, pavúky alebo iná háveď, a musel som mať za sebou naozaj ťažký deň, keď sa mi napriek tým nevolaným votrelcom vždy napokon podarilo zaspať.

l l l

Každý večer prišli za mnou do domčeka dvaja mnísi. Zaklopali na okienko, ukázali svoj signál, teda ukazovák s prostredníkom si priložili k našpúleným ústam a vzápätí som im podal dve marlborky. Vedel som, že ak to praskne, starý Pá ma z komunity vykáže jediným mávnutím svojho trasľavého guruovského malíčka, no bolo mi trápne odoprieť im potešenie z fajčenia a povedať nie, lebo ak sú títo chlapci celý svoj život odkázaní na žobranie, kto iný ich obdarí aspoň štipkou dobrého voňavého tabaku, ak nie ja? Nerozoberajúc už otázku značne špekulatívneho charakteru, čo ak je Budhova podstata ukrytá v cigaretovom dyme práve vyfúknutom z fajčiarových pľúc... A starý Pá už osemdesiat rokov loví v mútnych vodách... A všetky moje úmorné kláštorné dni sú tými istými dňami, ktorými len hýrivá slasť ako opojná rieka preteká... (Kam inam, ak nie k takýmto heretickým axiómam má viesť plachého, závratne submisilného a existenciou zaskočeného štyridsiatnika hoviaceho si v lotosovom sede pod palmou kokosovníka onen Nágardžunov ontologický postulát o stotožnení samsáry a nirvány?)

Po skončení odpoludňajšej práce som občas zašiel k ostatkom Puinej matky. O tom, že mŕtvola nejaví známky pohybu, mentálne zdravý jedinec zvyčajne nepochybuje, no skutočná istota v ňom zreje až po dlhšom pozorovaní. Táto zdanlivo asymetrická veta má svoj konkrétny dôvod, pretože v prvých dňoch môjho noviciátu, keď som v hlbokej tme kráčal zdola do môjho domčeka vedľa spomínanej kaplnky, vždy som podozrivo zrýchlil krok.

Samotné sedenie sprítomňuje v mysli jedinú skutočnosť: nevyhnutný fakt smrti. Miestami sa jeho fatálna neoddialenosť natoľko zintenzívni, že ostáva iba on: bez výčitiek z minulosti, bez obáv či nádejných plánov zo všetkého, čo je ešte pred nami. Azda preto má každý mních vo svojej izbičke ľudskú kostru alebo aspoň niektorú z jej častí, ako som si neraz cez odchýlené dvere všimol, a hádam to je aj hlavný dôvod tohto theravádového a morbídnosťou zaváňajúceho kultu mŕtveho tela, z ktorého si ich mladší, početnejší a teologicky aj filozoficky vyzretejší mahajánoví spoluverci zavše robia nepekné žarty.

Jeden z mníchov do kaplnky nikdy nechodil. Mal šesťdesiatšesť rokov, bol teda v komunite po opátovi najstarší, volali ho Pá Čaló a počas práce nosil širokánske sombrero, v ktorom vyzeral ako konkistadorský obchodník s čiernymi otrokyňami. Keď som pracoval na ostrom slnku, vždy prišiel ku mne a to sombrero mi narazil na hlavu. Potom bez slova odišiel, lebo rozprával zriedka. Na slová smerujúce k nemu obyčajne iba pokyvkal hlavou a odpovedal tlmeným, fantomasovsky znejúcim h, h, h... Postával bokom od skupiniek mníchov, no keď ho oslovili, bol ústretový a slobodným oblúkom obchádzajúc theravádovú tradíciu, ktorá ženu mierne diskriminuje, nikdy nerobil rozdiel medzi mníchom a mníškou. Banány jedol zásadne so šupou a počas žobrania uprostred dediny si bez zábran hlasno uľavoval. Pred desiatimi rokmi, ako mi povedal Dlhé B, keď mu zomrela žena a jeho tri dcéry sa vydali, prišiel do komunity a odvtedy nosí to sombrero. Ak je vtelením Šakjamúniho, nikto to v komunite nespoznal. Medzi svojich prišiel a svoji ho neprijali, no on sa ďalej iba smeje, lebo nič iné mu už na tomto svete nezostáva.

Po čase sa dlhé dni v kláštore podobajú jeden na druhý. Spestroval ich iba Dlhé B, ktorý ma neprestal vyhľadávať a nešetrne atakovať esenciou učenia.

Ó Ty Jedno odlúčené od akejkoľvek dvojnosti, do ktorého sa večne z ničoty do ničoty ponárame, Neboh, Neduch, Neosoba, Neobraz, ako Ťa Majster z Hochheimu tak eckhartovsky bezostyšne nazýval, ako mám tomuto mníchovi vysvetliť, že súčet dvoch kladných čísiel nikdy nemôže byť menší ako ktorékoľvek jedno z nich?

Ako mu povedať, že ak To nie je, obaja tu strácame čas, a ak To je, tak To nemôžeme určiť vlastnosťami, pretože diskurzívne poznanie nás vždy odkáže k paradoxu, lebo taká je už raz povaha nášho jazyka a našej, prepytujem, myšlienkovej štruktúry?

Ako mu vylepiť zaucho, aby aj z toho nespravil ďalší theologumenon, teda legitímnu tému pre teologickú a zaručene theravádovú interpretáciu?

A ako mu naznačiť, či jeho horlivé misijné aktivity nie sú motivované strachom, pretože aj theraváda patrí k tým učeniam, ktoré nás odkazujú k samospaseniu a oslobodzujúce slovo milosť sa v ich textoch nevyskytuje?

Takéto a mnohé ďalšie nedôstojné poryvy mnou lomcovali, keď som s tvárou kamennou ako naleštená guruova socha statočne odolával neľútostným atakom Dlhého B, ktorý mi pripomínal moju katolícku a azda aj podobne militantnú mladosť a ktorý neprestával robiť všetko preto, aby cenná cnosť trpezlivosti vo mne vykvitla ako najkrajší z lotosov na hladine kláštorného jazierka.

Keď nadišiel čas môjho odchodu, pri tom jazierku som sa lúčil s Pui. Takmer bez slov, lebo som nevedel, čo mám povedať. Pui si priložila drobnú ruku na hruď a šepla: - You are nice boy.

Tak ako sa masívna skala neotrasie vetrom, práve tak sa mudrc nerozruší chválou ani hanou, spomenul som si na osemdesiaty prvý verš Dhamapada sútry a ihneď som sa rozrušil.

A to vzrušenie sa vo mne rozrástlo, postupne doň vošiel Dlhé B, Jaj, starý guru aj Pá Čaló, arahat a recesista, postupne doň vchádzali všetci z veľkej vipassánovej rodiny, ktorých som sa dotýkal iba úsmevom, lebo rečou sme sa dorozumieť nemohli. A na samom dne toho citu ako pavúčik na spodku svojho neviditeľného lanka viselo prianie toho najlepšieho, čo ich môže v tomto živote stretnúť.

Takto teda rozochvený s živou túžbou v srdci a - prísne vzaté - celkom a naskrz nebudhisticky som z kláštora odišiel.

l l l

Cyklus Poviedka na piatok pripravuje © Literárna a kultúrna agentúra LCA. Archív predchádzajúcich poviedok nájdete na http://knihy.sme.sk/poviedka

Autor fotografie a poviedky Robert Bielik sa narodil 15. septembra 1963 v Leviciach, študoval na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave. Vydal básnické zbierky: Splny na inom nebi (1991), Rehoľa márnomyseľných bratov (1992), Prenášanie grálu (1996), Mandragora (1997), Mesačný brat (1999), Vlčí ruženec (2003) a knihy próz: Ukrižuj sa (1996), Gompa - Kláštorný denník (2000). Pracuje ako pedagóg na Univerzite Konštantína filozofa v Nitre. Žije v Bratislave.

Skryť Vypnúť reklamu

Najčítanejšie na SME Bratislava

Inzercia - Tlačové správy

  1. Päť chýb pri zateplení strechy
  2. 5 vecí, ktoré definujú prémiové bývanie
  3. Vitajte v postapokalyptickom svete
  4. Covid a post-Covid: Ako sa chrániť pred kybernetickými útokmi?
  5. Downtown Bratislavy sa rozrastie o nový rezidenčný projekt
  6. Na Slovensku pribúdajú nové bankomaty. Viete čo v nich vybavíte?
  7. LEN DNES: Zľava viac ako 50% na ročné predplatné týždenníkov MY
  8. Programátori prezradili, čo ich v práci najviac motivuje
  9. NAŽIVO: Čo čaká ekonomiku? Sledujte #akonato konferenciu
  10. NAŽIVO: Ako na koronu reagujú úspešné firmy? Sledujte #akonato
  1. Zlaďte vaše šperky s jeseňou
  2. Nové laboratórium ekonomického experimentálneho výskumu na EUBA
  3. Programátori prezradili, čo ich v práci najviac motivuje
  4. 5 vecí, ktoré definujú prémiové bývanie
  5. LEN DNES: Zľava viac ako 50% na ročné predplatné týždenníkov MY
  6. Úprava osobného motorového vozidla
  7. Important information for Brazilians living in Slovakia
  8. Prečo sú dnes ryby také dôležité?
  9. Vitajte v postapokalyptickom svete
  10. NAŽIVO: Ako na koronu reagujú úspešné firmy? Sledujte #akonato
  1. Kam sa vybrať za jesennými výhľadmi? 17 323
  2. Rysy navštívi päťtisíc ľudí denne. Ako vyzerá denný chod chaty 16 593
  3. Vyučujú školy informatiku dobre? Tieto patria medzi ukážkové 15 134
  4. Jedlo v Bratislave: Tieto reštaurácie určite vyskúšajte 12 611
  5. Pravá strana Dunaja môže vďaka Inchebe získať novú tvár 11 881
  6. Toto sú povolania budúcnosti. Niektoré prekvapili 9 902
  7. Na Slovensku pribúdajú nové bankomaty. Viete čo v nich vybavíte? 9 630
  8. Ako vidia budúcnosť deti zo základných škôl? Budete prekvapení 9 531
  9. Korenie sexuálneho života po päťdesiatke. Tieto tipy vyskúšajte 9 456
  10. Hodnotenie profesionála: Ako obstáli obľúbené hotely v Tatrách? 9 241
Skryť Vypnúť reklamu
Skryť Vypnúť reklamu